Mária Belinská z projektu Sme pripravení: „Aj tá najlepšia myšlienka by zostala iba myšlienkou, ak by sa nedostala von.”

V neľahkých časoch korona krízy sa medici z rôznych kútov Slovenska spojili, aby pomohli zdravotným inštitúciám, ktoré to potrebujú. Vďaka ochote a platforme, ktorá spája dobrovoľníkov so zdravotníckymi zariadeniami, nezostali nepovšimnutí ani v rámci Európskej únie. 

Podarilo sa nám vyspovedať Máriu Belinskú (25), študentku medicíny a zároveň jednu z iniciátorov projektu Sme pripravení.

V rozhovore sa dozvieš:

• ako mladí medici pomohli slovenským nemocniciam v čase krízy,
• aká veľká je sila dobrovoľníctva,
• čím oslovili mladí medici United Nations,
• čo pozitívne by sme si mali odniesť z aktuálnej situácie,
• aké vlastnosti sú potrebné pre úspešnú tímovú prácu. 

Majka, projekt Sme pripravení veľmi pohotovo reagoval na aktuálnu situáciu na Slovensku. Môžeš nám o ňom prezradiť viac?

Hlavnou myšlienkou projektu je pomôcť nemocniciam a zdravotníckym zariadeniam s nátlakom, ktorému musia aktuálne počas krízy čeliť. Rodičia lekári museli byť na OČR- kách so svojimi deťmi, bolo menej sestier a personálu v zdravotníctve. 

My sme sa snažili túto krízu čiastočne vykryť tým, že sme zapojili dobrovoľníkov z radov študentov z rôznych zdravotníckych odborov. Tí sa na viacerých úrovniach podieľali na tom, aby im pomohli. 

Ako ste teda postupovali? 

Vzniklo to úplne prirodzene. Keďže nás poslali domov z internátov, stratili sme možnosť stážovať v nemocniciach, kam bežne ako zdravotníci chodievame. Medici začali najprv pomáhať na infolinkách, kde sa snažili odbremeniť Národné centrum zdravotníckych informácii. 

Naďalej sme však uvažovali, ako dokážeme ešte pomôcť a zúročiť naše vedomosti. A tak sme začali nezávisle od seba viacerí na Slovensku organizovať vo svojom regióne dobrovoľnícku pomoc. 

Ja som napríklad kontaktovala nemocnicu v mojom rodnom meste, či by sme im mohli pomôcť. Dostala som odpoveď, že pomoc asi nebudú potrebovať. Na ďalší deň mi riaditeľ nemocnice volal o ôsmej ráno, že je to urgentné a spýtal sa, kedy môžeme prísť. 

Čo bolo v tom čase vašou najväčšou výzvou?

Založili sme facebookovú skupinu, do ktorej sme pridali dobrovoľníkov a zverejňovali sme tam aktuálne dopyty dobrovoľníckej pomoci. Niekoľko stupňový postup spájania nemocníc s dobrovoľníkmi však komplikoval samotné dodanie pomoci. Toto stálo za myšlienkou založenia platformy Sme pripravení. 

Vďaka Hack Virus-u, ktorý našu myšlienku zrealizoval, sme vytvorili veľmi jednoduchý systém, kde sa dobrovoľník zaregistroval a vytvorili sme dopyt pre nemocnicu. On jedným klikom kontaktoval preddefinovaným emailom nemocnicu alebo zdravotnícke zariadenie. Komunikácia už išla mimo nás. 

Každý ste pôsobili vo svojom okrese?

Áno, snažili sme sa čo najviac sústrediť na regióny. S Bratislavou napríklad nebol až taký veľký problém, čo sa pomoci týka. Chceli sme pomôcť hlavne regionálnym nemocniciam a byť aktívni vo svojej komunite, aby sme ušetrili potencionálny náklad na ubytovanie alebo dopravu.

A čo potrebné financie na rozbeh projektu?

Tá najneuveriteľnejšia a najkrajšia vec pre mňa je to, že všetci do toho išli pro bono. My sme kontaktovali Hack Virus, oni nám poskytli tím projektových manažérov, copywriterov, dizajnérov a grafikov. 

Ďalej nám pomohla spoločnosť Solved, ktorá nám poskytla samotnú platformu. Tá už existovala vo Fínsku v inej forme a používali ju na iné účely. Neskôr ju prispôsobili pre naše potreby. 

Celý projekt bol za týždeň vonku, čo bolo pre mňa neskutočné. Bolo strašne fain vidieť, že každý človek dal tomu projektu novú pridanú hodnotu. Ak by to ostalo iba pri prvotnej myšlienke, bolo by to veľmi nedotiahnuté. 

Ako sa vám podarilo získať podporu Hack Virusu?  

Oni dali výzvu pre Slovensko, že vedia dodať IT tím, ak má niekto nápad, ktorý je realizovateľný a vedel by pomôcť prekonať krízu. Ja som im jedného dňa napísala a oni sa mi neskôr ozvali. 

Bola som milo prekvapená a hneď som všetkým koordinátorom zo Slovenska písala, čo ideme robiť a či sú za. Tak sa to postupne rozbiehalo. Ten týždeň bol šialený, všetci sme od rána do večera makali.

V zahraničí je dobrovoľníctvo bežnou súčasťou života. Ako ho podľa teba vnímajú ľudia na Slovensku?

Bola som milo prekvapená, lebo pre Slovákov je netradičné venovať sa dobrovoľníckej činnosti. Nie je tu podľa mňa vybudovaná myšlienka komunity ako inde v zahraničí.

Robiť niečo len tak pre komunitu a vec verejnú je netradičné, ale ten pocit zadosťučinenia akoby motivoval ďalších. Svedectvá jedného dobrovoľníka pritiahli ďalších. 

Myslím si, že im naozaj stačilo, že tá práca má zmysel. Cítili, že ako medici sú potrební a vedia sa zakomponovať do zdravotníckeho systému omnoho skôr. Síce momentálne medici nie sú až takí využívaní v zdravotníctve čo sa týka praktickej formy pomoci, vďaka Sme pripravení videli, že nie sú až takí nemohúci 🙂

Ty sama tiež pomáhaš. Ako to teda vnímaš ty? 

Ja som už mala s dobrovoľníctvom skúsenosti z nezdravotníckych projektov. Robiť niečo, čo študujem, malo pre mňa pridanú hodnotu. 

Bolo super pracovať s tímom sestričiek a ľudí, ktorí boli za našu pomoc naozaj vďační.  Vidieť, ako nemocnica a odberné miesta fungujú a koľko ľudí sa podieľa napríklad na testovaní pacientov, bolo super. Mám z toho veľa pozitívnych zážitkov.

Rozmýšľali ste nad tým, ako to bude s financovaním projektu do budúcnosti aj po skončení korona krízy? 

Už od začiatku sme rozmýšľali, že by bola škoda, ak by naša práca vyšla nazmar. Rozmýšľali sme, že by sme z toho mohli vytvoriť platformu pre hľadanie práce v oblasti medicíny. 

Na Slovensku to stále nie je transparentné a neexistuje spoločná platforma, ktorá by obsahovala všetky ponuky. Neexistujú skúšky, ktoré by nás klasifikovali. Stále to funguje ako v ostatných zamestnaniach, že si pošleš žiadosť a dúfaš, že si ťa vyberú. Často chýba aj feedback. 

V čom teda vidíš najväčšiu výhodu potenciálnej platformy?

Myslím, že by sme vedeli zdvihnúť konkurencieschopnosť medzi jednotlivými nemocnicami a zvýšiť kvalitu poskytovaných ponúk pre absolventov. Mohli by si porovnať rôzne ponúkané benefity, čím by mali lepšiu šancu výberu.

Ak sú nejaké veľtrhy práce pre medika, sú to zväčša nemocnice zo zahraničia, ktoré sa snažia nájsť čo najviac kvalitných absolventov zo Slovenska a Česka. Keby sa zvýšila úroveň tu, vedeli by sme udržať absolventov na Slovensku. 

Nemocniciam by sme ponúkli možnosť platenej inzercie na našej platforme. Takto by sa mohla tá platforma sama udržiavať.  V ďalšom kroku by sme tam chceli pridať aj možnosti vzdelávania a stáží, do ktorých sa môžu zapojiť aj študenti. 

Plánujete v aktuálnej zostave ako tím fungovať aj do budúcnosti? 

Ťažko povedať, pretože máme medzi sebou momentálne dvoch tohtoročných absolventov, doktorandov a sú medzi nami aj mladší medici. Určite však radi pomôžeme preškoliť ďalších mladších ľudí, ktorí prejavia záujem. Veríme, že to nejako potiahnu.

My sme sa zo začiatku smiali, že náš najväčší cieľ je, aby toto bol najzbytočnejší projekt Slovenska a nikdy nemusel byť využitý. Dúfali sme, že tá kríza sa naozaj vyrieši čím skôr.

Čo považuješ doposiaľ za váš najväčší úspech?

V podstate tá samotná pomoc a výsledok, že medici skutočne pomohli a nebolo to zbytočné. Veľa odberných a testovacích miest by nemohlo fungovať bez pomoci medikov alebo študentov zdravotníckych odborov. 

No a potom vzťahy, ktoré sa utužili na samotných pracoviskách. Spoznali sa medzi sebou študenti z Česka a Slovenska. Nikdy som si nemyslela, že moje super kamošky budú sestričky zo psychiatrického stacionáru, ktoré majú vek mojich rodičov. 

Dostal sa váš úspech aj za hranice Slovenska?

Všimla si nás Európska únia. Jedného dňa mi volali z Bruselu z United Nations, že náš projekt je úžasný, že sme veľmi úspešní v európskom zreteli a že by nám chceli vysloviť vďaku. To sú veci, kedy si človek povie wow, keď sa to dostane takto ďalej. 

Taktiež nás pridali do permanentného krízového štábu na Slovensku. Je fajn pocit vidieť, že sa naozaj podieľame na veľkých veciach a že nás vnímajú a oceňujú. 

Nie je to tak dávno, keď nás chceli pokutovať, ak by sme chceli ísť na pár rokov do zahraničia. Čiže ten preklen názorov a pohľadu spoločnosti na nás medikov k tomu, že sme hrdinovia, bol naozaj veľký. Bolo toho za ten polrok veľa.

Vieš aj ako sa vám podarilo takto zviditeľniť? 

Pevne verím, že to bolo organické, lebo my sme to netlačili. Mali sme skutočne veľa práce s tým, aby sme vychytali problémy, ktoré sa vyskytli, na ostatné sme už nemali čas. 

Ako ste teda oslovovali samotných dobrovoľníkov?

Toto mali na starosť chalani z Hack Virusu, ktorí kontaktovali médiá. Tie nám určite pomohli. Myšlienku bolo treba spropagovať a dostať do médii, pretože nie každý je na Facebooku alebo má kontakty so študentmi na Slovensku. 

Veľa študentov prišlo húfne z Česka, keď sa u nich pozatvárali školy a museli sme nájsť spôsob, ako ich zapojiť. Na Slovensku máme naše komunikačné kanály, ktoré sme vedeli využiť, ale na tých  „našich Čechov” sme v podstate nemali dosah. 

Aký je tvoj najpozitívnejší zážitok z projektu?

Čo ma pozitívne nadchlo na celej situácii bolo, ako sa prepojili jednotlivé úrovne zdravotníckeho personálu. Človek si pod pojmom zdravotník možno predstaví sestru alebo lekára. 

Mali sme však aj veľa fyzioterapeutov, farmaceutov či psychológov, ktorí nám pomohli. Vo väčšine to boli medici, ale myslím si, že by to nemohlo fungovať, keby sa nespojili jednotlivé štruktúry zdravotníckeho systému. 

Myslím si, že toto je aj odkaz do budúcnosti, ktorého by sme sa mali pozitívne chytiť a odraziť sa od toho. Dnes sme dokázali, že primárna prevencia, ktorú urobilo Slovensko, sa dá aplikovať na široké spektrum chorôb, ktorému ľudia čelia. Ja v tom vidím naozaj pozitívny výsledok, ako zmeniť pohľad na chorobnosť. 

To je asi zároveň tvoja hlavná správa..

Určite. Toto je môj pohľad, ktorý nesúvisí priamo s projektom. Mnohým chorobám sa dá zabrániť ešte predtým, ako sa preukážu navonok. 

Podľa WHO odporúčaní (Svetová zdravotnícka organizácia, pozn. autorky) stačí 20 minút aeróbnej aktivity 4x do týždňa a riziko kardiovaskulárnych ochorení alebo cukrovky rapídne klesá. A taktiež chorôb, ktoré ľudia pripisujú starobe. 

Ľudia si povedia, že to je asi v poriadku keď majú 60 a bolí ich koleno. Ono to tak však byť nemusí. Človek si ale ťažko pomáha na niečo, čo ho ešte netrápi. Je jednoduchšie zobrať si tabletku, než aktívne športovať celý rok. 

Je to idealistický pohľad, ale verím, že keby sme sa viac zamerali na prevenciu, môžeme si pomôcť. 

Keby boli posilňovne a dietológovia napríklad hradení z poistenia, ľudia by to brali ako súčasť starostlivosti o samého seba. Nerada hovorím, že toto sú pozitíva korony, ale možno sú to také spoločenské pozitíva lockdownu.

Čo ťa teda tento projekt naučil? 

Asi to, že aj tá najlepšia myšlienka by zostala iba myšlienkou, ak by sa nedostala von. Tímová práca bolo to, čo potiahlo celý projekt. Je dôležité nebáť sa delegovať prácu ďalej a dôverovať ľuďom, pretože vždy sa nájdu šikovnejší a možno na niečo lepší ľudia ako ty.

A mať jasnú vidinu myšlienky. Nám išlo o to, aby sme urobili čo najviac dobra pre štát a pre ľudí. Keď sme toto mali na zreteli, všetky ostatné žabomyšie vojny alebo egá išli bokom. 

A ešte nenechať sa odradiť. Ľudia, ktorí sa zapojili do projektu neskôr, boli spočiatku úplne skeptickí, že to je neskoro a že je to zbytočné. Je dobré dôverovať svojim inštinktom, snažiť sa stiahnuť ľudí k sebe a vedieť im dobre ozrejmiť svoju myšlienku.

Komunikácia v tíme je tiež extrémne dôležitá. Možno ešte viac, ako som si myslela. Ono sa to tak hovorí, že treba komunikovať, ale nečakala som, že až tak veľmi. 

Ako ťa môžu naši čitatelia v prípade otázok kontaktovať? 

Kľudne môžu napísať na môj mail maria.belinska@gmail.com alebo cez FB Mária Belinská.