Divadelný influencer Max Sobek: „Divadlo je živý organizmus, deje sa tu a teraz“

Jedno predstavenie, náhodný záskok za starých rodičov a zvedavosť, ktorá sa postupne zmenila na vášeň. Hosť tohto rozhovoru si k divadlu našiel cestu cez osobný zážitok a dnes o ňom hovorí aj pre tých, ktorí bežne do hľadiska nesadajú. S Maxom sme sa rozprávali o tom, ako vníma svoju rolu „divadelného influencera“, čo ho na divadle fascinuje najviac a prečo verí, že divadlo má stále čo povedať.

V rozhovore sa tiež dozvieš :

• v čom vidí pri svojej tvorbe zmysel
• akú myšlienku by na svojom profile rád šíril ďalej
• aké sú jeho plány do budúcnosti

Aké bolo prvé divadelné predstavenie, ktoré tebou zarezonovalo?
Presne si to pamätám, bol som na základnej škole, bol som ôsmak. Učiteľka na základnej škole, slovenčinárka, nám povedala, že ideme do divadla na R.U.R. Prišli sme tam a teraz tam hrali tí herci, ktorých sme poznali z telky, vtedy fičala Ordinácia v ružovej záhrade (smiech). Keď sa odkryla opona a stál tam Jozef Vajda, tak sme všetci vykríkli, že doktor Mažák.

No a to bolo na konci sezóny a bol som taký naštartovaný, že budem chodiť do divadla ale v septembri som na to úplne zabudol. Potom sa ale stalo to, že moji starí rodičia majú abonentky a chodia pravidelne do divadla. Jeden večer sa stalo, že nemohli ísť oni, tak som išiel ja s mamou a to bola Anna Kareninová v réžii Romana Poláka a odvtedy som každý týždeň chodil, to bol taký spúšťač.

Čo je ti na svete divadla najbližšie?
To sa ma ľudia často pýtajú a ja vlastne neviem úplne odpovedať ale asi je to tá mágia toho, že sa to deje naživo. Ja napriek tomu, že robím v dabingu, nechodím veľmi do kina. Pri tom kine mám vždy pocit, že to ešte bude, že tam nemusím ísť teraz. Pri tom divadle sa to o devätnástej začne a je to naživo, už to nikdy nemusí byť a ak to aj je, je to iné. Každý večer vznikne niečo nové. V tom je podľa mňa to čaro. Je to živý organizmus a deje sa to tu a teraz.

Na svojom instagrame sa prezentuješ ako divadelný influencer – čo tento pojem pre teba znamená?
Ono to vzniklo trochu z recesie. Dnes je to už pomerne bežné, ale keď začal Instagram byť taký populárny, tak ma to nezastihlo, keď som mal pätnásť, ja mám tridsať rokov. Ja už som mal asi dvadsaťštyri. Musel som sa učiť dostávať sa do toho prostredia.

V niečom ma ten lifestylový influencing fascinuje. Príde mi to banálne ale tá sociálna sieť má nejakú moc, a preto si vážim, keď sú influenceri, ktorí podporia správnu vec. Tak mne to prišlo tak, že by som to mohol využiť na niečo viac. Je to celé v takom zárodku, nie som taký veľký influencer.

Aktuálne máš aj pravidelné rubriky v Rádiu FM – aký je tvoj proces prípravy na tieto vysielania?
Je to pomerne čerstvé, zatiaľ som mal rubriku len trikrát, je to každý druhý týždeň. V podstate je to to isté, čo robím na svojom Instagrame. Ani na Instagrame, ani v rádiu nerobím recenzie. Častokrát ma nazvali kritikom ale to vôbec nie, to by som bol nerád, keby ma tak niekto označoval. Kritici predsa sú ľudia, ktorí to študujú a ja na to nemám vzdelanie. Preto aj nerád sa vyjadrujem spôsobom páčilo, nepáčilo, to mi príde také blbé z mojej strany.

Skôr sa snažím robiť odporúčania, že toto je zaujímavé lebo… Keď sa mi niečo naozaj nepáči, tak o tom nerozprávam, príde mi to zbytočné. To je niekedy komplikované, keď ma oslovia z divadla, či by som nechcel spraviť o predstavení video. To im poviem, že sa môžeme dohodnúť ale najprv si to predstavenie pozriem.

Vnímam, že tvoj profil je skôr pozitívne ladený, nevnímam tam takú kritiku.
Áno, lebo mi to príde, že nevidím zmysel v tom rozprávať niečo v zmysle, že tam nechoďte, sú príšerní. No tak možno sú ale ja nie som ten, kto im to má hovoriť a ak majú svoje publikum, tak to je v poriadku. Ak sa ale dejú v divadle nejaké spoločenské veci, tak vtedy nemám problém povedať, čo si o tom myslím. Tam sa nebavíme o umení ale o systéme, vtedy mi príde, že by sa patrilo vyjadriť.

Máš nejakú hlavnú myšlienku tvojho profilu?
Je to určite nejaká popularizácia divadla. Ja mám stále pocit, že do divadla na Slovensku chodí strašne malé percento ľudí. Divadelná mapa po Slovensku je naozaj tak spravená, že z akéhokoľvek miesta sa do takej hodiny a pól vieme dostať do divadla. Chápem, že to nie je úplne komfortné riešiť dopravu a v noci cestovať domov ale dá sa to raz za čas.

Na Slovensku mám ale pocit ako keby to pre veľa ľudí bol vyslovene sviatok. Ja idem teraz do divadla a mám vystarané na dva roky. Človek sa pekne oblečie a to sú pre mňa extrémne zbytočné veci. Ja nejdem do divadla preto, aby som ukázal, že mám novú košeľu ale preto, že ma zaujala tá téma, zaujíma ma, ako spracovali túto tému, pohľad tvorcov. Naozaj mi príde prehnané, že väčšia starosť je investovaná do toho, ako ten človek vyzerá, namiesto toho aby vedel, na čo ide. Alebo si ľudia vyberajú predstavenia kvôli tomu, kto tam hrá a nie kvôli tomu, o čom sú.

Existuje niečo, čo na divadle nemáš rád?
Veľa, deti v divadle, ale nie (smiech). Asi nepoviem nič také konkrétne lebo by sme vždy našli príklad, v ktorom to funguje. Vždy, keď je niečo za tým a má to ten režijný koncept, tak to dokáže prebiť to, že to nemám rád. Môžem ale povedať, že na klaňačkách, keď sa herci klaňajú a do rytmu ľudia tlieskajú, podľa mňa katastrofa (smiech).

Ďalšia vec, je to skôr na divákov ale je to teraz nejaký nový slovenský hit, že na záver každého predstavenia všetci dávajú standing ovation. Môžu, samozrejme, len mám pocit, že je to veľmi neúprimné. Tí ľudia sa postavia, tlieskajú, už sú jednou nohou v šatni. Niektorí majú pocit, že sa patrí postaviť, ale keď to nechceš robiť, tak to nerob.

Kam by si sa chcel so svojim profilom ďalej posúvať?
Nemám na ten profil toľko času, koľko by som chcel. Musím chodiť do roboty a tým pádom sa tomu neviem natoľko venovať. Nádejám sa, že keby som na to mal viac času, tak to môžem robiť možno poctivejšie, pravidelnejšie. Viem si predstaviť, že by som mal nejaké spolupráce s divadlami, robili by sme nejaké súťaže o vstupenky.

Raz by som možno chcel mať nejaký podcast formou rozhovorov s tvorcami. Viem si predstaviť, že by som sa s nimi rozprával o konkrétnej inscenácií, ktorú som nedávno videl. Skrz tú tému by som sa dostal k iným, ktoré sa týkajú toho človeka.

Aké divadelné predstavenie tebou v poslednej dobe najviac zarezonovalo?
Zatiaľ mám highlight z martinského divadla, zo Slovenského komorného divadla v Martine, o tom som teraz rozprával v FMku. Ide o predstavenie Jak jeleň budeš si tam chodiť. Je to prepísaná Hájnikova žena do veľmi súčasného jazyka, je to také performatívne. To je podľa mňa vyslovene príklad dobrého, kvalitného, moderného divadla. Je tam jasne cítiť názor inscenačného tímu. Je to scénické dielo, sú tam traja performeri a je tam zbor dvadsiatich žien, ktoré tam majú šestnásť minútovú choreografiu, kde sa všetky symboly dajú čítať.

Nemám rád moralizátorské, veľmi jednoduché a plytké predstavenie. Protiargument toho je, že ľudia tomu potom nerozumejú ale nemyslím si, že máme znižovať nejakú úroveň. Nehovorím, že máme hrať len divadlo, ktoré je preintelektualizované ale nerozumiem celkovo naratívu, že do divadla sa chodí oddychovať.

Viac divadelných tipov nájdeš na Maxovom instagramovom profile.