Marek Mansell: „Nemusia byť všetci programátori, ale všetci by mali vedieť používať technológie.”

Srdcom neziskovkár a aktivista, ktorého bavia zmysluplné projekty. Stál pri zrode slovenskej verzie PyConu, celosvetového konceptu konferencií združujúcich komunitu okolo programovacieho jazyka Python.

Podobne ako pre mnohých žiakov, ani pre neho neboli hodiny informatiky na základnej škole zaujímavé. Dnes sa venuje vzdelávacím projektom v oblasti digitálnych technológií, ktoré majú za cieľ to zmeniť.

Predstavujeme ti Mareka Mansella (22), mladého ITčkára, ktorý stojí za viacerými skvelými vzdelávacími projektami.

V článku sa dozvieš:

• čo sú micro:bity a že ich zvládne naprogramovať aj 11-ročné dieťa,
• ako oživiť hodiny informatiky na základných školách, možno aj na tvojej bývalej,
• že tímy neziskových projektov sú veľmi radi, keď sa nájde niekto, kto sa k nim chce pridať a pomôcť, takže sa ich určite neboj osloviť

a mnoho ďalšieho.

Marek, v tíme, ktorý organizuje slovenský PyCon, si od úplného začiatku. Ako si sa k niečomu takému dostal?

Bol som ešte na strednej, keď sa mi dostalo, že nejaká partia lokálnych chalanov chce začať organizovať konferenciu PyCon na Slovensku. PyCon je koncept konferencií zameraných na programovací jazyk Python, ktoré organizujú lokálni dobrovoľníci po celom svete. Poznal som to zo zahraničia vďaka videám a online komunite a vravel som si, že by bolo skvelé mať to aj na Slovensku. 

Bol som nadšený, že sa do toho chce niekto pustiť. Prvé, čo som urobil, bolo, že som si kúpil lístok. Bol som niekde medzi prvými dvadsiatimi, možno tridsiatimi ľuďmi, ktorí tak spravili. Hneď potom som organizátorom napísal, že by som sa chcel pridať do ich tímu a odvtedy som v ňom zostal.

Ako sa vám s konferenciou darí? Uchytil sa koncept PyCon konferencie na Slovensku?

Pamätám si, ako sme sa na jednom z prvých stretnutí bavili, že by bolo skvelé mať na konferencii aspoň 50 ľudí. Nakoniec to vypálilo tak, že hneď na prvom PyCone sme mali 400 ľudí. Nikto z nás nemal žiadne skúsenosti s organizovaním trojdňovej medzinárodnej konferencie pre štyristo ľudí, tak to bola celkom haluz. (smiech)

Počet účastníkov nám každým rokom rástol, počas posledných ročníkov sme mali už okolo 600 ľudí. Potom nás ale zastavila pandémia, takže zatiaľ čakáme, ako sa situácia vyvinie.

Je PyCon konferencia určená len pre ITčkárov?

Konferenciu sme pôvodne robili len pre ITčkárov. No hneď počas prvého ročníka náš tím oslovila toho času ešte doktorandka na MatFyze v Bratislave, Evka Klimeková, s tým, že na zahraničných PyConoch sa často robí aj vzdelávacia sekcia pre učiteľov.

Je určená primárne učiteľom stredných škôl, aby sa dostali do sveta Pythonu a na stredných školách učili aj niečo iné ako Pascal, resp. aby so žiakmi vôbec robili nejaké programovanie. My sme jej povedali, že to na ďalšom ročníku môžeme mať, ale nech si to zorganizuje. A tak sme hneď od druhého ročníka PyConu mali aj EduSummit pre učiteľov.

V súčasnosti vaše občianske združenie SPy spolupracuje s učiteľmi aj mimo PyConu. Čo vás k tomu motivovalo?

Spolupracovať s učiteľmi sme začali vďaka PyConu. Keď už sme s nimi boli v kontakt a robili sme pre nich workshopy a prednášky, zistili sme, že by možno bolo fajn robiť aj niečo viac mimo Pyconu.

To bolo v čase, keď sme ako tím išli do Veľkej Británie na britský PyCon v Cardiffe. Britská vláda asi pol roka predtým vo veľkom nasadila micro:bity v celej Británii, vyslovene ich rozdali každému 11-ročnému dieťaťu.

Micro:bity sú také malé počítačové dosky, ktoré bzučia, blikajú a veľmi ľahko sa programujú. Na ich PyCone sme potom videli, aký skvelý ohlas to malo a aká veľká komunita okolo toho vznikla. Tak sme si povedali, že to dotiahneme na Slovensko.

 Vo Veľkej Británii sú micro:bity v réžii vlády – ako je to na Slovensku?

Slovenská vláda sa týmto smerom zatiaľ ani nepohla. Naše občianske združenie preto založilo neziskový projekt Učíme s hardvérom. Od roku 2018 tak organizujeme školenia pre učiteľov, poskytujeme im metodickú podporu, pripravujeme materiály či organizujeme rôzne súťaže pre žiakov.

Kto stojí za projektom Učíme s hardvérom? Ide o rovnaký tím ľudí, ktorý pripravuje slovenský PyCon?

Tímy sa dosť sa to prelínajú. V rámci občianskeho združenia máme kvázi dva tímy. Jeden sa venuje celkovej príprave PyConu, zatiaľ čo ten druhý sa sústredí na Učíme s hardvérom a prípravu EduSummitu pre učiteľov v rámci PyConu. Nemáme to však nejako striktne oddelené, ja som napríklad v oboch tímoch.

Čo je hlavným cieľom projektu Učíme s hardvérom?

V rámci projektu sa nesnažíme z každého spraviť programátora. Ide nám o to, aby aj žiaci, ktorí pôjdu netechnickými smermi, mali aspoň základné pochopenie technológií, základnú digitálnu gramotnosť. Preto sa programovanie micro:bitov snažíme dostať k žiakom na školách.

Ako občianske združenie však nemáme kapacitu na to, aby sme sa všetkým žiakom venovali priamo, a tak ideme cez učiteľov. Snažíme sa im poskytnúť všetky informácie a materiály, ktoré potrebujú, aby mohli na hodinách informatiky učiť niečo zmysluplné.

Aké sú doterajšie ohlasy na projekt Učíme s hardvérom?

Ohlasy máme veľmi dobré. Asi za dva roky projektu Učíme s hardvérom sa nám micro:bity podarilo dostať na približne 100 škôl. Školy s nimi naozaj intenzívne pracujú, zúčastňujú sa súťaží a aj učitelia, ktorí predtým nikdy v živote neprogramovali, si to pochvaľujú.

Pre veľké množstvo žiakov na základných a stredných školách je informatika iba o tom, že im učiteľ povie, aby sa hrali, v tom lepšom prípade sa venujú nejakým základom Wordu a Excelu. Informatika nie je na mnohých slovenských školách taká podstatná ako matematika alebo slovenčina, takže sa na nej málokedy niečo reálne robí. Čiastočne je to spôsobené tým, že vyše 50 % základných škôl na Slovensku nemá kvalifikovaného učiteľa informatiky, takže učiteľ ani nevie, čo iné robiť.

Aj takíto učitelia sú ale z nášho projektu často nadšený a prvýkrát v živote majú pocit, že informatika má aj pre nich samotných ako učiteľov, ktorí ju učia už niekoľko rokov, zmysel. Žiaci zase nechcú na konci hodiny odísť, lebo ako sami vravia, oni „sa ešte chcú hrať“. V skutočnosti sa učia a ani o tom nevedia.

Momentálne je vaše občianske združenie aj súčasťou projektu Enter, ktorý organizuje Slovak Telekom. Môžeš nám ho priblížiť?

Projekt Enter v podstate nadväzuje na to, čo robíme v Učíme s hardvérom. Telekom sa aj na základe pozitívnych ohlasov na projekt Učíme s hardvérom rozhodol rozbehnúť vlastný projekt s micro:bitmi, Enter.  

Tým, že Telekom je veľká firma, má oveľa väčšie možnosti. Projekt má tak mediálne pokrytie v televíznej reklame, seriáloch či medzi youtubermi.

Je to skvelé najmä v tom, že vďaka tejto kampani sa informácie o micro:bitoch dostanú k učiteľom z rôznych strán a my ich tak už ani nemusíme presviedčať, aby sa zapojili. Medzičasom im totiž napíše päť rodičov, aby do toho šli. (smiech)

Čo je potrebné urobiť, aby sa učiteľ, resp. škola mohla do jedného z projektov zapojiť?

Na to, aby sa škola mohla zapojiť, potrebuje v prvom rade hardvér. Buď si ho zakúpi z nejakého rozpočtu, napríklad z rodičovských príspevkov, alebo naň môže získať grant. Napríklad minulý september samotný Slovak Telekom prerozdeľoval 250 tisíc eur medzi školy na zakúpenie micro:bitov. Tento rok sa chystá niečo podobné. Prípadne existujú aj rôzne iné granty.

Akonáhle majú učitelia hardvér, môžu sa začať zúčastňovať našich školení, ktoré sú dostupné bezplatne a momentálne iba online. Na školeniach ich naučíme základy a oni môžu začať učiť v školách.

Napriek pandémii máme naozaj desiatky, ak nie stovky veľmi pekných príkladov zo škôl, kde sa s micro:bitmi učí – fyzicky alebo online cez nejaký simulátor.

Je online forma týchto projektov náročnejšia? Ako si zvykli učitelia a žiaci?

Je to možno o niečo náročnejšie. Na fyzických školeniach máme micro:bity v rukách, ľahšie sa tak učí a ukazuje. No našťastie aj online školenia fungujú celkom dobre, čo by som pred rokom a pol naozaj nepovedal. 

Nevedel som si predstaviť, že učitelia budú schopní a ochotní sa tak masovo vzdelávať online, predsa len boli naučení na prezenčné školenia. Za posledné tri či štyri mesiace sme ale na školenia mali vyše 300 učiteľov a všetko išlo super. Podľa spätnej väzby vidíme, že s micro:bitmi naozaj pracujú, aj keď učia dištančne. Online forma takýchto projektov má svoje výzvy, ale určite sa dajú zvládnuť.

Robili ste pred pandémiou aj cvičné hodiny priamo na školách? Ako sa do nich školy môžu zapojiť?

Cvičné hodiny sme zvykli robiť. Teraz sa to, prirodzene, nedá a aj mi to už veľmi chýba.

Keď sme do škôl chodili, niekedy sme sa pozvali sami a niekedy nás zavolala samotná škola. Najlepšie nám fungovalo, keď sme sa so školou dohodli, že v poobedných hodinách u nich urobíme školenie, na ktoré prídu aj učitelia z okolia a na oplátku vieme pre nich v ten deň počas vyučovania spraviť cvičné hodiny v niekoľkých triedach. Veľa škôl túto možnosť využilo, ich žiaci mali lektora a nám to zároveň uľahčilo hľadanie priestorov na školenie. 

Máš nejaký obľúbený zážitok zo školení alebo cvičných hodín spred pandémie?

Raz sme išli robiť cvičnú hodinu s micro:bitmi do Markušoviec, čo je tabuľkovo tretia najhoršia škola na Slovensku. Bolo to na popud mojej frajerky, ktorá v Markušovciach organizovala niekoľko letných škôl pre deti z osady. Samotní učitelia nás tam na žiakov upozorňovali, asi si každý vie predstaviť tie predsudky.

Na samotnej hodine sme s nimi možno išli o trochu pomalšie ako s nejakými šikovnejší žiakmi, ale bolo to úplne bez problémov. Micro:bity ich zaujali, bavilo ich s nimi pracovať. Aj preto sme sa potom rozhodli, že sa chceme špecificky venovať takýmto školám, v ktorých sú majoritne deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Prečo sa podobné projekty na spestrenie informatiky nevymysleli skôr?

To je taký hlboký problém informatiky na Slovensku. Jeden aspekt je to, že sa informatika považuje za predmet do počtu. Je dotovaná len jednou hodinou týždenne, zatiaľ čo iné predmety majú dotáciu dvoch hodín.

Zároveň prevláda názor, že otvoriť Word a Excel stačí. Na čo by sa mali deti učiť nejaké základy programovania či náhodou niečo náročnejšie, keď to predsa nepotrebujú.

A tretí, možno najzávažnejší aspekt, je to, čo som už spomínal. Vyše polovica hodín informatiky na základných školách nie je odučená kvalifikovaným učiteľom informatiky. Takíto učitelia nemajú žiadne školenie a ani žiadnu oficiálnu podporu zo strany ministerstva, aby sa kvázi kvalifikovali a plnohodnotne učili.

Jediná možnosť je, že sa zapoja do nejakého programu, ako je Učíme s hardvérom, Enter, prípadne Aj ty v IT a robili niečo navyše. Dôležité je práve to slovo „navyše”. Pretože ak učiteľ nie je ochotný robiť niečo navyše, zostane len pri Worde alebo hrách. Učiteľ má často za malý plat veľa povinností kým mu niekto neukáže, že je to celkom jednoduché, tak do toho nepôjde.

Všetko z tohto by sa to dalo vyriešiť, ale treba na to systematickejší projekt a, samozrejme, peniaze.

Aký je postoj učiteľom k projektom navyše?

Myslím, že sú také tri typy učiteľov. Sú učitelia, ktorí sú aktívni a robia veci naviac. Potom je taký stred, ktorým stačí ukázať, že je to jednoduché, dať im materiály a už si povedia, že do toho idú. A potom sú takí, na ktorých môže človek tlačiť a presviedčať ich, ale aj tak sa do ničoho nového nezapoja. 

U tej poslednej skupiny nemá veľmi zmysel niečo riešiť. Podľa mňa najväčšia časť učiteľov je niekde v strede. Keby mali možnosti, tak by aj niečo naviac robili. Preto ich treba podporovať – a o to sa v projektoch snažíme. Vidieť to napríklad aj na projekte ENTER, kde sa aj vďaka mediálnemu pokrytiu zapojilo množstvo učiteľov, ktorí sa bežne do projektov nezapájajú.

Aká je podľa teba úloha výučby informatiky už na základných školách?

Úloha informatiky ako predmetu je taká istá, ako úloha každého iného predmetu – pripraviť žiaka do života, vybaviť ho základnými znalosťami a zručnosťami.

Cieľom biológie na základnej škole nie je to, aby bol každý lekárom alebo zoológom. Ide o to, aby každý vedel z čoho sa ľudské telo skladá a základy toho, ako funguje. Napríklad, keďže som ITčkár, biológiu k práci väčšinou nepotrebujem, ale som rád, že z nej niečo viem, pretože som dennodenne v ľudskom tele. Keď potom ochoriem, viem, čo sa v tele deje.

Pri informatike je to podobné. Keď dieťa vyrastie do reálneho života, všade okolo seba bude mať technológie. Či už mobil, počítač alebo nejaký softvér – a to bez ohľadu na to, v akom odvetví bude. Aby sme sa technológiám vyhli, museli by sme robiť čisto manuálnu prácu a aj to sa už pomaly vytráca.

Myslím, že informatika na základných školách by mala deťom dať základnú digitálnu gramotnosť, aby vedeli technológie nielen používať, ale im aj rozumeli, poznali základné princípy a vedeli technológie lepšie využiť. 

Samozrejme, že každý hneď nemusí vedieť programovať, ale každý by mal technológie chápať aspoň na takej úrovni, ako všetci chápeme ľudské telo vďaka biológii. Toto momentálne na základných školách nemáme a malo by sa to zmeniť.

Mimo práce sa dobrovoľnícky angažuješ aj na letnom festivale Atmosféra. Môžeš nám festival a tvoju úlohu v tíme priblížiť?

Atmosféra je relatívne komorný festival v Hontianskych Nemciach na strednom Slovensku. Je to krásny región – strašne ďaleko od všetkého. (smiech)

Festival sa začal organizovať ako lokálne podujatie asi pred deviatimi rokmi a už stihol pekne vyrásť. Posledný rok ho v médiách nazývali „malá Pohoda“. Určite odporúčam pre milovníkov festivalov. Minulý ročník sme síce museli zrušiť, no tento rok ešte uvidíme.

Ako to na malých festivaloch býva, každý robí, čo treba. Počas posledného ročníka som sa staral aj o elektrinu. Ono stačí, že vypadne generátor a potom sa vypne hlavné pódium alebo celé gastro a nečapuje sa ani len pivo. (smiech)

Ako tvoje aktivity a prácu ovplyvnila pandémia? Podarilo sa ti adaptovať?

Bol som dosť rozlietaný človek, stále som niekde bol. Chodil som na rôzne školenia po Slovensku, zahraničné konferencie a po večeroch na rôzne meetupy v Bratislave. S pandémiou sa to zmenilo a vlastne stále trčím doma. Ani na nákupy poriadne nechodím, lebo sa mi zapáčil online dovoz. (smiech)

Ale našťastie, čo sa týka práce, tak toho mám oveľa viac, ako som kedykoľvek mal. Práve vďaka projektu Enter. Enter mal pôvodne začínať mesiac pred pandémiou a chvíľu to vyzeralo, že padne. No dva mesiace po začiatku pandémie Telekom povedal, že ide do toho. Po projekte je o to väčší dopyt, keď sa teraz skoro všetci učia distančne a ukazuje sa dôležitosť digitálnych zručností.

Takže najviac ma to ovplyvnilo v tom, že nemôžem chodiť na podujatia, ale to sú v podstate úplné malichernosti oproti iným, ktorí pandémiou prišli o oveľa viac.  

Z čoho čerpáš motiváciu angažovať sa v neziskových projektoch?

Čo iné by som robil? (smiech)

Som typ neposedného človeka, ktorý stále vymýšľa niečo nové. A práve to mi veľmi vyhovuje na projekte Učíme s hardvérom a ešte viac na projekte Enter. V oboch stále vymýšľame niečo nové a zlepšujeme aktivity, ktoré máme.

Okrem toho to má skutočný zmysel a efekt. O pár rokov si budem môcť povedať, že to, čo som robil, prinieslo tisíckam detí zaujímavé hodiny informatiky. A niektorí z nich si z toho určite odnesú aj niečo do budúcna.

Čo považuješ za svoj doteraz najväčší úspech?

Asi to ako fungujeme s frajerkou. Obaja máme vlastné projekty a veľmi sa v nich podporujeme, pomáhame si navzájom. Bez toho by som asi nerobil až tak veľa vecí.

Z pracovného hľadiska sa viac pozerám dopredu: čo ďalšie a čo väčšie môžeme spraviť? Nepozerám sa veľmi na úspechy za sebou a ani by som ich tak nenazýval, skôr je to pre mňa dobre urobená práca.

Ako si pri všetkých svojich aktivitách manažuješ čas?

Neviem, či si ho manažujem úplne správne. (smiech)

Nemám nejaký presný návod, ale zbierku nástrojov, ktoré mi pomáhajú. Mám Trello na zapisovanie úloh. Mám Google kalendár, ktorý je moja alfa a omega v tom, ako fungujem. A ešte mám Toggl, ktorým si meriam, koľko času a na čom strávim. Všetko si to vyhodnocujem, pozerám sa, čo mi zaberá veľa času a ako to zmeniť.

A čo tvoj voľný čas, ako ho tráviš?

V poslednom čase je to ťažšie. Odkedy je pandémia a začal projekt Enter, mám pocit, že voľný čas je niečo, čo úplne nepoznám. (smiech)

Keď si ale potrebujem vyvetrať hlavu, pomáha mi beh. Zvyšok voľného času trávim s frajerkou.

Čo by si odporučil študentom a mladým, ktorí možno aj majú nejaký nápad na projekt alebo by sa chceli do niečoho zapojiť?

V prvom rade nech idú do toho. Ono hlavne na strednej škole majú ľudia veľa času, ak sa už niečomu nevenujú. Určite viac v porovnaní s tým, čo príde na výške alebo nebodaj po nej. A to je o dôvod viac niečo skúšať.

Tiež sa určite netreba báť niekoho osloviť. Napríklad, keď sa k nejakému projektu chcete pridať. Tak som to urobil ja na strednej, keď som sa pridal do PyCon tímu, kde boli väčšinou 30-roční ITčkári. Najmä pri neziskových projektoch sú ľudia veľmi otvorení, srdeční a sú veľmi radi, keď sa nájde niekto ďalší, kto sa chce pridať a pomôcť.

Ako ťa môžu naši čitatelia kontaktovať, ak by sa chceli dozvedieť niečo viac?

Kľudne cez moju stránku, mám na nej všetky kontakty.