Blogerka Michaela Eliášová: „Je v poriadku nemať naplánovaný život.”

V rozhovore sa dozvieš:

• na čo je užitočné dobrovoľníctvo,
• čo ti môže priniesť cestovanie,
• čo môžeš vyťažiť z mentoringu,
• prečo je dôležité rozprávať aj o negatívnych zážitkoch,
• ako sa dá cestovať ekologicky

a mnoho ďalšieho.

Svoj prvý blog založila už keď mala jedenásť. Dnes prispieva na svoju stránku pod pseudonymom “Jašterka Menny” s podtitulom „Hipisák snažiaci sa zapadnúť v modernom svete”.

Venuje sa témam ako cestovanie, ekológia a mentálne zdravie. Je prváčkou na marketingu v Zlíne a už stihla vyhrať ocenenie Superbloger 2019 v kategórií sebarozvoj. 

Predstavujeme ti Michaelu Eliášovú (19).

Miška, ako si sa dostala k blogovaniu? 

Prvý blog som si založila, keď som mala asi 11 rokov. A potom ešte ďalších päť. Neviem, či bohužiaľ alebo našťastie, no už ani jeden z nich neexistuje. 

Blog Jašterka Menny vznikol na jar 2018, kedy som pol roka pracovala ako au-pair vo Francúzsku. Pracovná doba bola dosť rozkúskovaná, takže som často mala dve hodiny uprostred dňa čas, dve hodiny pracovala a potom zase dve hodiny voľno. Taktiež som sa už dlhšie pohrávala s myšlienkou opätovného písania, no tentokrát už tak poriadne a naozaj. 

Vtipné je, že blog mal byť pôvodne anonymný a pri tvorbe domény / prezývky som sa príliš nezamýšľala. Mala som práve po svojej prvej sólo výprave a na nej vznikla prezývka „Lizard” a u druhého couchsurfing hostiteľa zase „Menny”. Prešli dva roky a aj keď som už párkrát uvažovala nad zmenou, ostane to tak, ako je. Jašterka Menny ku mne už jednoducho prirástla.

Akým témam sa primárne venuješ? 

Na začiatku to bol hlavne ekologickejší život, ktorému som sa učila v tej francúzskej rodine. Potom sa k tomu pridalo aj cestovanie a ako posledné aj duševné zdravie.

Možno to znie ako mišmaš, no myslím, že som v tom našla systém a táto kombinácia mi dáva zmysel. Riadim sa tým, že máme dva domovy. Planétu Zem a svoje telo s mysľou. Treba sa starať o obe. 

Prečo sú pre teba tieto jednotlivé témy dôležité? 

Začnem cestovaním. Cestovanie veľa ľudí považuje za veľmi neekologický rozmar. No oveľa viac ľudí si bez neho nedokáže predstaviť život a odmieta sa ho vzdať. Ja sa radím niekde medzi tieto dve skupiny. 

Cestovanie pre mňa znamená vzdelávanie sa, sebarozvoj, lepšie pochopenie sveta. Nechcem ale bojovať PROTI niečomu, radšej ZA niečo.

Viem, že nadmerný turizmus spôsobuje množstvo (aj ekologických) problémov, a preto sa snažím ukázať iný spôsob cestovania než ako je to bežné s cestovkou. Bývam u lokálnych obyvateľov doma, podporujem malé podniky a ak sa dá, stopujem. 

A ako som už povedala, duševné zdravie a Zem sú dve veci, o ktoré sa treba starať, aby sa nám tu žilo dobre. 

Ako sa ti podarilo dopracovať sa k tomu, že si dostala cenu Superbloger v kategórii sebarozvoj? 

Sama neviem. Súťažiacich hodnotila porota, tak je skôr otázka na nich, prečo sa rozhodli práve pre mňa. Ja som za to veľmi vďačná. Rovnako aj za to, že som vďaka tejto súťaži osobne spoznala viacero skvelých žien – najmä porotkyne mojej kategórie ako napríklad Vladimíra Marcinková.

Aký to bol pocit stáť na pódiu a prebrať túto cenu? 

Popravde, bola som rada, že som vyšla tie tri schody na pódium. V hľadisku som sedela vyzutá, vzadu a na kraji, čiže ešte aj cesta tam bola dlhá. Zle som si obula topánku takže som sa potkla hneď na začiatku, ale to nikto nevidel. Potom som sa potkla ešte raz. Síce len ťažko postrehnuteľne, ale mňa to celkom rozrušilo. 

Zlatý klinec mojej cesty na pódium bol, keď sa mi na schodoch rozleteli šaty, ktoré boli akoby rozstrihnuté na miesto na nohu. Jednoducho – tak, ako sa neviem vyjadrovať o móde a popísať šaty, tak nepatrím na podobné spoločenské udalosti. 

Úplne som nevedela, čo sa deje. Celé ma to stresovalo a začínala mi úzkosť. Skutočná radosť a uvedomenie si výhry prišlo až o pol hodinu neskôr v šatni. 

Vo svojich článkoch a príspevkoch na sociálnych sieťach si veľmi úprimná a hovoríš otvorene o veciach, ako sexuálne zneužívanie či mentálne zdravie. Čo ti dáva odvahu otvoriť sa svetu do takejto hĺbky?

Viera, že to naozaj niekomu pomôže. A aj pomáha. Každý ti povie, že o týchto veciach treba hovoriť, no aj tak každý mlčí. A to ma mrzí. Neberiem to ale tak, že by som sa nejako „nebezpečne” otvárala. 

Hovorím a píšem o veciach, ktoré síce mám prežité na vlastnej koži a nie všetky sú zrovna príjemné, ale už som sa s nimi zžila.

Ako aj píšem v jednom zo svojich článkov, považujem za normálne byť obchytkávaná 60-ročným chlapom. Raz sa to stane súčasťou teba a síce na to už nikdy v živote nezabudneš, nech sa snažíš sebeviac, zvykneš si na to a bude prirodzené o tom rozprávať. 

Mne to trvalo päť rokov, niekomu inému dva roky či dvadsať. No raz to príde. Zdieľanie skúseností či vedomie, že v tom nie si sám, pomáha. Aspoň mne a desiatkam ľudí, s ktorými som sa o tom rozprávala. Nie som však kvalifikovaný psychológ ani odborník.

Bola si študentkou Nexteria Leadership Academy. Čo ti to prinieslo? 

Najviac ma naučila pravdepodobne time-managementu. Zvládať Nexteriu počas maturitného ročníka, dve brigády, dobrovoľníctvo a ešte ako-taký sociálny život dalo zabrať.

Ale, samozrejme, splnila aj svoj pôvodný účel – rozvoj soft skills a celkovo množstvo poznatkov o veciach, o ktorých som doteraz ani len netušila. Alebo tušila len veľmi málo. 

Veľmi ma mrzí, že som bola jej súčasťou len jeden rok. Keďže sa zo Zlína do Bratislavy nedá dobre dochádzať, svoj návrat odkladám na dobu neurčitú, no rozhodne sa oň budem pokúšať. 

Akú dôležitú úlohu v tvojom živote zohráva sebarozvoj? 

Veľmi ťažko povedať. Popravde si nemyslím, že som nejaká „premotivovaná” a sledujem každý TEDx talk alebo sledujem stránky s prudko motivačnými citátmi. To fakt nie.

Sebarozvoj vnímam najmä v každej mojej ceste do zahraničia. Tie ma učia najmä krízovému manažmentu, komunikácii či často omieľanému vystupovaniu zo svojej komfortnej zóny. A takáto forma sebarozvoja je pre mňa veľmi dôležitá. Čítanie odbornej, najmä psychologickej literatúry, je len taký doplnok.

Čo ťa najviac baví a napĺňa na cestovaní? 

Asi to, že neviem čo ma čaká a ani koho stretnem. Príbehy ľudí, ktorí ťa ubytujú alebo cestou odvezú. S tým potom súvisia aj nové poznatky z ciest. Je to taká škola mimo lavíc a baví ma o to viac. 

Už popri strednej škole si sa venovala viacerým dobrovoľníckym aktivitám a projektom. Čo ti to dalo do života? 

Úplne všetko! Kamarátov, nové schopnosti rôzneho druhu, ale aj pracovné ponuky či výhodu na pracovnom pohovore. Vďaka dobrovoľníctvu viem dole hlavou vyliezť do zaveseného kruhu a udržať sa v ňom len pomocou vlastného ťažiska.

Mala si niekedy mentora alebo mentorku? Ak áno, tak v čom to bolo pre teba prínosné? 

Mala, dokonca hneď niekoľko. Napríklad buddyho v rámci Nexterie, ktorý sa, paradoxne, výrazne pričinil na tom, že som Nexteriu predčasne opustila. Pomohol mi s výberom vysokej školy, a to naozaj dokonale. 

Študujem marketingovú komunikáciu (FMK) na Univerzite Tomáše Bati v Zlíne a nedokážem si ani v sne predstaviť vhodnejšiu školu pre mňa. 

Posledná dlhodobejšia spolupráca s mentorkou bola vďaka organizácii Mladiinfo, ktorá mi pomáhala s jedným projektom. Priznám sa, že som bola spočiatku skeptická, no už prvý telefonát mi tak otváral oči, že som nechápala, ako je to možné.

Zrazu to, čo som videla ako problém, bolo úplne zanedbateľné. Riešenia som nachádzala po pár správne položených otázkach.

Ako funguje tvoj time-management? Aké konkrétne nástroje, systémy, návyky sa ti osvedčili? 

Fúha, to je dobrá otázka počas korony. Reálne teraz robím iba písanie si to-do listu každý večer na nasledujúci deň a… a vlastne to je celé.

V „normálnom svete” používam papierový diár na zapisovanie konkrétnych úloh na daný deň (napríklad komu napísať, zavolať, čo upratať, pripomenutie relaxu a pod.).

Do telefónu si zase značím udalosti, kedy a kde musím byť. Využívam len klasický Google kalendár, vyhovuje mi jeho prehľadnosť. 

Čo by si odkázala 15-ročnej Miške?

• Prestať jesť mäso nie je také ťažké.
• Dostaneš sa na školu, o ktorej snívaš a ani o tom nevieš. Tá štvorka z matiky na vysvedčku nevadí.
• Tie dve „tety” vysokoškoláčky na ktoré s obdivom pozeráš v centre dobrovoľníctva, sú skvelé. A keď odídu, budeš jednou takou „tetou” ty – a tiež to bude skvelé. 
• Rob všetko tak, ako to budeš cítiť. Je to to najlepšie čo môžeš spraviť. Stvorilo to mňa. 

Ako ťa môžu čitatelia kontaktovať, ak by mali nejaké dodatočné otázky?

Nájdu ma buď na Instagrame pod menom @jasterka.menny alebo môžu napísať na mail info@jasterkamenny.sk . Teším sa každej správe. 🙂