Inšpirácia

Eduard Shlepetskyy: „Našu budúcnosť definuje to, ako trávime voľný čas.”

edo Eduard Shlepetskyy

Na pôdu vysokej školy prvýkrát vstúpil ako prednášajúci, vysokoškolský titul však nemá. Napriek tomu je expertom v pomerne novej rýchlorastúcej technológii. Pracovne precestoval kus sveta a namiesto práce pre veľký korporát sa rozhodol vybudovať vlastnú firmu.

Toto je Eduard Shlepetskyy (25), zakladateľ firmy Ective a expert na automatizáciu robotických procesov.

V článku sa dozvieš:

  • ako vyzerá RPA (automatizácia robotických procesov) v praxi,
  • prečo sa nemusíš báť spraviť rozhodnutie, ktoré ostatným pripadá ako úplná hlúposť,
  • že tvoju budúcnosť nedefinuje tvoja aktuálna práca, ale to, ako tráviš voľný čas

a mnoho iného.

Eduard, pochádzaš z Ukrajiny a si zahraničný Slovák. Aké boli tvoje začiatky na Slovensku?

Na Slovensko som sa presťahoval v osemnástich s našetrenými 1050€. Zarobil som ich počas roka, keď som namiesto vysokej školy išiel pracovať ako operátor pre doručovateľskú spoločnosť. Na Slovensko som prišiel bez toho, aby som rozprával po slovensky alebo anglicky. Ale mali sme doma Markízu, takže som niečo rozumel.

Prečo si sa namiesto vysokej školy rozhodol pracovať?

Na strednej som sa celkom dobre učil a aktívne som rozmýšľal, kam pôjdem ďalej. Ani jeden z mojich rodičov vysokú školu nemali, tak dúfali, že ja budem to prvé dieťa na vysokej. Bol som ale z priemernej ukrajinskej rodiny a ísť na univerzitu by záležalo aj od financií rodičov. Tak som sa rozhodol dať si rok pauzu a na univerzitu neísť. 

Rodičom som to nejako zvlášť nekomunikoval. Oni sa len pýtali, či som sa registroval na maturitu. Povedal som, že áno, čo bola pravda. 

Na Ukrajine sa totiž registrujeme na maturitu sami a ak sa chceš dostať na univerzitu, musíš mať spravené tri skúšky. Ja som sa však zaregistroval na dve, mal som z nich dobré známky, ale len dve. Takže aj keby moji rodičia veľmi chceli, na univerzitu ma poslať nemohli. Tak som vlastne vyhral rok, počas ktorého som si mohol zarobiť.

Akú prácu si si našiel na Slovensku?

Prvá práca, ktorú sa mi tu podarilo zohnať, bol poštár v Starom meste v Bratislave. Tam nevyžadujú žiadny jazyk, len čítaš mená a hádžeš listy do schránok. Bola to špecifická práca, trochu nepríjemná, keďže bola zima. Strávil som ňou tri mesiace, počas ktorých som si uvedomil,  že robím niečo inak ako moji rovesníci.

Pamätáš si nejaký konkrétny moment, keď si si uvedomil, že sa líšiš od rovesníkov?

Prvým momentom bola cesta bratislavskou mhdčkou so študentami, ktorí mohli byť mojimi rovesníkmi. Oni išli na univerzitu na prednášky, zatiaľ čo ja som cestoval v dvoch jesenných bundách, namiesto zimnej, ktorú som v sekáči nezohnal a s poštárskym vozíkom som šiel roznášať poštu. Vtedy som si prvýkrát povedal, že niečo je inak. Ešte som ale nevedel, či je to dobre alebo zle.

Ďalším momentom bolo pozvanie na čaj od nejakého dôchodcu, ktorému som priniesol dôchodok. Býval v staromestskom byte s vysokými stropmi, no kvôli nízkemu dôchodku ho v zime nevykuroval, tak sme tam sedeli v bundách. V istom momente som sa zháčil na vlastnej myšlienke, že som na Slovensku úplne sám, bez rodiny a sedím tu s dôchodcom, ktorý mi rozpráva o svojom živote. Bola to zaujímavá situácia a ďalšie pripomenutie toho, že som robil niečo inak.

Ako si sa z pošty posunul ďalej?  

Kým som pracoval na pošte, aktívne som hľadal ďalšiu prácu. Podarilo sa mi nájsť prácu v kancelárii, vybavoval som telefonáty po rusky a ukrajinsky. Mojím cieľom ale bolo dostať sa do medzinárodnej spoločnosti. 

Teraz sa mi to zdá smiešne, no vtedy ma lákali firmy, pri ktorých bolo zvonku vidieť, že majú priamo v budove vlastné fitko. Tak som si dal za cieľ, že sa do takej firmy dostanem. 

Eduard s tímom svojej firmy Ective

Bolo ťažké dostať sa do takej spoločnosti? Pomohla ti v tom angličtina?

Veľa mojich pohovorov vtedy stroskotávalo na tom, že som sa nevedel vyjadrovať po anglicky. Preto som si založil zošit, do ktorého som si všetky anglické otázky z pohovorov písal a pripravoval si na ne odpovede. Počas prvých kôl pohovorov, ktoré boli väčšinou po telefóne, som čítal priamo z toho zošita. Časom som sa v pohovoroch dostával ďalej vďaka tomu, že som mal pripravených stále viac otázok z  predošlých pohovorov, ktoré nevyšli.

Nakoniec sa mi podarilo dostať sa do Henklu. Nemyslím si ale, že som bol nejaký dobrý, skôr to bola kombinácia toho, že som už vedel zodpovedať veľa anglických otázok, nemal som záväzky a v Henkli dosť súrne potrebovali niekoho, kto bol ochotný vycestovať na mesiac na Ukrajinu a do Ruska.

Na čom si pracoval v Henkli? Aké bolo pracovať pre medzinárodnú firmu?

Táto práca bola prvým krokom k založeniu vlastnej firmy. Pracoval som totiž ako operátor, ktorý kopíroval objednávky z jedného systému do druhého. Po nejakom čase ma prestalo baviť robiť dookola to isté, tak som začal študovať, či by sa to nedalo nejako zjednodušiť. Prišiel som na Excel makrá, potom na skripting a v priebehu pár mesiacov som svoju prácu vedel urobiť oveľa rýchlejšie ako predtým.

Zvyšný pracovný čas som chvíľu míňal na sociálnych sieťach, ale potom som sa začal aktívnejšie učiť o automatizácii. Kvôli pracovným cestám s Henklom som totiž nestihol skúšky na EUBA v Bratislave, kde som chcel konečne začať s výškou. Podarilo sa mi toho naučiť celkom dosť, tak som sa rozhodol ukázať svojmu nadriadenému, čo všetko viem spraviť.

Manažmentu sa moja práca páčila a dostal som možnosť automatizovať procesy aj pre iných ľudí v tíme. Časom som dostal ponuku presunúť sa do nového tímu zameraného na automatizáciu, ktorý Henkel rozbiehal. Na začiatku ma to neskutočne bavilo, pretože RPA (robotic process automatization – automatizácia robotických procesov, pozn. redakcie) technológia, s ktorou sme robili, bola úplne nová a mnohé procesy či štandardy bolo treba vymyslieť. Potom sme ale prešli do fázy škálovania, ktorá je oveľa viac zameraná na kvantitu a ja som sa rozhodol posunúť sa ďalej. Stále mám však skvelý vzťah s manažmentom v Henkli.

Ako vyzeral tvoj ďalší kariérny posun? Zostal si pri automatizácii?

Už ani neviem prečo, ale mojím ďalším snom bolo dostať sa do consultingu. Chcel som ísť do Accenture, na pozíciu seniorného vývojára, no otvorená bola iba pozícia juniora, tak som to skúsil cez tú.

Vo výberovom procese sa mi podarilo dostať až na technický pohovor s manažérom a nakoniec aj dohodnúť pozíciu seniora. Chcel som sa ale uistiť, že sa budem môcť kariérne posúvať, aj keď nemám vysokú školu a mám len 21 rokov. Tak som sa na to manažéra spýtal. Zostal dosť prekvapený, že ako som sa tam vôbec dostal. 

Vtip je v tom, že na technických pohovoroch sa málokedy pýtajú na vek a školu, väčšina otázok je zameraná na technológiu a projekty.

Aký je svet consultingu? Bavilo ťa to?

Hneď prvých pár dní v Accenture bolo zaujímavých, myslel som si, že to bude len také zoznamovanie. Potom mi však zavolali z Holandska a už o pár dní som tam letel na prvý projekt, ešte na vlastné náklady, lebo som nemal ani firemnú kartu (smiech). Okrem Holandska som bol pracovne aj v Nemecku či na Filipínach.

Consulting bola pre mňa veľká zmena čo sa týka systému riadenia.  Všetko v spoločnosti sa riadi podľa projektov a spätnej väzby. Nie je tam klasická hierarchia, ale na každom projekte pracuješ pod iným vedením. Povýšenie je teda riadené práve spätnou väzbou z projektov. 

Angažoval som sa v množstve projektov a bol som ochotný cestovať, čím som si nazbieral veľa spätnej väzby, a tak ma o necelý rok od nástupu povýšili. Mal som vtedy 22 rokov a všetci ľudia na rovnakej pozícii mali po tridsiatke. Kohokoľvek z rodiny alebo kamarátov som vtedy mohol presvedčiť o tom, že môj život je skvelý. Okrem jedného človeka. Mne to celé nesedelo.

V tom čase som sa bavil s jedným partnerom (najvyššia pozícia v rámci consultingu) zo Švajčiarska, starším pánom, ktorý musel mať strašne veľa peňazí. No bolo na ňom vidieť, že už iba čaká na dôchodok. Práca mu síce dala všetko, čo potreboval, ale nesršalo z neho nadšenie. 

Vtedy som si uvedomil, že ak je toto najvyšší level, kam sa môžem v tejto spoločnosti dostať, tak to asi nechcem. Ďalšia vec, ktorá v tom hrala úlohu, bol fakt, že pre Accenture som robil aj tréningy RPA technológie. Uvedomil som si, že ak to môžem robiť pre nich, budem to môcť naučiť aj ľudí vo vlastnej firme. 

Po mesiaci od povýšenia som z Accenture odišiel. Stále som však názoru, že Accenture je skvelá firma, v ktorej som sa toho neskutočne veľa naučil a som za to veľmi vďačný. Skúsenosť s consultingom určite odporúčam, mne osobne to dalo veľa do rozbehnutia vlastnej firmy.

Bolo to pre teba ťažké rozhodnutie? Ako reagovali ľudia okolo teba?

Manažérov v Accenture som prekvapil, keď som im povedal, že odchádzam, ale odchádzam nikam, že nemám inú ponuku. Vďaka tomu som zároveň mohol byť flexibilný v tom, či skončím v ten deň alebo o mesiac.

Veľa ľudí v Accenture vôbec nechápalo, čo za hlúposť to robím. Trochu som sa bál, že keď odídem, nič iné mi nevyjde.  Než som odišiel, som však požiadal dvoch ľudí, v podstate mentorov, o radu. Jeden bol otec môjho kamaráta, skvelý biznisman a druhý pán, ktorý nám v Henkli robil projektový tréning. Ani jeden na seba nezobral  zodpovednosť, aby mi povedal, či odísť, alebo nie. Dali mi ale rady, ktorých sa držím pri ťažkých rozhodnutiach.

Podelíš sa o tie rady aj s našimi čitateľmi?

Prvá rada bola, aby som mal premyslený plán B, C, D, E a tak ďalej. Ideálne chce človek mať aj našetrené peniaze na polroka až rok života. Druhá rada bola, aby som za sebou nespálil mosty, ale snažil sa udržať dobré vzťahy.

Tak som sa pustil do písania plánov. Jedným bolo zostať doma a viac sa učiť. Ak by som vzdelávaniu venoval niekoľko mesiacov, vedel by som sa drahšie predať. Zároveň som veril, že pracovný trh sa bude vyvíjať a aj neskôr nájdem podobnú prácu, akú som mal. 

Okrem toho som v tom čase mal aj malý startup, vzdelávaciu appku pre deti, takže jednou možnosťou bolo viac sa venovať tomu. 

Tiež som rozmýšľal, že pôjdem cestovať. Od 17 som nemal obdobie, kedy som nepracoval, tak som toho veľa nevidel. Jednou z posledných alternatív bolo, že by som sa vrátil naspäť do Accenture. Aj ak by som nejaký čas stratil, stále by som bol najmladší na danej pozícii.  

Eduard Shlepetskyy
Eduard s rodinou

Ako teda vyzeral tvoj odchod z Accenture? Ktorý z plánov sa stal realitou?

Jeden z mojich klientov v rámci Accenture sa dozvedel, že odchádzam. Keďže sa im v Accenture ťažko hľadala náhrada, dovolili mi pracovať priamo u klienta a to ma bavilo oveľa viac. 

Už vtedy som založil firmu a rok som pracoval pre klienta sám. Potom sa to s objednávkami rozbehlo a dnes vediem firmu 25 s ľuďmi. Väčšina z nich pracuje na Slovensku, niekoľkých máme na Ukrajine, Filipínach, v Nemecku či Anglicku a celkom dobre sa nám darí.

Čomu z oblasti automatizácie sa vo firme konkrétne venujete? Aká je vaša konkurenčná výhoda?

Venujeme sa RPA, teda automatizácii digitálnych procesov. Nevyrábame roboty, ktoré vykonávajú fyzické činnosti (skladanie áut, varenie kávy), ale roboty, ktoré dokážu vykonávať hocijaké činnosti v počítači. Môže ísť o čokoľvek z oblasti účtovníctva, IT, HR či operačného manažmentu.

Čo sa týka konkurenčnej výhody, máme dve. Konkurenčná výhoda z pohľadu našich zákazníkov spočíva v tom, že máme flexibilitu a rozmýšľanie malej firmy, ale zároveň máme skúsenosti s riadeným veľký projektov v korporátnom prostredí. 

Teraz nám napríklad beží projekt, ktorý sa realizuje na všetkých kontinentoch okrem toho, kde je zima (smiech). Z pohľadu našich zamestnancov sme zase špecificky zameraná firma, v ktorej všetci pracujeme spolu, máme spoločné ciele a rozprávame tým istým technickým jazykom. Inak povedané, sme rodina a naša práca je pre nás životným štýlom.

Ako vyzerá uplatnenie RPA technológie v praxi?

Táto technológia sa dá použiť v akomkoľvek type firmy, a to všade tam, kde sa vykonáva nejaká práca na počítači. Ako som spomínal, najmä v účtovníctve, IT a HR.

Bežným príkladom je nový zamestnanec vo firme, ktorému treba objednať notebook, založiť emailovú adresu, zaregistrovať prístupovú kartu a podobne. Na väčšinu z týchto vecí stačia 2 až 3 údaje, ako meno a rok narodenia. V bežnej firme na to majú administratívneho pracovníka, ktorý do každého zo systémov musí nahodiť tie isté údaje. My tento proces vieme zautomatizovať tak, že údaje sa manuálne nahodia iba raz a automaticky zaznamenajú vo všetkých systémov. 

Ďalší príklad môže byť robot na spracovanie objednávok z prichádzajúcich emailov. Akonáhle sa v doručenej pošte objaví email s objednávkou, robot ju vie prečítať, a to aj vtedy, ak ide napríklad o pdf súbor, excelovskú tabuľku alebo iné. Následne overí tovar na sklade, vytvorí objednávku a pošle jej číslo na spracovanie. 

Príkladov je naozaj veľa, zautomatizovať vieme vskutku hocijaký proces.

Ste prvá firma na Slovensku, ktorá robila tréning RPA pre študentov vysokej školy. Ako vám také niečo napadlo?

Celé to začalo mojou myšlienkou niekedy v roku 2019, keď som išiel taxíkom do Impact Hubu, odkiaľ sme vtedy pracovali. Práca ma veľmi bavila a chcel som znalosti RPA posúvať ďalej. Napadlo mi, že skúsim zavolať na pár vysokých škôl a ponúknuť im nejaký workshop alebo prednášku zadarmo. Ono samotná firma UiPath, ktorá stojí za RPA, už mala zverejnené nejaké materiály pre univerzity, tak som ich chcel využiť.

Pani na sekretariáte STU  ma prepojila ďalej, na osobu, ktorá má takéto veci u nich na starosti. V priebehu dvoch týždňov som im poslal prezentáciu a dohodli sme si stretnutie. Vtipné na tom bolo, že keď som bol na tom stretnutí, bolo to vôbec prvýkrát, kedy som fyzicky vstúpil na územie nejakej univerzity. A o týždeň na to som ako 24-ročný prednášal mojim rovesníkom, dokonca aj starším študentom.

Okrem takýchto tréningov pre univerzity sme aj prvá firma, ktorá na Slovensku zorganizovala stretnutie verejnej komunity UiPath. Keď to situácia dovolí, určite s tým chceme pokračovať a rozšíriť do Čiech alebo na Ukrajinu, kde sa tomu zatiaľ nikto nevenuje.

Ako tvoju firmu ovplyvnila koronakríza? Podarilo sa vám adaptovať?

Prvá vec, na ktorú som hrdý, je, že sme nepotrebovali nikoho prepúšťať. No zároveň sme kvôli koronakríze prišli o veľa potenciálnych objednávok. V roku 2019 sme totiž investovali do predaja, nadväzovali sme nové kontakty a v roku 2020 sme očakávali návrat v podobe objednávok, ktoré ale kvôli zmrazeným rozpočtom neprišli.

Zase na druhej strane, koronakríza tomuto biznisu z dlhodobého hľadiska prospeje, pretože ľudia si uvedomili, aká je digitalizácia dôležitá. Ono sa to vravelo aj predtým, ale ľudia skutočne pochopia o čom to je, až keď sa zo dňa na deň ľudia nedostanú do kancelárií.

Ukážkovým príkladom bola firma Linde, s ktorá je našim zákazníkom. Linde sa venuje industriálnym plynom, pracujú aj s kyslíkom. Po tom sa v poslednom roku zvýšil dopyt v nemocniciach, a tak Linde stúpla vyťaženosť niektorých procesov. 

Keďže už toho ale mali veľa zautomatizovaného, v priebehu pár hodín sme vedeli kapacitu ich robotov znásobiť aj niekoľkokrát. Automatizácia nie je len o šetrení nákladov, ale aj o príprave na nepredvídateľné udalosti. Roboty totiž pracujú 24/7 a nemôžu ochorieť.

Čo ťa pri podnikaní ženie vpred?

Mne sa veľmi páči byť priekopníkom, niečo ako prvý objavovať a rozvíjať. Napríklad, že sa nám podarilo RPA technológiu priniesť na STU. Tiež si myslím, že aktuálne máme úplne skvelý tím. Všetci, ktorí vo firme robia, do nej naozaj patria.

Samozrejme, že práca sama od seba generuje aj nejaké peniaze, ale pre mňa je to najmä o slobode v realizácii myšlienok. Máme napríklad aj neziskové projekty, v ktorých nepomáhame len finančne. Vieme technologicky niečo vyvinúť pre neziskovky, ktoré by sa k tomu inak nedostali. Moja práca mi dáva možnosť byť kreatívny, biznisovo kreatívny, tak ako môže byť hudobník kreatívny pri tvorbe hudby.  

Čo by si odporučil študentom a mladým, ktorí možno ešte presne nevedia, čomu by sa chceli venovať?

Máme 24 hodín denne. Prvých 8 hodín spíš, ďalších 8 hodín pracuješ alebo študuješ, čiže plníš nejakú povinnosť. Šťastný je ten, kto už vie, čo chce robiť a v rámci tých pracovných hodín sa v tom smere posúva, robí to, čo má rád, a tak prispieva do svojej budúcnosti. 

Aj keď je niekto poštár alebo sedí za pokladňou, je to čas, ktorý práci musí venovať teraz, aby sa mohol zabezpečiť, ale nehovorí nič o jeho budúcnosti.

Posledných 8 hodín totiž podľa mňa najviac definuje našu budúcnosť. Je to čas, kedy na nej môžeme pracovať. Tých 8 hodín je naozaj veľa času, ktorý mnohí podceňujú a trávia v podnikoch, pri televízore alebo strácajú na sociálnych sieťach. 

Preto odporúčam tých posledných 8 hodín tráviť tak, že ak človek vie, čomu sa chce venovať, nech sa v tom odvetví zlepšuje. Ak nevie, nech skúša. Ten čas ti dáva priestor na ďalšiu prácu a za rok ich môžeš vyskúšať veľa. Od dizajnéra po programátora, všetko je dnes zadarmo dostupné na internete a dá sa naučiť. 

Čomu sa venuješ okrem podnikania?

Mám dvojročného syna a skvelú rodinu. Tiež otužujem, zvykol som veľa športovať, teraz už je to skôr rekreačne, ale ako jeden z cieľov na rok 2021 sa chcem vrátiť k boxovaniu, možno sa aj zúčastniť zápasov. Mám aj motorku a rád cestujem.

Vedieš aj podcast Automation Impact. Ako vznikol a čomu sa v ňom venuješ?

Minulý rok som mal za cieľ zlepšiť si komunikáciu a vyjadrovanie sa. Potom som sa dostal medzi top 20 MVP v RPA technológii. (Most Valuable Professional – prestížne ocenenie pre expertov v danej technológii udeľované spoločnosťou UiPath, ktorá je lídrom v automatizácii – Eduardove video nájdeš tu, pozn. redakcie). Tak som si povedal, že s každým z ostatných ľudí, ktorí toto ocenenie získali, spravím rozhovor vo forme podcastu.

Môj podcast je teda veľmi profilový, zameraný na automatizáciu. V každej epizóde predstavím jedného z top 20 MVP a rozprávame sa o tom, čomu sa v rámci automatizácie venuje.

Ak ťa bude chcieť niekto z našich čitateľov osloviť, ako ťa môže kontaktovať?

Budem rád, ak sa ozvú cez LinkedIn alebo emailom na eduard.shlepetskyy@ective.eu

Ak sa Ti článok páčil, zdieľaj a odporuč ho, prosím, tvojim kamarátom. Ďakujeme.
Kľúčové slová: , , , , ,

Čítať ďalej

Sme hrdý partner akceleračného programu Rozbiehátor. Ako hovorí zakladateľ Juraj Kováč: "Ukážeme ti ako si overiť, či je tvoj nápad dostatočne dobrý na to, aby z neho mohol byť fungujúci biznis."

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás