Rozhovory

Adam Haviar z projektu ksebe: „Nikdy nebudeš pripravený, musíš sa len odhodlať.“

Adam Haviar: „Úspešní podnikatelia, ktorých som v živote spoznal, sú úplne normálni ľudia, len sa nebáli začať a vytrvali v tom.“

Podnikanie mu cez príklad rodičov bolo známe už od malička. Svoje vlastné podnikateľské nápady začal rozvíjať na strednej škole, vďaka čomu sa neskôr dostal na jednu z najlepších biznisových univerzít na svete. V obklopení mnohých šikovných ľudí ale zápasil s pocitom, že na to, aby podnikal, nie je dosť dobrý. No nenechal sa odradiť a dnes buduje podnikanie, ktoré ho naozaj napĺňa.

Predstavujeme ti Adama Haviara (26), mladého podnikateľa, spoluzakladateľa psychologickej platformy ksebe, ktorý sa svojím príbehom snaží ukázať, že takmer každý má na to, aby podnikal. 

V článku sa dozvieš:

  • prečo musel Adam pri prvom biznise dodávateľov poprosiť o odloženie podpisu zmlúv,
  • ako ti môžu mimoškolské projekty a zápal pre vec pomôcť dostať sa na jednu z najlepších univerzít na svete,
  • ako bojovať s pocitom, že na podnikanie nie si dosť dobrý

a mnoho iného.

Adam, ako si sa prvýkrát stretol s podnikaním?

Keď som bol malý, obaja moji rodičia podnikali – otec v realitách a mama v architektúre. Pamätám si, ako ma mamina niekedy o druhej vyzdvihla v škôlke a potom som s ňou behal po kúpeľňových štúdiách alebo kobercových centrách a vyberal veci. (smiech)

Ako ťa už takýto skorý kontakt s podnikateľským prostredím a nie vždy pravidelným pracovným časom ovplyvnil?

Keď som vyrastal, nikto v mojej bezprostrednej blízkosti nebol zamestnaný, takže podnikanie bolo pre mňa spôsob, akým zarábame. 

Myslím, že vtedy som si to ešte tak neuvedomoval, ale práve takýto príklad od rodičov ovplyvnil, ako rozmýšľam nad prácou. Ja proste neviem pracovať od ôsmej do piatej. (smiech) Poznám ľudí, ktorým to vyhovuje. Vedia, že šichta im končí o piatej a potom idú žiť život. Mne sa to ale zlieva spolu a čas venujem tomu, čo je pre mňa aktuálne priorita. Má to, samozrejme, aj svoje neduhy. Občas sa stane, že večer okolo desiatej ešte zapnem počítač a dorábam nejaké pracovné veci, čo nie je práve najlepšie. No zároveň mám flexibilitu a môžem si ísť cez obed zabehať alebo zacvičiť.

Zdroj: Adam Haviar

Kedy si začal nad podnikaním rozmýšľať ako nad niečim, čomu by si sa chcel profesne venovať?

Bolo to na stredne škole, počas ktorej som založil dva menšie biznisy. No nerozmýšlal som tak, že sa tomu budem profesne venovať. Skôr som cítil nadšenie budovať niečo z ničoho a identifikovať sa s tým projektom ako osoba, čo radikálne podporovalo moju vnútornú motiváciu. Myslím, že veľa ľudí, ktorí inklinujú k podnikaniu, prežíva podobné pocity. 

Čomu sa venovali projekty, ktoré si začal na strednej škole?

Prvý bol v oblasti eventového manažementu – organizoval som študentské plesy pre stredné školy v Žiline. Nápad prišiel, keď som pomáhal s dražbou obrazov na Rotary plese, kedy som si povedal “Prečo musím mať 40+ rokov, slušne zarábať a mať partnerku, aby som mohol ísť na ples?”.  Tak som si prenajal sálu, DJ-a, cateringovú firmu a začal predávať lístky na prvý Študentský ples. Dodávateľov som ale musel poprosiť, aby s podpisovaním zmlúv chvíľu počkali, pretože osemnásť som mal mať až o dva týždne. (smiech) 

Najviac sa teším, že v organizácii Študentského plesu každoročne pokračujú chalani z LeadEvents – žilinskej eventovej agentúry.

Druhý projekt bol zase v oblasti e-commerce – venoval sa predaju Beef Jerky (sušené mäso – pozn. redakcie) a začali sme ho s mojím bratom Michalom. Počas strednej som išiel na rok študovať a hrať basketbal na strednú školu v USA. Tam som sa dostal do rodiny, v ktorej bol otec vedúci food scientist (vedec zabezpečujúci nezávadnosť jednotlivých zložiek jedla – pozn. redakcie) pre jednu veľkú hamburgerovú spoločnosť. Keďže som mal Beef Jerky veľmi rád, rozhodli sme sa spoločne vyvinúť vlastný recept, ku ktorého finálnej verzii sme sa dostali až po vyše dvadsiatich pokusoch. Keď som sa vrátil na Slovensko, začali sme sa s bratom zamýšľať, ako by sme to mohli predávať doma. Regulácie okolo spracovania mäsa v EÚ neboli však úplne jednoduché pre malých výrobcov, tak sme sa rozhodli dovážať inú značku z Anglicka. V tom čase to bol celkom nový produkt na našom trhu a nešlo to veľmi dobre, tak sme to nakoniec po dvoch rokoch ukončili približne na nule. (smiech)

Takže moje podnikanie na strednej bolo štýlom pokus-omyl. Ale na to, že som mal osemnásť, to bola skvelá príležitosť veľa sa naučiť.

Prezentácia Mentoring2 na vianočnom večierku organizácie LEAF

Akým spôsobom sa zamýšľaš nad potenciálnymi podnikateľskými nápadmi?

U mňa nápady zvyknú začínať tak, že si všimnem nejakú príležitosť, ktorá by mohla pomôcť alebo potešiť ľudí okolo mňa. Presne tak to bolo pri Študentskom plese alebo aj pri platforme ksebe, ktorú sme spolu s Peťou, Karolom a Palim založili tento rok, aby sme pomohli ľudom, ktorí trpia duševnými problémami, nájsť si svojho psychológa. A aj ďalšie nápady prišli veľmi podobne. Keď som sám zažil nejaký problém alebo som videl niečo, čo nefunguje, snažil som sa vymyslieť, ako zrealizovať riešenie. Tak vzniká väčšina nových projektov v mojom okolí: ľudia sa zamyslia, ako vyriešiť problém, s ktorým sa v živote stretli. 

Kam viedli tvoje kroky po strednej?

Podnikanie, ktoré som skúšal počas strednej, bolo super, no mal som pocit, že by mi pomohlo mať v tomto smere aj nejaké formálne vzdelanie. Keďže však nemám veľmi rád akademické prostredie –  konkrétne také, kde keď niečo vytvorím, tak sa to založí do šuflíka –  hľadal som nejaký kompromis. Vyšla mi z toho Veľká Británia, kde sa bakalár študuje 3 roky a zároveň som si povedal, že bakalár zo zahraničia mi bude stačiť. (smiech)

Keď som si už teda vybral Veľkú Britániu, mal som sa tam odsťahovať a opustiť všetko, čo tu mám, chcel som, aby to stálo za to. Preto som si vybral Warwick Business School, ktorá je v témach podnikania a manažmentu svetovo veľmi uznávaná.

Rozhovor o ksebe pre online magazín BRA!NEE

Prihliadala Warwick Business School na tvoje skúsenosti s podnikaním pri výberovom procese?

To, že som na strednej robil nejaké biznisy, boli určite kľúčové veci, ktoré ma tam dostali. Ani nešlo o to, či boli úspešné, v podstate ani nejako obzvlášť neboli, no mali reálny dopad. V prihláške som ich mohol použiť ako hmatateľný príklad toho, že som niečo skúšal a že mám pre podnikanie vášeň a chuť zlepšovať sa.

Pre zahraničné vysoké školy je dôležité, aby ich absolventi mali úspešné kariéry, lebo je to ich vizitka. No a keď už v prihláške ukážeš, že vieš niečo vytvoriť, oni ťa veľmi radi prijmú a pomôžu ti zlepšiť sa, pretože je istý predpoklad, že z teda bude úspešný absolvent.

Akým spôsobom Warwick Business School uchopila rozvíjanie podnikateľských zručností?

Štúdium na Warwicku mi dalo veľa zručností, pracovných návykov a štruktúrovaného myslenia, bez čoho by som sa dnes asi v práci nepohol. Ale zároveň vo mne zanechala pocit, že nie som dosť dobrý na to, aby som podnikal.

Išlo najmä o to, ako škola podnikanie prezentovala. Mal som pocit, že podnikanie až glorifikovali a podnikateľov prezentovali ako tých najmúdrejších na svete. Toto mi dosť pokazilo pohľad na podnikanie a dokonca by som povedal, že ma to vystrašilo. Videl som totiž úspešných podnikateľov, ktorí robili úžasné veci, a to mi dávalo pocit, že keď ja také úžasné veci nerobím, nie som dosť dobrý. 

V podstate to bol taký impostor syndróm (neustále spochybňovanie a podceňovanie vlastných schopností – pozn. redakcie), že síce sa obklopuješ tými najlepšími ľuďmi, čo ťa ženie vpred, ale otázka je, či to, že sa stále bojíš, že nebudeš dosť dobrý, je tá motivácia, ktorú chceš v živote mať. 

Dnes si už viem trošku lepšie povedať, že ak ma niečo baví, tak do toho idem. Vo veku na prelome strednej a vysokej školy to však nie je také jednoduché. Človek je oveľa viac ovplyvnený svojím okolím. Trvalo mi pomerne dlho sa z toho pohnúť. Veľmi mi na škole chýbalo to, že nám nikto narovinu nepovedal, že aj keď je podnikanie náročné, nie je zložité a nepotrebuješ mať nobelovku, aby si ho intelektuálne zvládol.

Konferencia ekonomického týždenníka Trend pod názvom – Od manažéra k lídrovi. Na snímke zľava je Adam Haviar, Michal Pastier – kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry Zaraguza, Štefan Machajdík – riaditeľ spoločnosti Oil partner, Diana Meľošová, Axel Mallener – CEO Brose Slovakia a Jaroslava Vaculčiaková.

Mali aj tvoji spolužiaci podobné pocity z toho, ako vám bolo podnikanie prezentované?

Neviem o tom, či aj moji spolužiaci mali úplne rovnaké pocity ako ja. Ale viem, že všetci vzhliadali k trom profesiám, do ktorých ak si sa dostal, bol si považovaný za úspešného. Išlo o investičné bankovníctvo, konzulting a, samozrejme, podnikanie. Ľudia, ktorí sa tam dostali, boli považovaní za ideál, ktorý by mal dosiahnuť každý, kto chce byť úspešný. Išlo však predovšetkým o tlak z vonku a často sa ľudia hnali do profesií kvôli tomu, že to bolo populárne. 

Akým smerom si sa vydal po vysokej škole? Keď si spomínal, že ti bakalár bude stačiť, zasmial si sa. Nakoniec ti stačil?

Smial som sa kvôli tomu, že na Slovensku sa ľudia pozerajú na bakalára tak, že si nedokončil vysokú školu. Takže doma som mal sklamané emócie, že budem len bakalár (smiech). Pre väčšinu ľudí na Slovensku je to nedostatočné, ale ja som si povedal, že mne to stačí a nepotrebujem viac, aby som robil veci, ktoré ma bavia. Namiesto ďalšieho štúdia som sa vrátil na Slovensko za zaujímavou pracovnou ponukou a tiež som rozbehol medzinárodný mentoringový program pre vysokoškolákov Mentoring2.

Konferencia ekonomického týždenníka Trend pod názvom – Od manažéra k lídrovi. Na snímke zľava je Adam Haviar, Michal Pastier – kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry Zaraguza, Štefan Machajdík – riaditeľ spoločnosti Oil partner, Diana Meľošová, Axel Mallener – CEO Brose Slovakia a Jaroslava Vaculčiaková.

O akú pracovnú ponuku na Slovensku išlo?

Vždy som chcel podnikať, ale po štúdiu bakalára som sa akoby necítil pripravený. Keď sa nad tým človek zamyslí, úplne to nedáva zmysel, lebo ty nikdy nie si pripravený/á, len sa proste musíš odhodlať a ísť to toho. (smiech)

Každopádne, tá myšlienka bola taká, že som sa chcel zamestnať niekde, kde sa naučím v praxi, ako viesť biznis. Vtedy mi slovenské O2  ponúklo pozíciu, v ktorej som reportoval priamo členom boardu (správna rada spoločnosti – pozn. redakcie), mentoroval ma vtedajší CEO Peťo Gažík a rotoval som cez rôzne oddelenia, ako marketing, financie alebo stratégia. Lákalo ma na tom najmä to, že budem vidieť, ako sa robia rozhodnutia vo vedení a aký to má dopad na celú organizáciu.

Neskôr si zmenil pôsobisko a išiel pracovať do Vacuumlabs. Čomu si sa venoval a prečo Vacuumlabs? 

Išiel som robiť pravú ruku Matejovi Ftáčnikovi, ktorý verím, že je jedným z najúspešnejších podnikateľov na Slovensku. Venoval som sa najmä biznisovým a komerčným veciam a chcel som sa od Mateja čo najviac naučiť. Bola to super skúsenosť, spolu sme, napríklad, intenzívne pracovali na tom, aby sme úplne od nuly postavili, financovali a spustili digitálnu banku Daylight v Amerike. Matej si nikdy nevyberá ľahké podnikateľské projekty (smiech). 

Myšlienka naučiť sa od ostatných úspešných podnikateľov bola super, ale po čase, keď som ich viacerých lepšie spoznal, som si uvedomil, že to, čo ich robí úspešnými, je predovšetkým ich cieľavedomosť a nebojácnosť. Nechcem ich nijakým spôsobom uraziť, ale oni sú v podstate úplne normálni ľudia, ktorí sa do podnikania nebáli ísť po hlave a vo svojej snahe vytrvali.

Tím ksebe: zľava – Karol Kleinmann, Petra Žilinčanová, Pavol Guričan, Adam Haviar

Vieš nám priblížiť aj mentoringový program pre vysokoškolákov, ktorý si spomínal? 

Keď som skončil vysokú školu, na ktorej som študoval manažment a chcel som ísť robiť niečo zmysluplné, nevedel som, čo by to malo byť. Keď človek vyštuduje manažment, tak sa hovorí, že je jack of all trades, master of none (anglická fráza, ktorá pomenúva niekoho, kto vie z každej oblasti niečo, ale v žiadnej nie je expert – pozn. redakcie), takže som nevedel, čo mám s tým titulom vlastne robiť (smiech).

Mal som šťastie, že sa ma chytil jeden kouč, s ktorým som to mal možnosť riešiť. Pýtal sa ma dobré otázky a postupne ma doviedol k tomu, že som si uvedomil, čo je pre mňa v živote dôležité a čomu sa chcem venovať dlhodobo.

Mal som pocit, že niečo podobné zažíva veľa mladých ľudí. Po tom, ako strávia sedemnásť rokov v akadémii, sa majú zrazu rozhodnúť, čo idú robiť. Takže som predpokladal, že by ocenili, ak by táto vec bola nejako systematicky riešená. Nechcel som byť len ja ten šťastný, ktorý sa stretol s nejakým koučom. Preto som založil mentoringový program Mentoring2

Aká bola odozva vysokoškolákov na možnosť prostredníctvom tohto programu získavať rady od niekoho skúseného z oblasti, ktorej sa venujú?

Programom prešlo okolo 150 ľudí a odozva bola veľmi dobrá. Snažil som sa ho totiž dizajnovať tak, aby podporoval vytváranie blízkych a dlhodobých vzťahov medzi mentorovanými študentmi a mentormi. Myslím si, že práve takéto vzťahy majú v konečnom dôsledky najväčší pozitívny dopad.

Veľa študentov je stále v kontakte so svojimi mentormi, aj keď školy už skončili. Napríklad, Matej Ftáčnik, jeden z našich prvých mentorov, stále mentoruje Andreja Haňa, ktorý prešiel mentoringovým programom tri roky dozadu a dnes stavia fintechový startup Tatrym.

Momentálne sa snažíme program integrovať do platformy Growni, ktorá je z dielne organizácie LEAF. Dúfame, že už budúci rok budeme pokračovať v rámci Growni, čo by malo pomôcť so škálovateľnosťou programu. 

Dnes sa už venuješ projektu ksebe a nie práci vo Vacuumlabs. Prečo? 

Už dlhšie som mal pocit, že sa chcem venovať vlastným projektom všetok svoj pracovný čas. To ale neznamená, že sa mi rozišli cesty s Vacuumlabs, práve naopak. Vacuum Group (združenie firiem, pod ktoré spadá aj Vacuumlabs – pozn. redakcie) sa stáva prvým investorom do platformy ksebe a myslím, že počnúc Matejom, celá firma podporuje podnikavosť. 

Rozhodovanie bolo ťažké, ale veľa mojej identity derivujem práve z vecí, na ktorých pracujem a už dlhšie som mal nutkanie posunúť sa. Myslím, že som taktiež stratil veľa mojich strachov a glorifikovaný pohľad na podnikateľov, čo mi veľmi pomohlo. Mnohí z nás si prechádzajú strachom vo svojej kariére a ani ten môj ešte nie je úplne preč. Ja napríklad o strachoch rád hovorím, lebo ich adresovanie mi pomáha k ich zániku. Ak by mal niekto z čitateľov záujem pokecať 1-on-1 o strachu, tak sa s ním/ňou veľmi rád spojím cez moje Calendly

Tím ksebe: zľava – Pavol Guričan, Petra Žilinčanová, Karol Kleinmann, Adam Haviar

Čomu sa momentálne venuješ v rámci tvojho nového projektu ksebe?

ksebe je online platforma združujúca psychológov, u ktorých si v rámci pár klikov môže klient zarezervovať online sedenie. Snažíme sa robiť veľa osvety o duševnom zdraví a dávať ľuďom zároveň riešenie na ceste k duševnej pohode. ksebe sme založili, pretože nám naše osobné skúsenosti s terapiou značne zlepšili pohľad na život a chceme terapiu spraviť prístupnejšiu pre všetkých na Slovensku. Zatiaľ sme, dá sa povedať, na začiatku, no veľmi nás baví pracovať na niečom vlastnom, čo nám dáva zmysel.

Ak sa Ti článok páčil, zdieľaj a odporuč ho, prosím, tvojim kamarátom. Ďakujeme.

Čítať ďalej

Sme hrdý partner akceleračného programu Rozbiehátor. Ako hovorí zakladateľ Juraj Kováč: "Ukážeme ti ako si overiť, či je tvoj nápad dostatočne dobrý na to, aby z neho mohol byť fungujúci biznis."

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás