„Ak chcem zmeniť svet k lepšiemu, je dôležité nájsť si taký spôsob, ktorý ma napĺňa a robí ma šťastnou.“

V rozhovore sa dozvieš,

• ako vydať knihu v 15-tich,
• prečo sa zamyslieť nad tým, kam pôjdeš na školu,
• ako zistiť, kam v živote smerovať,
• čo je to LEAF Academy a v čom je iná od ostatných škôl,
• prečo je dôležité plniť si svoje sny,
• prečo je dôležité nájsť to, čo ťa napĺňa,

a mnoho iného.

Keď mala 15, splnil sa jej sen. Vydala svoju prvú knihu a mladých ľudí motivovala, aby išli za svojimi snami. O dva roky neskôr vydáva reedíciu a dostáva sa z problémov s anorexiou. Za svoje aktivity získala LEAF Award a z gymnázia v Banskej Bystrici odišla na LEAF Academy.

Dnes robí kampaň s reklamnou agentúrou o problematike porúch príjmu potravy, píše do Trendu o školstve a pracuje na tom, aby raz mohla študovať žurnalistiku, politológiu a medzinárodné vzťahy.

Predstavujeme ti Vavi Sedilekovú (17).

Vavi, aké je to v 15tich vydať knihu?

Rozprávkové, zmenilo mi to život. Bolo to ako splnený sen. Odjakživa som mala sen stať sa spisovateľkou a vydávať knihy. Veľa som čítala Harryho Pottera, inšpirovala ma Rowlingová 🙂

Aké náročné bolo vydať knihu?

V tomto prípade si myslím, že to bol zázrak spojený s náhodou. Verím však, že všetko má svoj zmysel. Po jednej atletickej súťaži, robievala som behy na dlhé/stredné trate, ma nalodili do auta Dášky Mellovej, ktorej preteky tam bežal najstarší syn. Celú cestu sme sa rozprávali. Ku koncu som sa jej zmienila, že píšem knižku. Ako bývalá slovenčinárka chcela, aby som jej ju poslala. Do jedného dňa mi odpísala, že sa jej príbeh veľmi páči a spraví všetko preto, aby sa knihu podarilo vydať.

Čo bolo ďalej?

Zohnali sme sponzorov, ktorých zaujal môj príbeh spolu s tým knižným , získali sme grant a hľadali sme vydavateľstvo. Dáška ma zoznámila s básnikmi z Generácie nula, ktorí pôsobia v Banskej Bystrici. Oni sa za knihu postavili a nakoniec vyšla v ich vydavateľstve. Bol to super pocit, keď som držala prvý výtlačok v ruke a spomínala, ako som začínala písať ešte perom do malého zošitka.

Ako sa tvorí kniha?

Máš myšlienky a píšeš. Začala som ako jedenásťročná, hneď knižkou s názvom “Škola Animágov”. Bol to čistý kopirák Harryho Pottera 🙂 Potom v 12-tich mi napadol námet na Pokrvných. Najskôr som to písala do malého zošitka, potom do väčšieho, potom zase do zošita s tvrdými doskami, lebo som mala pocit, že to vyzerá ako reálna kniha 🙂

Teraz máš 17 a vydala si už aj reedíciu Pokrvných s názvom Venile. Prečo?

Myslím, že pôvodná kniha nevyužila celý svoj potenciál. Až teraz som s ňou spokojná. Viem, že má hĺbku, myšlienku aj posolstvo, ktoré som tam chcela dať.

Cieľovka knižky sa zmenila, stala sa ňou Young Adult. Verím, že prepracovaný dej dokáže zaujať 20-ročného človeka, či starších. Vložila som doň rôzne odkazy na históriu aj súčasný svet, ako je Druhá svetová vojna, EÚ, rôzne politické momenty, a podobne.

Ako si našla vydavateľstvo?

Rukopis som posielala mnohým vydavateľstvám, ale v podstate ma všetci odmietli. Bola som z toho dosť smutná, no Mirka Dudášová, moja mentorka z LEAF-u, mi aj s Mirom Kocúrom poradili, aby som skúsila menšie vydavateľstvá.

Dali mi tip na Artis Omnis v Žiline. Na odpoveď sme čakali dlho, od zimy do mája. Napokon odpísali s tým, že ideme do toho, čo si nesmierne vážim. Dali mi obrovskú dôveru, napriek tomu, že chcem vydať celú trilógiu, nielen jednu knihu, že nie som dospelá, vypísaná ani kvalitná autorka s výrazným menom.

Koľkokrát si dostala predtým negatívnu odpoveď?

Veľmi veľakrát 🙂 Bol to nepríjemný pocit, srdce ti zakaždým doslova padne, keď si prečítaš „Nie, ďakujeme“ alebo “Nie, nemáme záujem”. Ale verila som, že niekto sa nájde.

Ako vyzerala práca na novom vydaní?

Vo vydavateľstve vedeli, že ak sa chcú za rukopis postaviť, musí nabrať na kvalite. Pracovali sme na ňom spoločne päť mesiacov a verím, že to stálo za to. Najprv som si prečítala celú knihu, potom prechádzala kapitolu po kapitole a robila si poznámky. No inak som všetko písala nanovo, ako po prvýkrát. Priebežne som do vydavateľstva posielala jednotlivé kapitoly, oni mi ich poslali naspäť s poznámkami, komunikovali sme, čo sa mi z korektúry pozdáva, čo nie.

Kedy si to písala?

Ku záveru školského roka som doháňala známky v škole, čiže som písala pomenej. Potom začali prázdniny, išla som na tri týždne do Londýna kvôli angličtine, tam som napísala asi jednu či dve kapitoly. Inak som cez prázdniny aktívne písala, kdekoľvek som bola. Aj v Chorvátsku na dovolenke s našimi. Potom som išla na LEAF Academy a počas prvých dvoch mesiacov, kedy sa všetci zoznamovali, som pokračovala v písaní (čo sa potom trošku prejavilo na našich vzťahoch). Vždy som si vyhradila jednu až tri hodiny denne na písanie.

Okrem písania vlastnej knihy si robila aj workshopy pre študentov.

Ešte počas štúdia na gymnáziu v Bystrici som mávala workshopy o motivácii a o tom, aby si mladí plnili svoje sny. Chcela som deckám ukázať, že sa naozaj môžu udiať veci, o ktorých snívajú. Tak, ako sa mne podarilo vydať knihu.

Trochu by som ti oponoval. Ty si veľmi skoro vedela, čo chceš robiť. Veľa mladých ľudí nevie, čo je ich snom. Nie je to také jednoduché.

Samozrejme, že človek nemusí vedieť úplne presne, či chce byť pilotom alebo politikom. No myslím si, že na strednej škole už vieš, či ťa viac baví humanitný smer alebo prírodovedný. Nevravím, že v 15-tich máš mať vyhranenú špecializáciu, ako napríklad neurochirurgia a venovať sa len tomu. Ale vieš, že ťa zaujíma viac geografia, biológia, alebo naopak slovenčina, angličtina, dejepis. A chceš študovať to, čo ťa naozaj baví a v čom sa vidíš v budúcnosti.

Ty si odišla z gymnázia v Bystrici a išla na LEAF Academy v Bratislave. Prečo?

Na gymnáziu som nemala veľa možností ako sa rozvíjať vo svojich aktivitách. Nazvala by som to takou nalievárňou. Učíš sa zo všetkých predmetov obrovské množstvo informácií, ktoré v budúcnosti ani nebudeš potrebovať, a nerobíš to preto, že chceš, ale iba memoruješ, aby si napísal dobre písomku.

Bojíš sa učiteľov, ktorým vadí, keď sa pýtaš a nemôžeš si dovoliť povedať nahlas svoj názor, aby si nebol zaškatuľkovaný ako “drzí”. Bola som nastavená, že všetky školské povinnosti robiť musím napriek tomu, že to nikdy nebudem potrebovať – a s takou motiváciou sa hrozne ťažko učí. V tom nevidím zmysel.

Ako to teda vyzerá na LEAF Academy? Vidíš rozdiel?

Jednoznačne áno. Nebudem ti hovoriť, že je to najlepšia škola na svete, kde všetko funguje dokonale. Myslím si však, že je to najlepšia stredná škola na Slovensku, na ktorú som mohla ísť a som nesmierne rada, že tam môžem študovať.

Prístup k študentom je úplne iný, to, ako sa učíme je iné, vzťahy sú iné. Je to neporovnateľné. Učitelia sú naši priatelia, tykáme si, dokážem sa im zdôveriť, nemám strach sa s nimi porozprávať. Vyžadujú od nás, aby sme sa stále pýtali, keď niečomu nerozumieme. Vždy nám vysvetlia, prečo sa niečo učíme, prečo to má do života zmysel. Nejde o memorovanie, musím učivu porozumieť a veľa si zapamätám z hodiny.

Už rozmýšľaš čo bude po strednej?

Chcela by som ísť na bakalára na žurnalistiku a politológiu, na magistra zase na diplomaciu či zahraničné vzťahy. Premýšľam aj nad “liberal arts”, čo je voliteľná skupina humanitných predmetov. Napriek tomu, že by som sa na Slovensko chcela vrátiť, študovať ma to ťahá do zahraničia.

Prečo nie tu?

Humanitné odbory nie sú na Slovensku veľmi kvalitné. Pýtala som sa ľudí, ktorí tu študovali a spravila som si malý research, z čoho mi vyšlo, že ak chcem kvalitné vzdelanie, na Slovensku ho zatiaľ nenájdem. Ide mi o prístup, nechcem sa v škole trápiť, ale užívať si to a byť šťastná. Mám skúsenosti, čo sa týka slovenského školstva, a o tom píšem aj do Trendu.

Ako si sa k dostala k spolupráci s Trendom?

Opäť to bol malý zázrak. Raz som robila rozhovor v rádiu FM. Dovtedy sa ma pýtali vždy len na to, ako sa mi v pätnástich vydala knižka, no zrazu mi boli položené otázky týkajúce sa školstva, politiky, extrémizmu. Práve to sú témy, v ktorých sa cítim doma.

Ešte v ten deň sa mi ozval šéfredaktor z Trendu, či by sme mohli prebrať potenciálnu spoluprácu. Dal mi raz mesačne priestor v printe a neobmedzené možnosti na internete. Som za to neuveriteľne vďačná. Zvyčajne píšem svoje názory na školstvo, čo sa mi nepáči a ako by som to zmenila. Čerpám zo svojich skúseností prežitých za jedenásť rokov na klasickej slovenskej škole.

Prečo sa chceš v živote venovať písaniu?

Môj tatko hovorí, že ak chcem zmeniť svet k lepšiemu, mám si nájsť taký spôsob, ktorý ma napĺňa a robí šťastnou. Kedysi som skúšala všeličo – predávala som svoje veci, posielala peniaze do útulku, do diecéznej charity, a tak podobne. Takmer som na tom prerobila peniaze, nie som dobrý obchodník 🙂

Rodičia si ma posadili do kresla a povedali, že keď som dobrá v písaní a rozprávaní, nech sa venujem tomu a nešaškujem s predávaním svojich vecí. Aj sama cítim, že písanie je niečo, v čom sa dokážem vyjadriť, čo ma robí šťastnou a čo dáva aj druhým zmysel.

Zvyknem sa pýtať ľudí, aké boli najťažšie momenty, ktoré museli prekonať. O tebe viem, že si bojovala s anorexiou. Prvýkrát sme sa stretli, keď si v 15-ke krstila knihu Pokrvní. Človek si vtedy pomyslí, že si na dobrej ceste do skvelej budúcnosti. A teraz som zistil, že si sa zrútila, dostala si sa do depresie, mala si anorexiu, a musela si sa z toho dostať. Prepodkladám teda, že toto bola tvoja najväčšia výzva.

Bolo to veľmi ťažké obdobie. Anorexia je predovšetkým chorobou mysle a duše, telo je až sekundárnym znakom. Trpela som ťažkými depresiami, zažívala intenzívne stavy úzkosti. Choroba ma zmenila ako človeka, moje správanie, myslenie… Bolo to naozaj veľmi ťažké. Vďaka mojim rodičom, rodine, priateľom, doktorom som tu a je to neuveriteľný pocit. Neskôr mi pomohol aj LEAF Award, ktorý mi ukázal, aké možnosti život ponúka a prečo sa oplatí žiť. Momentálne s jednou reklamnou agentúrou, Ligou za duševné zdravie a ďalšími partnermi pripravujeme celoslovenský projekt Chuť žiť, ktorý sa bude venovať práve problematike porúch príjmu potravy.

Ako konkrétne ti pomohla LEAF Award?

Dal mi veľa príležitostí a ukázal mi, čo je na živote krásne a prečo sa oplatí žiť, že moje sny sa môžu splniť. Dal mi do života úžasných ľudí ako Mirku Dudášovú, ktorí mi otvorili dvere do sveta. Bola som na stáži Denníku N, Mirka mi pomohla posunúť moje workshopy na školách na úplne inú úroveň, bola som na tri týždne v Londýne, aby som si zlepšila angličtinu, zoznámili ma s LEAF Academy, ukázali mi Artis Omnis. Takže aj vďaka nim sa vydala druhá kniha.

Oni si ťa našli alebo ty si si podala prihlášku?

Ja som sa prihlásila sama, potrebovala som, aby niekto ocenil to, čo som robila. Netušila som, že to vyjde, ale vyšlo. Vďaka tomu sa mi aj ľahšie vracalo do života.

Čo podľa teba potrebuje mladý človek ako ty, aby mohol začať riešiť svoj vlastný projekt? Keď nad niečím rozmýšľa, čo by si mu povedala, aby do toho išiel?

Určite odvahu. Nebáť sa do toho ísť, nech ten projekt vyzerá v hlave akokoľvek nereálne, treba veriť, že sa to raz podarí a ísť za tým.

Je nejaká kniha ktorá ťa významne zmenila alebo ovplyvnila?

Harry Potter:) Pre mňa je to najúžasnejšia kniha, akú som kedy čítala. Nech si ju prečítam tisíckrát, stále v nej nájdem niečo nové. Tie myšlienky a správanie postáv sú inšpirujúce.

Ktorý diel?

Príbehovo ma najviac chytila štvorka, najväčšiu hĺbku má podľa mňa sedmička.

Keby ťa niekto chcel kontaktovať a niečo sa ťa spýtať ohľadom písania, knihy, problémov s anorexiou či čohokoľvek, ako ťa najlepšie zastihne?

Ja som vždy rada, keď ma ľudia kontaktujú, či už je to Facebook alebo email (valentina.sedilekova zavináč gmail.com). A potom si môžeme dohodnúť stretko pri káve. Milujem kávu 🙂

Vavi, ďakujem ti veľmi pekne.

Ja ďakujem za príležitosť spraviť s tebou tento rozhovor.

Foto a video: Michaela Tomeková a archív Vavi