Denisa Minárová: „Práca, ktorú človek má, nemusí byť práca, ktorú bude robiť celý život.”

Reakcie na prvý obraz, ktorý si do bytu namaľovala, ju naštartovali natoľko, že sa začala naplno venovať umeniu. Dala výpoveď v práci a namiesto vyštudovanej hospodárskej politiky sa rozhodla živiť kreslením. Predstavujeme ti Denisu Minárovú (29), mladú slovenskú umelkyňu, ktorá čerpá svoju inšpiráciu najmä v prírode.

V rozhovore sa dozvieš:

• ako sa dá zarobiť si svojím koníčkom,
• čím si získať sponzora a ako podnikať v oblasti umenia,
• zaujímavosti o pôvodných Indiánoch, ktorých Denisa navštívila,
• ako umeleckú sféru ovplyvnil COVID – 19,
• kde všade sa umelec môže presadiť v digitáli,
• ako sa presadiť aj na americkom trhu
• a prečo je dôležité chopiť sa príležitosti. 

 Čo bolo kľúčovým momentom, keď si sa rozhodla nasledovať svoju umeleckú cestu? 

Môjmu rozhodnutiu predchádzala nespokojnosť v práci a to, že ma to nenapĺňalo. Mala som pocit, že potrebujem niečo viac. 

Už vtedy som cítila, že mám umeleckú hlavu. Kľúčovým momentom bolo to, že som nakreslila svoj úplne prvý obraz, ktorý sa ujal tak, že som začala kresliť. 

Počas sťahovania som si totiž našla byt, ktorý mal úplne čisté steny. Dlho som si hľadala obraz, ktorý by ma vystihoval a zachytil moje vtedajšie pocity. Nakoniec som sa rozhodla niečo nakresliť.

Môjmu širšiemu okoliu sa to veľmi páčilo a veľa ľudí to oslovilo až tak, že som začala robiť na zákazku veci pre svojich známych alebo ich známych a priateľov. Nečakala som, že sa to stane, a to ma nakoplo. 

Ako to pokračovalo? Kreslila si ešte stále popri zamestnaní alebo si si povedala, že s tým sekneš a ideš to robiť fulltime?

Najprv som kreslila popri zamestnaní po večeroch do rána, vyspala som sa pár hodín a išla som do práce. Popri tom všetko som navštevovala aj tanečnú školu Street Dance Academy. Práve tá mi dala pocit toho, že človek môže naplno robiť veci, ktoré ho bavia. 

Keďže som za vystúpenia a učenie mala zaplatené, pochopila som, že zarábať sa dá aj iným spôsobom – nie len tým, aký som mala dovtedy zafixovaný.

A čo kreslenie?

To bola ďalšia vec, ktorá ma veľmi bavila a bola len moja. Postupne som si pridávala viac koníčkových vecí a raz prišiel čas, kedy som už nestíhala všetko. Vtedy som si povedala, že odchádzam z práce a ak to náhodou nevyjde, rovnaké zamestnanie si môžem nájsť hocikedy. 

Vedela som, samozrejme, že to nebude jednoduché. S pribúdajúcimi zákazkami som musela obmedziť aj tanec. Tvorba obrazov a zároveň podnikanie si vyžaduje veľmi veľa času, ktorý mi už potom nezostával na iné veci. Postupne to skončilo tak, že som začala len kresliť.

Takže keď si skončila v práci, mala si už nejaký príjem z umenia, ktorý ťa živil? 

Áno, ale nebolo to vždy tak. Na začiatku to bolo pre veľa ľudí nové. Najviac ma podporovali známi a ich známi. Potom však bolo treba vyriešiť, čo ďalej, aby som vedela v umení zostať a zároveň, aby som oslovila širšiu skupinu ľudí. 

Od začiatku si biznisové veci riešila sama alebo si mala niekoho, kto ti pomáhal?

Najskôr som to robila zhruba rok všetko sama. Robila som to viac menej pocitovo a nebrala som to až tak vážne. Bolo to pre mňa nové, so všetkým som sa zoznamovala sama. 

Mala som však pri sebe vždy Sarah (Sarah Weiss, s ktorou sme u nás uverejnili rozhovor, pozn. autorky), s ktorou sme sa poznali z tanečnej školy. Často mi nezištne pomáhala s fotkami a spravila mi aj môj prvý e-shop. Keď prišlo obdobie, kedy už som nezvládala robiť všetko sama, začala mi pomáhať viac a uvažovali sme nad tým, ako do toho ísť spolu. 

Dospelo to až k tomu, že teraz sú z vás obchodné partnerky…

Áno, podnikanie sa celkovo vyvíja. Najskôr som riešila iba tvorbu obrazov a postupne som si definovala ciele, ktoré chcem dosiahnuť. Prišla som na to, že ich neviem dosiahnuť sama a potrebujem k tomu pomoc. 

Potrebovala som niekoho, kto sa bude starať o online vystupovanie firmy, marketing, distribúciu do zahraničia a všetky technické veci – a to všetko vie zase Sarah. Tak sme sa spojili a založili spoločnú firmu.

Ako by si charakterizovala umenie, ktoré tvoríš? Čo chceš svojimi obrazmi povedať? 

Všetky moje obrazy sú v téme prírody. Ja sama milujem prírodu. Pochádzam z malej dedinky, no momentálne žijem v Bratislave a príroda mi veľmi chýba. 

Chcem ďalej šíriť to, čo sama cítim a čo je pre mňa každý deň dôležité. Napríklad prechádzka v prírode alebo to, že sú okolo kvety a zeleň. To je niečo, čo si veľmi vážim. Myslím si, že v súčasnosti sa na to zabúda. Máme uponáhľanú dobu a ľudia si neužívajú takéto veci. 

Svojou prácou chcem vyzdvihnúť dôležitosť prírody. To, aký pokoj nám dáva a ako bez nej nemôžeme existovať. To je posolstvo všetkých mojich obrazov. 

O ničom z toho, čo kreslím, nepremýšľam v tom zmysle, aby sa to ľuďom páčilo. Ide o to, aby som zo seba dostala to, čo sa mi páči a čo je pre mňa prirodzené. 

Kreslíš aj niečo iné ako prírodu?

Keď ma niekto požiada o kresbu niečoho iného, môže sa stať, že to nechcem robiť, pretože sa s tým nestotožňujem. 

Väčšinou sa však snažím dávať ľuďom navonok vedieť, čo sa páči mne a čo chcem šíriť ďalej. Myslím, že sa mi to aj darí a často k sebe prilákam ľudí, ktorí majú radi presne to isté.

Dokonca aj keď robím logo alebo branding pre firmy, stále sú tam prítomné prírodné symboly. 

Počas svojej kariéry si mala možnosť navštíviť aj Nové Mexiko. Ako sa ti to podarilo? 

Vo svojich kresbách alebo tvorbe používam pierka. Znázorňujem ich ako symbol slobody a nespútanosti. Veľmi veľa to pre mňa znamená, preto sa ich snažím dať do každého obrazu. 

Bavili sme sa o tom, že práve pierka sa spájajú s indiánskou kultúrou, často ich vyzdvihujú aj v ich tvorbe či obrazoch. 

Keď sme sa spojili s naším vtedajším investorom Stephenom, ktorého cieľom bolo pomôcť nám expandovať do Ameriky, chystali sme sa do LA zohnať partnerov. Do Nového Mexika je odtiaľ krátky let, tak sme si cestu o pár týždňov predĺžili – a z pracovného výletu sa stal poznávací.

Tým, že je Stephen z Ameriky, vedel, ktoré miesta máme navštíviť a kde sa nachádzajú pôvodní indiánski obyvatelia. Keď sme tam prišli, bolo to úžasné. Boli sme v oblasti, kde ľudia úplne inak rozmýšľajú a príroda je pre nich najdôležitejšia. 

Ako by si ich opísala?

Ako ľudia sú veľmi otvorení, radi rozprávajú o ich kultúre, histórii aj umení, ktoré tvoria. Základné farby čerpajú z ich okolia a v umení vždy reprezentujú elementy prírody, ktoré ovplyvňujú schopnosť prežiť. Bolo krásne učiť sa od nich a počúvať, čo to pre nich znamená. 

V oblasti, ktorú sme navštívili, sa nachádzalo viacero pueblos (dediniek, pozn. autorky). Jednou z nich bolo aj Pueblo Acoma, kde na hore dodnes žijú potomkovia pôvodných obyvateľov. Je to jedno z posledných miest, ktoré je zachované v pôvodnom stave – bez elektriny či prísunu vody. Bol to krásny zážitok.

Je ešte niečo, čo ste sa od nich naučili? 

Rozprávali nám o tom, ako si nahrádzajú prírodnými zdrojmi jednotlivé produkty, ktoré nemajú. Napríklad namiesto okna majú kameň vybrúsený tak, že je cezeň vidno a prechádza ním svetlo. 

Ubytovaní sme boli v meste Alburqueque, ktoré je jedným z najvyššie položených miest v Amerike. Z akéhokoľvek miesta vidíte iba rovinu. Je to tak blízko oblohy, že sa povráva, že tam ľudia chodia na to, aby sa zrelaxovali a prišli na iné myšlienky. Vstúpi tam do teba iná energia, začneš byť kľudný a načerpáš iné hodnoty v živote.

Preniesla si tento zážitok aj do svojho umenia?

Pôvodne sme tam išli s tým, že sme sa ich chceli spýtať na znamenia zverokruhu a na symboly z ich kultúr. Chceli sme sa vyvarovať tomu, že by nás nevedomosť alebo nedostatok informácií dostali do nejakého sporu. 

Zo zdrojov dostupných na internete se sa dozvedeli, že Indiáni majú svoje vlastné znamenia. Chcela som ich pôvodne robiť, no prišla som tam na to, že žiadne vlastné znamenia zverokruhu, ako ich poznáme, nemajú. 

Ak žijú v nejakej oblasti, kde je napríklad viac medveďov a srniek, pripisujú svoje vlastnosti k tým zvieratám a podľa nich si určujú svoje zvieracie totemy. Navštívili sme aj veľa múzeí a galérií, kde som sa naučila veľa o významných osobnostiach, štruktúre kmeňov a hlavne napríklad aj to, že ženy nikdy nenosia indiánske čelenky. 

Keď som sa odtiaľ vrátila a začala som kresliť, kreslila som úplne inak. Keď si človek prejde nejakou životnou situáciou, chápanie sa mu úplne zmení.

Investori podporujúci umelcov nie sú štandardom. Ako si k tomu svojmu prišla ty?

So Stephnenom som sa spoznala cez Sarah, ktorá sa s ním stretla v 0100 Campuse a následne sa ju rozhodol mentorovať. Keď mu ukázala moju tvorbu, veľmi sa mu to zapáčilo a chcel odo mňa logo pre jeho novootvorenú reštauráciu vo Virginii. Po odovzdaní bol veľmi spokojný a začal sa viac zaujímať o to, čo robím. Navrhol, že by nám pomohol dostať moje umenie do Ameriky.

Najväčšou motiváciou preňho bolo to, že by nám pomohol rozbehnúť firmu v zahraničí a naučil nás podnikať. Stephen si myslí, že na Slovensku máme veľmi veľa šikovných a ambicióznych žien.

Rozhodli sme sa teda spolu založiť firmu v Amerike, nastavili sme si budget na rok a skúsili sme, čo dokážeme. Nevystupoval vo firme ako investor, ale ako rovnocenný partner. Pomáhal nám s ťažkými rozhodnutiami a učil nás rozmýšľať vo veľkom. Dodnes neveríme, že sme dostali takúto príležitosť. 

Táto spolupráca už nie je aktuálna?

Od začiatku sme mali stanovené, že táto spolupráca bude na obdobie jedného roka. Má ďalšie pracovné záležitosti a plány, takže tento rok v januári sme sa rozdelili. Stále fungujeme na americkom trhu, ale začali sme sa viac zameriavať aj na Slovensko.

Naďalej sme však veľmi dobrí kamaráti a stále nás mentoruje, keď potrebujeme pomôcť. Tým, že má veľa skúseností a je ochotný odovzdávať ich ďalej, máme veľké šťastie, že sme ho vôbec spoznali. Pocitovo sme si sadli, pretože že sme podobné povahy, takže to bola náhoda a šťastie zároveň.

A pomohol vám dostať sa na americký trh?

Áno, začali sme tam pôsobiť. Aj momentálne máme veľa zákazníkov z Ameriky. Pôvodne to bolo plánované tak, že tam budeme mať sklad s výtlačkami, ktoré budeme posielať zákazníkom. Veľmi mi záleží na prezentácii a na Slovensku balím všetky balíčky sama. Dávam do nich lásku a všetky kúsky kontrolujem. 

Z dlhodobého hľadiska sme však prišli na to, že najlepší pre nás bude v Amerike dropshipping. To znamená, že keď si zákazník zadá objednávku, firma, s ktorou spolupracujeme v Amerike, to rovno vytlačí a priamo pošle.

Stephen nám veľmi pomohol s prieskumom firiem, s ktorými sme začali spolupracovať. Bolo super, že sme tam fyzicky nemuseli byť a mohli sme sa naňho spoľahnúť. Aj keď už teraz nie je s nami, stále máme z jeho strany pomoc.

Je podľa teba ťažké presadiť a uživiť sa ako umelkyňa na Slovensku?

Ťažké to je. Nadviazala by som ešte na tú Ameriku. Kým sme tam cestovali, veľa sme sa rozprávali s ľuďmi a ukazovali im moje obrazy. Tým, že máme všetky naše sociálne siete aj v angličtine a smerujeme ich aj na americký trh, mala som možnosť porovnať si tieto dva trhy. 

Američania sú veľmi otvorení umeniu a chcú mať originálny kúsok a podporiť umelca. Robím ešte doposiaľ zákazky aj do Ameriky. Síce ich odošlem v digitálnej forme, ku klientovi už prídu normálne. 

 Ako je to na slovenskom trhu? 

Na Slovensku by ľudia umenie aj chceli, ale nie každý si môže dovoliť doň investovať. Často si ľudia myslia, že je to drahé a boja sa spýtať na cenu.  

Preto som skúmala, čím zaujať Slovákov. U nás je to textil. Ľudia si radšej kúpia na Slovensku mikinu alebo tričko s potlačou. Nemajú to síce originálne, lebo to bude mať ešte pár ľudí, ale je to produkt, ktorý im sa páči a ktorý sú ochotní si kúpiť. 

Naopak, nie sú z môjho pohľadu otvorení zákazkám a tvorbe na mieru. Samozrejme, nie všetci, ale nedá sa to porovnať s textilom. Textil je teda skôr komerčná vec pre ľudí, ktorý sme museli začať robiť a na ktorej sme si vyskúšali, že to funguje. Naopak, obrazy sú skôr pre zahraničný trh.

Myslíš, že je to ovplyvnené tým, že ste na umeleckom trhu pomerne krátko?

My sa stále učíme a snažíme sa čo najviac vnímať ľudí a ich odkazy, na základe ktorých potom tvoríme a rozhodujeme sa. Myslím si, že je to aj kvôli tomu, že to ešte nerobím tak dlho.

Keď som začínala, venovala som sa iba Slovensku. Po príchode Stephena sme začínali všetko odznova v Amerike a Slovensko išlo trošku do úzadia. Dnes sme si našli balans a snažíme sa rozložiť sily na oba trhy. Postupne sa to vyvíja a vidím, že to má dobrý nábeh, ale všetko chce čas. 

Podľa mňa sa bude vyvíjať aj samotný trh. Čím viac ľudí nás bude poznať, tým bude snáď stúpať aj počet zákaziek. 

Vnímaš medzi ostatnými umelcami nejakú konkurenciu?

Zatiaľ musím povedať, že to tak nevnímam. Celkovo mám pocit, že forma, ktorou šírime moje umenie, je špecifická. Tiež si myslím, že mám veľmi jedinečnú cieľovú skupinu. Nie sú to iba ľudia, ktorí vyhľadávajú umenie, ale hlavne ženy, ktoré sa našli v mojich symboloch a posolstve, ktoré sa snažím umením šíriť. 

Ak človek všetko robí od srdca, s láskou a podľa svojich pocitov a je presvedčený o tom, že to robí správne, nemusí sa zapodievať konkurenciou. 

Zároveň sa, narozdiel od iných umelcov, nesústredíme na galérie, ale na digitál. Tým, že nerobím iba obrazy, ale zameriavame sa aj na podnikanie, nepovažujem sa za typického umelca.

Čo by bolo pre teba úspechom v tvojej umeleckej kariére?

Z umeleckého hľadiska by som chcela dosiahnuť to, aby ma ľudia vedeli kategorizovať na základe toho, čo šírim v umení. Že je to príroda, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Alebo moje posolstvo, že je dôležité robiť to, čo vás baví a napĺňa a žiť život naplno.

Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že úspechom by bolo zarobiť toľko, že si budem môcť dovoliť kúpiť všetko. Naopak, za úspech považujem to, keď je človek spokojný sám so sebou a s tým, čo dosiahol. 

Tiež to, keď dostávam od ľudí pozitívne spätné väzby. Samozrejme, úspechom by bolo aj to, ak by sme ako firma mohli fungovať aj naďalej. 

Vieš pomenovať jednu vlastnosť, ktorá ti zatiaľ najviac pomohla v tvojej umeleckej kariére?

Určite disciplína. Som typ človeka, ktorý si spraví každodenný harmonogram. Nerada dlho cez týždeň vyspávam, radšej si privstanem a ešte dlho makám. Vždy sa ale za to nejako odmením.

Napríklad ráno si idem zabehať, potom dlho kreslím a potom sa znovu odmením nejakým druhom koníčka alebo športu. Neskôr viem pokračovať ďalej a stále mám disciplínu v tom, čo robím. Myslím si, že presne táto disciplína mi pomáha v tom, že viem napredovať a mám veľa nových nápadov.

Spomínala si koníčky. Čím sa za dobrú prácu odmeňuješ?

Som celkovo aktívny človek a koníčkov mám veľa. Kedysi to bolo kreslenie a tanec. Vtedy bol ešte aktívnejší, teraz je to len raz – dvakrát do týždňa. Mám však aj veľa iných koníčkov, ako je tenis alebo volejbal. 

Cez víkend mám rada hlavne turistiku, vybehnúť na kopec, sadnúť si tam, rozhliadnuť sa okolo seba a užiť si možnosť, že tam môžem byť. 

Po práci sa snažím vždy niekam vypadnúť a nabrať inšpiráciu tým, že som aktívna a nezostávam doma. To sú formy môjho odmeňovania. 

A čo plány do budúcnosti? Máte ako firma nejaký cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť? 

Mali sme rozbehnutých veľmi veľa vecí, ktoré sa nám, žiaľ, v dôsledku korony zrušili. Boli to hlavne trhy, s ktorými sme začali minulý rok v decembri. Práve tie mali veľký úspech. 

Keďže prišla táto situácia, začali sme premýšľať nad digitálnym predajom kresieb a tetovaní. Cieľ, ktorý máme teraz, je presadiť sa na webe – konkrétne na Etsy. Máme tam už aj prvé úspechy, takže by sme sa na ne chceli zamerať, spraviť si reklamu a začať tam fungovať. 

Môžeme tvoju tvorbu nájsť aj v nejakej kamennej predajni?

Máme spoluprácu s predajňou Svokrine jazyky – krásny obchodík v Bratislave, kde predávajú rastlinky. Máme tam prvé veci a náš vlastný kútik, kde si budú môcť ľudia pozrieť náš produkt naživo, môžeme sa tam s nimi stretnúť alebo im tam produkt nechať. 

Ďalšie spolupráce máme načrtnuté už aj v Žiline a v Prahe, takže postupne umiestňujeme produkty aj tam. Vyberáme si miesta, ktoré sa zhodujú s naším záujmom, ako napríklad tie rastlinky. 

Tvoju tvorbu môžu ľudia nájsť na Etsy – a kde ešte?

Máme webstránku www.deniminar.sk. Taktiež máme stránku v angličtine, ktorá je zameraná hlavne na americký trh – www.deniminar.com. Máme aj sociálne siete, kde som všade @deniminar. Na weboch máme väčšinou všetky produkty, ktoré máme momentálne v ponuke. 

Etsy je niečo úplne nové, pretože sú tam veci, ktoré nemáme na webe. Sú to väčšinou malé tetovania, pretože sme dostávali obrovské dopyty na to, že ľudia chcú rôzne symbolické malé kerky.

Ty im priamo vytvoríš návrh na tetovanie?

Zatiaľ sme si zadefinovali témy, na základe toho, čo sa ľuďom páči – napríklad dovolenkový motív. Robíme teda rôzne balíky, ktoré sú veľmi cenovo dostupné. Jeden balík obsahuje 6 malých kresieb a stojí iba 6 dolárov. Pre ľudí je to super, pretože si môžu z rôznych kútov sveta kúpiť priamo kresbu, ktorú dostanú naspäť v digitálnom súbore. 

Zakúpiť si ich teda môže hocikto?

Cieľom tohto je zviditeľniť sa v komerčnej sfére. Máme zákazníkov z celého sveta. Na anglickom webe máme na predaj aj ikonky do highlightov na Instagram, ktoré sú veľmi populárne. Tie kupujú ľudia z celého sveta – zo Švédska, z Austrálie, z Írska alebo z Ameriky. Ľuďom sa presne takéto malé veci páčia. 

Preto prišlo aj Etsy. Je však ťažké urobiť okolo toho reklamu, pretože je to úplne iný produkt. Stále hľadáme niečo nové, aby sme vedeli, čo je najefektívnejšie. Najviac na to využívame Pinterest. 

Zároveň by bolo super, ak by nám zostal čas na zákazky a na samotnú tvorbu. Momentálne sa hľadáme, vyvíjame a veľmi veľa počúvame ľudí. Na to, že máme krátku činnosť, dostávame veľa správ, na základe ktorých vieme urobiť analýzy a rozhodnutia. 

Sama si skončila s prácou a rozhodla sa naplno venovať svojmu koníčku. Čo by si odkázala niekomu, kto stojí pred podobným rozhodnutím?

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že všetko, čo sa mi udialo v živote, je tak, ako má byť. Keď som išla na vysokú školu, cítila som, že mám kreatívnu myseľ a že mám blízko k umeleckej tvorbe. Nevedela som ale, čo presne robiť. 

Myslím, že človek skôr či neskôr vždy dostane nejaký impulz. Musí však byť vytrvalý a stále na sebe pracovať. Nečakať na to, že za ním niečo príde. 

Ja som sa na výške ešte nevedela rozhodnúť, tak som si vybrala niečo bežné, len aby som niečo robila. Hneď, ako prišiel prvý impulz a cítila som, že toto môže byť to, čo by som mohla robiť, chytila som sa toho a išla si za tým. 

Práca, ktorú človek má, nemusí byť práca, ktorú bude robiť celý život. Rovnaký typ práce si môže nájsť hocikedy. Je preto dôležité chopiť sa príležitosti, pretože tá už nemusí nikdy prísť. 

Aký je tvoj hlavný odkaz, ktorý by si chcela mladým ľuďom posunúť?

Ja by som hociakému mladému človeku, ktorý má akýkoľvek koníček odkázala, nech zahodí všetko ostatné za hlavu a nech sa mu začne naplno venovať. Ak to robí naplno, prinesie to aj ovocie. Ak to nie je na začiatku v podobe peňazí, je to v podobe uznania a ocenenia okolia alebo svojho vlastného, pretože má dobrý pocit z toho, že sa zobudí a robí to, čo ho baví. 

Ako ťa môžu naši čitatelia v prípade otázok kontaktovať?

Najlepšie mailom na deni@deniminar.com.