Kristína Horinková: „Vďaka networkingu mám pocit, že zvládnem všetko na svete.“

Absolventka LEAF Academy momentálne študuje v Amsterdame a je členkou Dobrého Kolektívu, ktorý sa podieľal na tvorbe multifunkčného verejného priestoru Playko v Košiciach.

 V rozhovore sa dozvieš:

– čo je cieľom Dobrého Kolektívu,
– ako prebiehala výstavba multifunkčného priestoru Playko,
– v čom je dobrovoľníctvo prínosné,
– podľa čoho si vyberala vysokú školu
– a prečo sa chce po štúdiu vrátiť na Slovensko.

Aká je história projektu Playko od Dobrého Kolektívu a akú rolu v ňom hráš ty?

Dobrý Kolektív je občianske združenie zložené z niekoľkých mladých ľudí. Spojila nás práca na projekte, ktorý bol realizovaný v spolupráci s mestom Košice, dizajnérmi a architektmi ako Elena Šoltésová a Oliver Sadovský z architektonického štúdia Sadovsky Architects a Martin Jenča zo štúdia Milk.

Cieľom projektu bolo oživiť priestor, ktorý predtým nemal dostatočné využitie. Pred štyrmi rokmi ma oslovil Martin Péchy, ktorý videl potenciál tohto miesta a navrhol vytvoriť z neho niečo zaujímavé, funkčné a úslužné.

V tom čase som mala šestnásť rokov, a v rámci štúdia na LEAF Academy, kde som okrem iného mala aj predmet podnikavé líderstvo, som sa aj vďaka podpore skvelých učiteľov rozhodla, že to skúsime rozbehnúť. Vtedy som ešte úplne nevedela, čo nás čaká.

Veľa byrokracie?

Playko bol verejný projekt pre mesto a čakacie doby a schvaľovacie procesy boli unavujúce. Celkovo sme to v Košiciach riešili štyri roky. Dva roky pandémie koronavirúsu nás výrazne spomalili, vtedy sa nedalo riešiť takmer nič kvôli sociálnej izolácii a zlým finančným podmienkam, či už mesta alebo našich potenciálnych finančných partnerov. Taktiež v plánovanom období fundraisingu sa začala ruská invázia na Ukrajinu, počas čoho nám naozaj neprišlo vhodné pýtať ľudí peniaze na niečo iné ako humanitárnu pomoc. Celkovo sme čelili mnohým neočakávaným prekážkam.

Našťastie, vždy sa v meste našiel niekto, kto projektu veril a z Playka vznikol krásny multifunkčný priestor. Už sme tam mali diskusiu, koncert a chystá sa tam aj streetballová liga. Martin rieši viac projektové veci a ja umelcov a partnerov.

Akú lekciu ti dal tento projekt?

Mnoho úspešných a vyťažených ľudí si na nás našlo veľa času, ktorý nám venovali zadarmo. Poznatky z viac ako 40 konzultácií s rôznymi urbanistami a urbanistkami, sociológmi a sociologičkami, dizajnérmi a dizajnérkami, či podnikateľmi a podnikateľkami, sú pre mňa neskutočne cenné. 

Aj keď sme obaja mali už nejaký náš menší network, do projektu sme sa pustili odvážne a s malou dušičkou sme sa ozývali veľkým menám. S Martinom sme predtým nepôsobili v týchto vodách, aj napriek tomu sme mierili veľmi vysoko. Vždy sme si hovorili: “Čo najhoršie sa môže stať? Povedia nie” 🙂

Po mnohých telefonátoch, emailoch a stretnutiach sa náš network neuveriteľne rozšíril a na palubu sa k nám s veľmi pozitívnou odozvou pridali top ľudia z brandže. To mi dalo pocit, že dokážeme všetko na svete a vieme sa spojiť s hocikým. Len sa netreba báť. 

Spomínala si, že práca na projekte bola dlhá a únavná. Prečo si pri ňom nakoniec ostala tak dlho?

Pôvodne som si myslela, že projekt výstavby Playka bude trvať pol roka, nakoniec to boli štyri roky. Boli aj ťažšie chvíle, ale vždy som si hovorila, že projekt má krásnu myšlienku, na ktorej sa oplatí pracovať – je to priestor pre ľudí, a chceli sme, aby sa tam cítili dobre. Zároveň je projekt pre mňa symbolom toho, že namiesto nariekania nad tým, aké sú na Slovensku podmienky, je produktívnejšie meniť svoje okolie k lepšiemu.

Vo svojom okolí mám ľudí, ktorým na Slovensku záleží a snažia sa svojím kúskom prispieť k lepším zajtrajškom. To ma veľmi inšpiruje a povzbudzuje v tom, že do veľkej miery máme budúcnosť Slovenska v našich rukách a je tu sieť ľudí, ktorá keď sa spojí, vie dokázať veľké veci a eventuálne ovplyvniť aj kľúčové rozhodnutia “zhora”.

Zažila si, že ťa počas práce niekto podceňoval alebo diskriminoval len preto, že si mladá žena?

Zažili sme rôzne pochybné pohľady, keď ľudia videli mladé tváre, ktoré riešia projekt takejto veľkosti. Často sme mali pocit, že nás vnímali ako nekompetentných. Na druhej strane, niektorých náš mladý vek očaril a chceli nás podporiť o to viac. K diskriminácii ako k žene sa vyjadriť neviem – úprimne som mala pocit, že muži jednali milšie, keď započuli ženský hlas. Nemôžem však opomenúť, že práve na otvorení priestoru som zažila nepríjemnú situáciu, keď ma na pódiu ako jedinú predstavili len krstným menom s prívlastkom “krásna”, a taktiež len ako moderátorku. To sme si však potom ale vyjasnili.

Kde študuješ? Plánuješ zostať po škole v zahraničí ako mnoho iných slovenských študentov?

Študujem na Amsterdam University College. Venujem sa tam hlavne trom témam: politológii, právu a sociológii a študujem film ako vedľajší odbor.

Mám to paradoxne inak. Čím viac som v zahraničí, tým viac si uvedomujem, že chcem žiť na Slovensku. Mala som možnosť veľa cestovať, ale uvedomila som si, že Slovensko je môj domov. Od momentu, keď som sa presťahovala do Holandska, pracujem pre slovenské organizácie a cítim zápal robiť niečo pre Slovensko. Neviem, kedy sa vrátim, ale určite chcem pracovať v oblasti, ktorá má pozitívny dopad, či už vo verejnej správe alebo v kreatívnom priemysle či dokumentaristike.

Poraď mladým ľuďom, ktorí v súčasnosti bezradne stoja na rázcestí a nevedia akým smerom sa ďalej uberať.

Ako ľudia sa neustále porovnávame – pozeráme sa na to, čo robia druhí a čo má v našich očiach pre spoločnosť hodnotu. Ja tvrdím, že aj nepopulárna práca predavačky má v spoločnosti nesmiernu dôležitosť a keď to niekoho napĺňa, nie je dôležité, čo si o tom myslia ostatní. Vzdelanie, škola či práca by mali slúžiť k dosiahnutiu našej osobnej spokojnosti, a to je pre každého subjektívne.

Je dôležité hľadieť na to, že každého štartová čiara a životný príbeh sa líšia, a preto nemá porovnávanie žiadny zmysel. Je veľmi ťažké odosobniť sa od toho, čo si myslíme, že sa od nás očakáva od okolia alebo rodiny. Každému by som poradila sa raz za čas zastaviť a spýtať sa samých seba, či to, čo robíme, robíme na základe vnútornej motivácie a vášne. Ale netreba byť na seba prísny. Aj práca, ktorá ti zarobí “len” na rožok, je skvelá, a nie vždy má človek možnosť venovať sa tomu, čo ho baví. Niekedy treba pomáhať rodine, venovať sa štúdiu, alebo sa venovať sebe a len tak oddychovať. Tlaku máme v živote všetci dosť, tak načo si ho zbytočne pridávať?

Po dni plnom vybavovačiek a stretnutí máš chvíľku pre seba. Ako ju využiješ?

Ja som veľmi spoločenský človek a úprimne, neviem fungovať bez kamarátov. Večer si s nimi vyjdem von aj trikrát do týždňa. Napríklad dnes nemám školu, takže si potrebujem dobehnúť pracovné úlohy. No fakt, že večer ma čaká narodeninová večera mojej kamarátky, ma vie veľmi nakopnúť vpred. Milujem byť s ľuďmi a som rada obklopená ich energiou. Vzťahy a sociálne väzby ma jednoducho napĺňajú. Rovnako je pre mňa dôležitá rodina. S maminou či ocinom si volám aj každý deň a sme takto spolu aspoň virtuálne.

Veľmi rada aj športujem a teraz s kamarátmi chodíme raz do týždňa aj do sauny. Tiež veľmi rada cestujem. V decembri som bola na Islande, cez leto u kamarátky v Izraeli, tento rok idem na semester študovať do Istanbulu, a ďalšie leto sa napríklad chystám aj na Srí Lanku.

Na záver nám, prosím, povedz, kde ťa môžu kontaktovať naši čitatelia, ak chcú rozšíriť tvoj krásny veľký network?

Nájdete ma na Facebooku, Instagrame aj Linkedlne.