Aby si doladil nedostatky, pýtaj si spätnú väzbu

„Výzva ma buď položí, vzdám sa, alebo sa premôžem a nejako to zvládnem.“

V rozhovore sa dozvieš,

• že prezentáciu zvládneš, aj keď sa ti budú triasť ruky,
• prečo je dobré predstavovať svoj projekt rôznym ľuďom,
• že aj keď sa prihlásiš o päť minút dvanásť, môžeš súťaž nakoniec vyhrať,
• že niekedy je najlepším riešením rozplakať sa,
• aké iniciatívy a súťaže môžu podporiť tvoj projekt,
• že prvá verzia produktu nikdy nie je aj finálna,

a mnoho iného.

Pred štyrmi rokmi dostali zadanie pripraviť projekt na chémiu. Chceli sa odlíšiť, milionári či kvízy ich nebavili. Zároveň sa im už nechcelo doučovať spolužiakov pred všetkými písomkami z chémie. A keďže nikto si nezahrá s človekom ako človek s človekom, rozhodli sa spraviť tematickú hru o chémii ChemPlay.

Ide o stolovú vzdelávaciu hru, ktorá sa zameriava na anorganickú chémiu. Žiadna bifľovačka, ale zábava, na ktorej ťa čaká cunami či útek pred učiteľom. ChemPlay je už dva roky dostupná v predajniach Martinusu či Didaktisu (slovenské vydavateľstvo učebníc).

Spojenie vzdelávania, zážitku a spolupráce – taká je nielen hra ChemPlay, ale aj príbeh dvoch spolužiakov, ktorý viedol k jej vzniku. Práve v tomto období zmaturovali a túžia byť doktorkou a ITčkárom.

Predstavujeme ti Ivu Kravárovú (19) a Adriána Hegedűša (18) a ich hru ChemPlay.

Iva, Aďo, ako sa z projektu na chémiu stala hra pre verejnosť?

Iva (I): Zúčastnili sme sa Festivalu vedy a techniky AMAVET, na ktorý nás upozornila moja mama. Bolo tam naozaj široké spektrum ľudí, od ktorých sme získali feedback na našu prvú verziu hry.

Aďo (A): Navyše sme, pre nás nečakane, postúpili aj na celosvetovú výstavu v Belgicku.

Už s prvou verziou hry ste sa dostali na celosvetovú výstavu?

I: Bola to prvá verzia, ktorú sme nazvali finálna. Na Expo Sciences International 2015 do Bruselu sme už išli s ďalšou prepracovanou verziou.

A: Teraz je tých verzií už vyše 70 🙂

70 verzíi hry vám zabralo asi veľa času.

A: To je pravda. Každý týždeň, možno každý druhý týždeň, som išiel k Ive a okolo druhej v noci domov. Mamina sa ma pýtala, kde som bol a ja som jej musel vysvetľovať, že „nie, mami, nepil som. Bol som u Ivy, robili sme ChemPlay.“

Čo sa dialo po Festivale vedy a techniky?

I: Na základe pozitívnych reakcií rodičov, detí aj učiteľov sme sa rozhodli pokračovať ďalej.

A: Išlo to postupne. Povedali sme si, že ideme hru testovať a doladiť chyby. To sa nedalo inak, než ísť do triedy, kde je 20 – 30 študentov, ktorí sa budú hrať a potom nám dajú feedback.

(Všetky videá s Michalom nájdeš na našom YouTube)

Aké boli ďalšie kroky po týchto testoch?

A: Zúčastnili sme sa TEDxYouth@Bratislava, kde bol rečníkom Vlado Vaculík (zakladateľ Connect Coworking a idea maker Lab.cafe – pozn. red.). Boli sme hanbliví, ale nakoniec sme za ním išli a oslovili ho. Povedal nám o Social Impact Award, v rámci ktorej sme sa zapojili aj do inkubačného procesu. Mali sme workshopy a prednášky napríklad ohľadom biznis plánu.

I: Ale aj ako urobiť stránku, prezentácie, a podobne.

A:… a tú súťaž sa nám podarilo vyhrať. Objavili sme aj súťaž Nápad roku, ktorá bola v Prahe.

I: Išli sme do toho bez očakávaní, chceli sme zistiť názory u „našich susedov.“ Nakoniec sme sa dostali do top výberu. Znamenalo to, že sme museli niekoľkokrát cestovať do Prahy, natočiť 30-sekundové video a pripraviť si 2-minútovú prezentáciu.

Pripraviť dvojminútovú prezentáciu na súťaž, to nie je pre každého 15-ročného. Ako ste sa to naučili?

A: Prezentáciu sme robili vo vlaku, mali sme na to štyri hodiny, kým sme docestovali do Prahy. Mysleli sme si, že doterajšie skúsenosti nám stačia. V rámci súťaže sme však mali workshop o tom, ako robiť prezentácie a ako prednášať. Hrdo sme ukázali tú našu a bol to výbuch, celé zlé. Pán, ktorý nám dával feedback, to ale povedal tak príjemne, že som sa tešil z toho, ako nás zvozil 🙂

I: Stáli sme na pódiu a okolo nás bolo veľa ľudí. Ruky sa nám triasli, mikrofón sa triasol. Nevedeli sme, čo s rukami. Postupne však ten stres opadol.

Už keď ste hru prezentovali po zahraničí, vedeli ste, kto vám ju bude vydávať?

I: Vtedy sme si ešte ani neboli istí, že sa raz bude naozaj vyrábať.

A: Chceli sme, aby sa hra vyrábala na Slovensku, lenže objavili sa komplikácie s európskymi štandardmi. Každý jeden materiál musí byť schválený, certifikovaný, či nie je škodlivý pre deti.

I: Zistili sme, že je to tak zložité, že to sami nezvládneme. Jedinou prijateľnou cestou bolo nájsť vydavateľa, ktorý má v tejto oblasti skúsenosti. Hru nakoniec vydalo Pedagogické vydavateľstvo Didaktis. Odhadované náklady na vydanie boli asi 25 000 EUR.

Ako ste si zistili všetky tieto veci?

A: Cez občianske združenie OZ SOVA, s ktoré nás dlhodobo podporuje. Na to by sme sami nemali kapacity.

Museli ste založiť OZtko?

A: Ivina mama je členkou občianskeho združenia, kde nás boli ochotní podporiť.

Kto vám nakoniec vydal hru?

I: Všetko s vydaním hry zabezpečilo Pedagogické vydavateľstvo Didaktis, ktoré je etablované na Slovensku aj v Čechách.

Čo bolo najťažšie za tie roky?

A: Zháňať peniaze. Môže sa zdať, že by to nemalo byť až také ťažké, pretože sú všelijaké granty a nadácie. Lenže je náročné nájsť grant, ktorý vám vyhovuje aj časovo, aj zameraním, aj finančne. Robili sme aj crowdfunding, ktorý tiež nebol jednoduchý.

(Všetky videá s Michalom nájdeš na našom YouTube)

A vyšiel?

A: Vyšiel. Super bolo, že nás Nadácia SPP podporila tým, že nám dala euro za každé jedno euro prispievateľa. Dosiahli sme 112 % našej cieľovej sumy, čo predstavovalo asi 6 100 EUR.

Kde je ChemPlay dnes?

I: V predaji je dosková forma hry, jej distribúciu na Slovensku aj v Čechách zabezpečuje Didaktis. Momentálne pracujeme na aplikácii.

Na aplikácii?

A: Áno. Keď sme vytvárali celý tento projekt, pýtali sme sa, či by študenti chceli aplikáciu alebo doskovú hru. Drvivá väčšina chcela doskovú hru, čo bolo celkom prekvapivé. Možno to bol taký nostalgický pocit. Zároveň to možno bolo aj tým, že spolužiaci sedeli za jedným stolom a hrali sa na jednom hracom pláne…

I: …je tam osobný kontakt.

A: Pri stolovej hre cítiš, že hráš s človekom. Neskôr sme si povedali, že ak vytvoríme aplikáciu, dostaneme chémiu k oveľa širšiemu publiku a podporíme tým aj doskovú hru.

Kto vyvíja aplikáciu?

I: Grafiky sa ujala firma ixworx, programovanie nám robia dvaja chalani z programu SkillDrill firmy Pixel Federation.

Ako ste ich našli?

A: Išli sme na súťaž Generácia 3.0, ktorú organizovala Nadácia Pontis.

I: Po dokončení doskovej hry sme boli unavení, o aplikácii sme nerozmýšľali, potrebovali sme oddych 🙂 Na poslednú chvíľu sme sa však prihlásili, vidina aplikácie zvíťazila.

A: Ako víťazi sme sa zúčastnili pro-bono maratónu Nadácie Pontis, ktorá nás dala dokopy s týmito programátormi a grafikmi.

I: Potešila nás finančná výhra v súťaži, ktorá sa stala záväzkom a zároveň motiváciou k vytvoreniu aplikácie.

Na doskovej hre ste robili len vy dvaja?

I: Zo začiatku to bolo iba o nás, ale už keď bolo treba behať po súťažiach, na konferencie, do Prahy, už sa do toho začali zapájať aj rodičia a veľa ďalších ľudí, bez ktorých by to nešlo.

Ako ste sa učili do školy popri projekte?

I: Využívali sme každú voľnú chvíľu, čo sme mali.

A: Napríklad bola súťaž, myslím Impact Inkubátor finále. My sme sedeli na chodbe a učili sme sa biológiu 🙂

Keď máte toľko skúseností a kontaktov už v takom mladom veku, chceli by ste pokračovať v nejakých vlastných projektoch? Chystáte sa na výšku?

A: Ja chcem ísť na vysokú školu do Kodane študovať IT. Viem si predstaviť, že by som spravil nejaký software, rozvíjal ho a snažil sa presadiť.

I: U mňa to je medicína v Brne. Alebo veda všeobecne, to je to, čo ma priviedlo aj k ChemPlay. Nápady na ďalšie projekty sú, uvidím, čo popri štúdiu budem stíhať.

(Všetky videá s Michalom nájdeš na našom YouTube)

Čo vám práca na ChemPlay za celý ten čas dala?

I: Skúsenosti z prezentovania – čo ľuďom povedať, na čo klásť dôraz. To sa dá využiť aj pri bežnej komunikácií. Spoznali sme veľa ľudí. Otvorilo nám to obzory. Videli sme, čo všetko sa dá.

A: A time manažment.

Mali ste aj nejakých mentorov? Niekoho, kto vám pomohol okrem rodičov.

I: Na začiatku to bol Vlado Vaculík, ktorého sme spomínali. To bol úplný štart.

A: Potom Juraj Kováč z Rozbehni sa!. Toho sme stretli na Social Impact Awards. Aj ľudia z bratislavského a pražského Impact Hubu nám veľmi pomohli.

I: Keď sme robili crowdfunding, pomáhal nám Igor Polakovič (zakladateľ StartLab – pozn.red.). Aj cez Nápad roku v Česku nám radilo veľa ľudí, pomáhali nám napríklad okolo výroby či zháňania financií.

Čo vás motivovali pokračovať v ťažších obdobiach?

A: Vedel som, že som sa do niečoho „namočil“, či už chtiac, alebo nechtiac, a toto je výzva, ktorá ma buď môže položiť, teda že sa vzdám, alebo sa premôžem a nejako to zvládnem. Ako osoba z toho môžem vyjsť silnejší.

I: Na začiatku bolo obrovské nadšenie, neskôr prišli aj problémy a zodpovednosť. Často to bolo o prekonaní samej seba. Keď je vidina toho, čo chcem dosiahnuť, vždy sa nájde ten dôvod, prečo ísť ďalej.

A: Inou možnosťou je rozrevať sa o druhej v noci 🙂

Stalo sa?

A: Niekoľkokrát.

I: Dosť nanič boli momenty, keď sme museli veľa vecí stihnúť do určitého termínu a človek zrazu nevedel, čo skôr. Mal chuť si iba sadnúť pred telku a nerobiť nič.

A: Pamätám si jeden deň. Bol som v škole a potreboval som niečo poriešiť doma. Neskôr som mal byť už u Ivy, ale nestíhal som. Bola zima, bola tma, keď som išiel z domu, začalo popŕchať. Sedel som v autobuse a hovoril som si, čo by som dal za takú pokojnú rodinnú večeru. Zahrali by sme si karty. Ale jednoducho to nešlo. Musel som ísť a stihnúť deadline na nejakú prihlášku.

Napriek tomu, keby ste sa vrátili späť, idete do toho znova?

I: Určite.

A: (váhavo) Dával by som si viac pozor na to, aby som toho nemal príliš veľa naraz, ale pravdepodobne by som do toho išiel.

Keby sa vás chcel niekto niečo spýtať alebo poprosiť o radu, ako vás najlepšie zastihne?

I: Najlepšie mailom na slivka.00 zavináč gmail.com.

A: Mail (adr.hegedus zavináč gmail.com) alebo Facebook.

Ďakujem pekne.

Foto a video: Martin Haburaj

Spoluautor: Mirka Dudášová