Môžeš chcieť, ale pokiaľ nezačneš niečo robiť, veci sa nestanú skutočnosťou

“Ani jeden z projektov, ktorý som robila, nevyšiel presne podľa môjho plánu. Ale to nevadí. S odstupom času si myslím, že to bolo dobré. “

V rozhovore sa dozvieš,

• že plány nie vždy vychádzajú, a prečo je to dobre,
• že pre občianske združenie sa dá plakať viac ako pre chlapcov,
• prečo budovať aktívnu platformu na riešenie problémov,

a mnoho iného.

Mladá, kreatívna, ambiciózna. Svoje netradičné aktivity začala už na strednej škole, kde zorganizovala Letnú školu pre deti z rómskej osady. Netrvalo dlho a spoluzaložila občianske združenie, s ktorým plánuje priniesť novú kultúrnu vlnu na východ Slovenska.

Budúca učiteľka, ktorá chce robiť veci inak. Stíha simultánne študovať na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre aj v Nexterii v Bratislave a pripravuje sa na svoju kariéru oveľa skôr ako jej rovesníci.

Predstavujeme ti Bibiánu Kleinovú (20).

Biba, ako si prišla na nápad Letnej školy?

Tento nápad som dostala pri mojej účasti v TalentGuide od LEAF-u. V TalentGuide všetci dostali za úlohu vymyslieť projekt, ktorému sa budú venovať. Táto skúsenosť bola pre mňa úžasná, pretože to bol prvý skutočný projekt, na ktorom som mohla participovať.

Pri vymýšľaní svojho projektu som si spomenula na príbeh, ktorý som čítala. Bol o Indovi, ktorý učil deti pod mostom. Inšpirovalo ma to a rozhodla som sa spraviť niečo podobné, ale zacieliť to na našich rómskych občanov. Učením zábavnou formou som chcela vyvrátiť hypotézu, že rómske deti sú lenivé a nič sa im nechce.

Aké boli prípravy na tento projekt?

Pôvodne som všetko chcela zorganizovať v rodnej obci Smižany. Plánovala som jednoducho povedať kamarátom z mojej zmiešanej triedy, nech donesú svojich malých súrodencov a učili by sme sa priamo na ulici.

Neskôr som sa ale stretla so starostom obce Markušovce. On mi navrhol zorganizovať “Letnú školu hrou” v ich obci. Ponúkol sa, že mi ako priestory prenajme kultúrny dom. Mne nebolo treba viac, a tak za pomoci mnohých skvelých ľudí vznikla v roku 2017 “Letná škola hrou v Markušovciach”.

Líšila sa skutočnosť od tvojich očakávaní?

Áno. Napríklad som si predstavovala, že sa všetci rozdelíme do tímov a presne si určíme čas vyučovania. Hneď na druhý deň som pochopila, že to tak jednoducho nejde.

Najprv som bola sklamaná, ale potom som pochopila, že niektoré veci som si predstavovala moc idealisticky. Napriek tomu to hodnotím tak, že Letná škola sa vydarila ešte lepšie, ako som si pôvodne vymyslela. Každý deň sme mali vyhradený pre iný predmet, každý deň sme robili niečo iné, aby to bolo pre deti zábavné. Celá táto naša letná škola trvala 2 týždne a obmenilo sa nám v nej viac ako 70 detí. Dohromady nás škola stála 120 eur.

Máš nejakú najsilnejšiu spomienku z priebehu letnej školy?

Mám dve. Obe sú z “Letnej školy hrou 2”. Najsilnejší moment bol pre mňa, keď na konci školy za mnou prišlo dievčatko, Katka, a povedalo mi, že ma má rada ako svoju mamu. V ten moment som naozaj nevedela čo povedať alebo spraviť.

Druhý najsilnejší moment bol pri poslednom odmeňovaní detí za účasť v hrách a aktivitách. Deti sme počas celého programu oceňovali drobnosťami. Posledný deň sme sa rozhodli naviac odmeniť tri deti – Borisa, Katku a Fera, ktoré nám pomáhali najviac. Chcel som podniknúť taký malý sociálny experiment. Povedali sme im, že pre nich máme darčeky za ich pomoc, ale predtým im chceme niečo ukázať.

V tej dobe som pracovala v detskom hospici ako dobrovoľníčka a ukázala som im fotky detí, ktoré sa tam liečili. Rozprávali sme sa o hendikepe a o tom, že oni tiež poznali hendikepované deti. Spýtala som sa ich, či by tú drobnosť navyše nechceli podarovať deťom z fotografií. A tieto deti, ktorých majetok by sa naozaj dal zbaliť do jedného malého kufríka, sa zhodli, že oni svoje hračky dajú chorým deťom.

Bolo to veľké gesto, plné empatie, solidarity a altruizmu. Veľmi ma to dojalo a ešte dlho po tomto rozhovore som plakala. Hovorí sa, že kto má najmenej, dá najviac. U týchto detí to podľa mňa jednoznačne platí.

Po Letnej škole hrou si minulý rok založila aj OZ Nespi-Spiš. Čo k tomu viedlo?

Bol to svojím spôsobom ďalší logický krok. Na konci letnej školy za mnou prišli animátori Filip a Majo s tým, že oni by tieto deti chceli učiť aj naďalej. Tak sme začali plánovať.

Rozhodli sme sa vybudovať občianske združenie, ktorého aktivity by sa delili do dvoch vetiev.

Aké je poslanie každej z týchto vetiev?

Prvá vetva, alebo aj “Sociálna”, je dedikovaná deťom v Markušovciach a rôznym aktivitám s nimi. Sem sa radia či už hry, alebo aj výchovné aktivity, kde deti oboznamujeme so životom mimo osady. Chceme im tým pomôcť porozumieť základným princípom života a zmenšiť problémy, s ktorými by sa mohli stretnúť v budúcnosti.

Druhá vetva sa venuje skôr neformálnemu vzdelávaniu. Chceme zvýšiť povedomie o rôznych akciách a projektoch, ktoré sa okolo nás dejú, pretože na východe o nich pramálo počujeme.

Stojí OZko na nejakej hlavnej myšlienke?

Inšpiráciou mi bola myšlienka Janette Mazíniovej Motlovej, ktorá povedala, že “veľa ľudí sa ponáhľa za vlastným šťastím s pomocou svojich vlastností a schopností. Ale ak sa obzrieme dozadu, tak za nami uvidíme veľa ľudí, ktorí takéto možnosti nemajú. Našou úlohou by malo byť stavať pre tých ľudí mosty, aby mali možnosť nás dobehnúť.”

Naším hlavným cieľom je vybudovať na Spiši aktívnu platformu pre mladých ľudí, aby sa mohli angažovať. V Bratislave takéto niečo funguje a mňa mrzí, že u nás tá možnosť nie vždy je.

Ako vyzerali začiatky organizácie?

Veľmi ťažko, veľa vecí sme robili na diaľku s nulovým počiatočným kapitálom. Do OZ som dala celé svoje mimoriadne štipendium a k tomu som brigádovala celé mesiace. Oslovili sme viacerých potenciálnych sponzorov, ale máloktorí nás podporili. Ani kvôli chlapcom som neplakala tak ako kvôli OZku. A to som sa predtým veru naplakala veľa.

Kto tvorí tím organizácie Nespi-Spiš?

Nespi-Spiš tvorí sedem členov a dvaja dobrovoľníci. Samozrejme, pomáha nám veľa ľudí. Keďže študujem v Nitre, veľkú podporu mám vo svojej rodine, ktorá mi pomáha pri vybavovaní organizačných záležitostí.

Mimo toho je našou súčasťou kvantum aktívnych ľudí, ktorí sa zúčastňujú besied, diskusií, a podobne. Chcela by som sa najviac poďakovať Filipovi Bajtošovi, bez ktorého by všetko šlo veľmi ťažko.

Je ťažké nájsť ľudí, ktorí sú ochotní podieľať sa na chode občianskeho združenia v podstate zadarmo?

Pre mňa je dôležité preplatiť našim členom aspoň cestovné, ak nič iné. Venovať osobný čas OZku za v podstate veľmi malý, alebo až žiadny plat, je obrovská obeta. Človek môže ísť na brigádu a dostať aj trojnásobok tej almužny, ktorú sme im schopní zaplatiť my a nezaťaží pritom rodinný rozpočet.

Veľa mladých by sa možno chcelo angažovať, ale okrem času, ktorý do toho sú schopní investovať, to stojí aj peniaze. Minimálne lístky na autobus, tlač plagátov, a podobne.

Nedávno ste mali aj úspešnú crowdfundingovú kampaň pre “Letnú školu hrou v Markušovciach 2”. Prečo ste sa rozhodli práve pre crowdfunding?

Bola to pre nás najlogickejšia cesta ako získať peniaze. Kampaň bola veľmi úspešná. Potrebnú čiastku sme vyzbierali len za štyri dni a finálny obnos 1063 eur sme vyzbierali za sedem dní. Zdieľali nás ľudia zo Stojatej Vody, STOP ĽSNS a dokonca aj Zomri.

Peniaze sme, samozrejme, využili na Letnú školu hrou. Neminuli sme ich všetky. Nakúpili sme za to napríklad aj spacáky a zobrali deti na výlet. Doteraz ešte operujeme s tými peniazmi, aby sme naďalej mohli sprostredkovať tieto akcie.

Nedávno si sa zúčastnila diskusie s prezidentom Kiskom. Aké si mala pocity?

Bolo to veľmi vtipné. Email z prezidentskej kancelárie, ktorý mi oznámil, že “Pán Prezident by Vás veľmi rád pozval na diskusiu za okrúhlym stolom” mi prišiel v utorok večer a v stredu som mala skúšku z teoretických základov pedagogiky.

Tešila som sa z tej príležitosti, pretože diskusia bolo o rómskej komunite. Tú diskusiu pri okrúhlom stole som si predstavovala menej formálnu, a prišla som tam len s jedným jediným papierom. Potom mi to prišlo humorné, pretože v prešovskom Evanjelickom kolégiu sa v oblekoch a s hrubými spismi stretlo deväť odborníkov, ktorí ponúkali riešenia v oblasti práce, bývania a vzdelávania Rómov, prezident Kiska, a potom nakoniec Bibka Kleinová.

Avšak bolo potešujúce, keď som videla, že pán prezident Kiska si zapisuje to, čo hovorím. Že aj myšlienky 19-ročného dievčaťa sú relevantným zdrojom informácii pre prezidenta.

Aká je ďalšia vízia organizácie Nespi-Spiš?

Potrebujeme zriadiť kanceláriu, pretože teraz držíme kvantá papierov u mňa doma. Tiež by to bolo ideálne miesto na stretávanie, aby sme neboli odkázaní na kaviarne a čajovne.

Čo sa týka našich projektov, niekedy na prelome nového roka plánujeme cyklus, ktorý sa bude volať “… A potom na pivo”. Pre tých čo nemajú 18 rokov to bude “…A potom na kofolu”. Zorganizovali sme diskusiu s kandidátmi na primátora Spišskej Novej Vsi. Riešime aj lokálny projekt, ktorý sa bude týkať alternatív k plastovým slamkám.

Ako zvládaš svoj time manažement?

Pretože študujem v Nitre na výške, do Bratislavy chodím do Nexterie, a bývam na východe, veľa času precestujem. Preto som obzvlášť vďačná zhovievavosti učiteľov na našej univerzite, ktorí si na mňa vždy nájdu čas, ale taktiež aj mojim kolegom za ich včasnosť.

Čo ťa motivuje?

Jednoznačne nie motivačné knihy. Podľa mňa je to strata času. Motivuje ma vízia spoločnosti, ktorá je postavená na troch hodnotách– empatia, solidarita a altruizmus. Chcem pomáhať tým, čo s nami nestíhajú.

Veľkým zdrojom motivácie je pre mňa citát od Eleanor Roosveltovej: “Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.” Ja by som ale tento citát ešte doplnila o“nielen veria, ale aj snažia sa ich pretaviť na skutočnosť”. Pretože môžeme niečo chcieť, ale pokiaľ niečo nezačneme robiť, nikdy sa to nestane skutočnosťou.

Čo by si odporučila ľuďom, ktorí chcú začať s vlastným projektom?

Obklopiť sa tým správnym typom ľudí. Je jednoduché niekomu napísať a ísť na kávu. Zvyšok príde. Ale podstatné je začať.

Nič, o čo som sa ja pokúšala, nevyšlo podľa plánov, a to je v poriadku. Ako hovorí to príslovie, “vystreľ na mesiac a pokiaľ netrafíš, aj tak pristaneš medzi hviezdami.”

Ako sa s tebou najľahšie skontaktovať, keby sa ťa chcel niekto spýtať na niečo?

Cez môj Facebook, Bibiána Kleinová, alebo môj Instagram, bibikleinova.

Ďakujeme za rozhovor, Bibi.