Musíš robiť veľa vecí, ktoré nechceš, aby si neskôr mohol robiť, čo naozaj chceš

„Podnikanie a vlastná značka ma naučili najmä odolnosti. Prekonala som vlastné limity.“

Čo sa v rozhovore dozvieš?

• ako sa netreba báť opustiť to, čo ťa nebaví,
• ako sa z hobby môže stať biznis,
• prečo sa oplatí ísť si za svojím snom,
• že aj ťažké chvíle ťa posilnia,
• prečo sa nevzdať, aj keď nejde všetko podľa tvojich predstáv,

a mnoho iného.

Má exotické korene, vždy bola cieľavedomá a vedela, že raz bude podnikať. Lákal ju svet architektúry a dizajnu. Nastúpila na stavbarinu, kde ju čakalo obrovské sklamanie. Po prvom ročníku sa rozhodla dobrovoľne zo školy odísť. Keď bola mimo školy, pustila sa s maminou v otcovej dielni do výroby prvej koženej kabelky. Len tak, pre seba.

Neskôr sa jej hobby začalo meniť na seriózne podnikanie. Prešla si lepšími aj horšími časmi. Dnes má vlastnú fashion značku, otvorila viacero predajní a jej mentorkou je Lýdia Eckhardt. Podvedome smeruje k tomu, aby si raz otvorila vlastný obchod v New Yorku.

Kde vzala peniaze na začiatky? Čo ju poháňa dopredu v ťažkých chvíľach? Prečo nakoniec výšku skončila? Prečo rieši aj to, čo ju nebaví?

Predstavujeme ti Dajanu Rodriguez (24).

Dajana, máš exotické meno, odkiaľ pochádzaš?

Ja som sa narodila som na Slovensku, ale môj tatino je z Kuby.

Na webe som sa dočítal, že tvoje podnikanie začalo tým, že si si chcela vyrobiť kabelku pre seba a pre maminu. Kde sú začiatky značky Dajana Rodriguez?

Odmalička som bola veľmi kreatívna a vždy ma zaujímala móda. Môj tatino mal v 90-tych rokoch firmu, ktorá sa venovala výrobe kožených búnd. Mal vlastnú dielňu.

Medzi strednou školou a výškou som zostala rok doma, a keďže som sa chcela činiť, s maminou sme šli do dielne, že vyrobíme koženú kabelku. Vymysleli sme si strih a svojpomocne ušili kabelku najprv mne, potom mamine. Postupne sa však tieto kabelky cez rodinu a kamarátov rozšírili, až sme sa dostali do bodu, kedy to prestával byť len koníček.

Kedy padlo rozhodnutie, že to už prestáva byť hobby a stáva sa z toho reálny biznis?

To sa nedá presne definovať. Brat mi raz povedal, že na internete je portál Sashe zameraný na predaj ručne vyrábaných vecí. Povedala som si, že tam sa budú kabelky super predávať. Potom sme podobný portál našli aj v Čechách, začali sme predávať aj tam. Neskôr prišla myšlienka, že by sme mohli mať aj vlastný e-shop. Všetko sa to rozvíjalo za pochodu.

Keď si začínala, mala si 19. Kde je značka dnes, po siedmych rokoch?

Na slovenské pomery dosť ďaleko. Keď prišli pred rokom alebo dvoma prvé úspechy, zdalo sa mi to neuveriteľné. A odvtedy sa stalo množstvo ďalších skvelých vecí. Myslím si, že značka je na dobrej ceste.

Ako vyzerali tie prvé úspechy?

Tešili ma úplné drobnosti. Prvý článok na Refresheri alebo keď so mnou robili rozhovor do časopisu Emma, ktorý som si ako baba bežne kupovala. Vlastne každý jeden článok ma tešil 🙂 Prvú módnu prehliadku som celú preplakala.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Mnohí mladí vravia, že im na realizáciu ich nápadu chýba kapitál. Ako si riešila prvotné náklady na výrobu?

Ja som začínala tým, že som maľovala tričká, deťom na tvár a robila som rôzne takéto kreatívne činnosti. Získala som veľa skúseností a dosť peňazí, aby som začať robiť to, čo som chcela. S kabelkami sme začali práve v období, kedy sme ako rodina na tom neboli práve najlepšie. Mala som však veľkú výhodu, lebo tatino mal tú dielňu. Využívali sme kože, ktoré tam už boli, ktoré sme kupovali či bártrovali od susednej firmy, ktorá vyrábala kožené sedačky.

Čo boli najťažšie chvíle za posledných sedem rokov?

Najťažšie bolo, keď som mala v jeden týždeň prvú módnu prehliadku na Bratislavských módnych dňoch, nemali sme na ňu dokončené veci, a zároveň som mala odovzdať diplomovku, ktorú som nemala napísanú. Bola som v hroznom psychickom stave. A tri dni pred prehliadkou mi asistentka povedala, že končí.

Ako si to zvládla?

Vtedy som sa na dve hodiny zrútila, ale potom sme našli riešenia. Podržala ma rodina a priateľ. Poslali ma do knižnice, aby som písala. Oni zatiaľ riešili veci okolo prehliadky. Keby nebolo ich, neviem, ako by to celé dopadlo.

Čo ti pomáhalo prekonať ťažké chvíle?

Poháňalo ma moje nastavenie, že keď som s niečím už začala, nemôžem prestať. Toto je u mňa najväčším hnacím motorom vo všetkom. Dosť všetko prežívam. Keď je toho veľmi veľa a rodina či moje okolie mi povie, že spomaľ, nepoľavím. Musím dokončiť, čo začnem.

Odkiaľ máš takéto nastavenie?

Myslím si, že to mám po tatinovi. On vyrastal na úplnej samote na Kube. Do školy chodil na koni. Ako osemnásťročný prišiel na Slovensko, bez znalosti jazyka, bez peňazí, sám, bez podpory a dokázal nás vychovať a dať nám zázemie. Do veľkej miery ma aj práve on inšpiroval v podnikaní. Asi to máme v krvi 🙂

Môžeš povedať, že sa ti splnil sen o vlastnej značke?

Určite áno, ale nie všetko je len o splnených snoch. Sú činnosti, ktoré musím robiť, aj keď úplne nechcem. Čísla a papierovačky ma nebaví robiť, najradšej by som sa venovala len navrhovaniu 🙂

Odmalička si vedela, že sa chceš venovať móde?

Vždy som mala doma veľa kníh o tom, ako sa vyrábajú rôzne veci, celý život som chodila na výtvarnú a na rôzne krúžky. Bola som dobrá aj v športe. Tatino ma ale stále smeroval na ekonomickú školu alebo právo. Cítila som však, že to nie je cesta pre mňa. Chcela som študovať niečo spojené s dizajnom.

Aj si si tento smer nakoniec vybrala?

Nastúpila som na Stavebnú fakultu, na odbor Pozemné stavby a architektúra. Zažila som však veľký šok. Moja predstava bola, že budeme kresliť, ale rýchlo som pochopila, že je to celé o chémii, matematike a materiáloch.

Nie, že by mi to nešlo, mala som aj veľmi dobré výsledky, ale nebavilo ma to. Na vlastnú žiadosť som po prvom ročníku školu skončila. Zistila som, že to nie je to, čo chcem. Ostala som rok doma.

Bolo ťažké rozhodnúť sa odísť zo školy? Mala si dobré známky, pričom to nebola ľahká škola.

Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Cítila som zo seba obrovské vnútorné sklamanie. Rodičia ma vychovali tak, že keď raz niečo začnem, aj to dokončím. Cítila som sa zle, nielen sama pred sebou, ale rozmýšľala som aj nad tým, ako budem vyzerať pred inými. Bála som sa, že ma budú odsudzovať, že to nezvládam, a že sa vzdávam. No ja som odišla v období, kedy som mala 105% z matematiky 🙂 V odchode ma však dosť podporil tatino, ktorý jednoducho povedal, že ak ma to nebaví, mám odísť.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Vysokú školu si ale nakoniec skončila.

Po tomto odchode z vysokej školy som si už nestihla podať prihlášku na ďalší ročník, a tak som zostala rok doma. Vedela som, že by som chcela študovať niečo s módou, nevedela som ale, či ma to uživí. Taktiež som rozmýšľala, či ešte ísť na vysokú školu. Titul som však chcela mať. Fakt, že by som si nakoniec vysokú školu neurobila, bol pre mňa neprijateľný.

Kabelky boli pre mňa iba zábavkou, chcela som popri ich výrobe študovať. Rozmýšľala som, na akú výšku pôjdem. Položila som si otázku, čo viem najlepšie. Kresliť. Tak som sa prihlásila na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre na dvojodbor Výtvarné umenie a Španielčina. To som aj skončila.

Popri španielčine a výtvarnej si rozvíjala vlastnú značku. Ako vyzerali tvoje dni?

Dosť pracujem v noci. Do druhej, tretej som robila, keď som potrebovala, poobede som si pospala. Pracovala som oveľa viac ako moji spolužiaci a mala som podstatne menej voľného času. Keď sa mi spolužiaci začali sťažovať na náročné brigády trvajúce 2-3 hodiny poobede, veľmi rýchlo pochopili, že u mňa nepochodia 🙂

Nechýbal ti klasický študentský život so všetkým, čo k tomu patrí?

Ani nie. Zažila som pravé vysokoškolské zábavy, chaty, všetko čo som chcela. No nebolo to každý týždeň, len sem tam. Mne to tak aj vyhovovalo. Necítim, že by mi podnikanie niečo v tomto vzalo.

Hovorila si, že keď sa do niečoho pustíš, musíš to dokončiť. Pracuješ teda asi veľa. Ako však oddychuješ?

Robievala som nonstop, ale posledného polroka si už nastavujem limity. Cítim, že potrebujem oddych. Viem už aj vypnúť. Donedávna som oddychovala tak, že som jazdila na koni, ale stalo sa mu nešťastie, tak som s tým musela na rok prestať. Pomaly začínam opäť. Taktiež rada cvičím, pozriem si dobrý film alebo niekam vybehnem s priateľom, rodinou či kamarátmi.

Ako sa inšpiruješ v práci?

Prichádza to samo. Väčšinou, keď vypnem a ideme niekam na výlet alebo na dovolenku, pozerám sa okolo seba a vnímam veci naokolo.

Máš aj mentorov, ktorí ti pomáhajú?

Všetci okolo mňa mi pomáhajú 🙂 Tatino, priateľ, brat. Ako mentorku mám Lýdiu Eckhardt. Trochu sa v nej vidím. Myslím, že budem raz rozmýšľať podobne, ako rozmýšľa teraz ona.

Kde sa vidíš so svojou značkou o 10 – 20 rokov?

To je ťažká otázka a veľa ľudí sa bojí na takéto otázky odpovedať. No ja s tým problém nemám. Chcela by som sa ako značka neustále rozrastať. Baví ma robiť nové veci. Sama budem prekvapená, kam ma to zavedie.

Mojím najväčším snom je otvoriť obchod v New Yorku, to je pre mňa méta, ktorú nosím stále niekde v podvedomí. Ak sa mi to podarí, tak si poviem, že som dobehla do konca 🙂 Ak nie, nevadí, už aj tie úspechy, ktoré boli doteraz ma napĺňajú šťastím. Taktiež by som chcela mať rodinu a vybudovať rodinnú firmu. Uvidíme, čo všetko príde a čo nie, a verím, že prídu aj veci , ktoré ma prekvapia.

Čo ti podnikanie za tých sedem rokov dalo?

Podnikanie a vlastná značka ma naučili najmä odolnosti. Prekonala som svoje vlastné limity a začala som sa na problémy pozerať úplne inak. Veľa vecí a situácií, ktoré som v živote brala ako problém, dnes už ako problém vôbec nevnímam. Mám firmu, ktorá funguje, je to niečo moje a som na to hrdá. Mám živobytie, ktoré ma napĺňa a baví Myslím, že to je v živote človeka ten najlepší scenár.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Vzalo ti podnikanie niečo?

To je ťažká otázka. Obetovala som kopu času, keď som bola mladá, ktorý však neviem, či sa dal využiť lepšie. Vzalo mi to skôr takú bezstarostnosť, už na výške som musela riešiť vážne veci. Ale to beriem ako výhodu.

Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí by možno chceli začať podnikať?

Sen je jedna vec, ale je veľa toho, čo človek musí urobiť preto, aby ten sen mohol uskutočniť. Najskôr musíš robiť aj veci, ktoré nechceš robiť, aby si neskôr mohol robiť to, čo naozaj chceš robiť. Potom, keď to príde, je to o to vzácnejšie a krajšie. Ten pocit, keď človek niečo vybuduje, je na nezaplatenie.

Vedela si už na začiatku, že to nebude len o navrhovaní, ale aj o veciach, ktoré sa ti nechce robiť?

Nie, samozrejme, že som nevedela. Pochopila som to postupne. Veľa ľudí skončí presne v tom bode, pretože si povedia, že toto nie je to, čo chcú robiť. Ani ja som nechcela chodiť po úradoch, počítať DPH, riešiť výplaty.

Podnikanie nie je pre každého a pokiaľ chce človek robiť na svojom sne, veľa vecí musí ísť do úzadia. Ak to má byť part time job, nepôjde to. Dodnes robím dvanásť, trinásť, štrnásť hodín denne, keď je to potrebné. Ak chceš niečo dosiahnuť, musíš ísť za svoje limity. Len tak sa odlíšiš od tých neúspešných.

Myslíš si, že na to, či je podnikanie pre človeka to pravé, sa dá prísť už v mladom veku?

Samozrejme, dá sa na to prísť. Ja som to videla tak, že som bola veľmi všestranná, a tak som sa dokázala naučiť všetko potrebné. Bola som veľmi priebojná, samostatná a vedela som si veci sama vybaviť. Nepotrebovala som nad sebou dohľad, najradšej som pani sama sebe.

Určite je viac mladých ľudí, ktorí možno snívajú o vlastnej značke. Ak by ťa niekto chcel kontaktovať a spýtať sa na niečo, ako ťa najlepšie nájde?

Najlepšie asi na Facebooku, či už na osobnom alebo firemnom účte. Pokojnne aj cez Instagram alebo mail (dajana zavináč dajanarodriguez.com). Veľmi rada poradím.

Dajana, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor a inšpiráciu.

Foto a video: Martin Haburaj

Spoluautorka: Lucia Kovačičová