Detský zubár Adam Mikuš: „Najlepšie veci v živote sa mi diali bez toho, aby som sa veľmi snažil“

Keby mu vraj v prvý deň práce dal niekto do ruky manuál s tým, čo ho čaká, asi by vzal nohy na plecia. Stará sa o tých najmenších, aby sme sa stali národom so zdravým chrupom. 

V rozhovore sa tiež dozvieš:

• kedy Adam zistil, že slovo „podnikateľ“ nie je nadávka,
• čo robil počas sabatikalu, ktorý si dal už krátko po nástupe do práce,
• prečo môžeš byť na tenkom ľade, ak si príliš proaktívny,
• a prečo by si nemal ostať zaseknutý vo svojej úzkej bublinke.

---

Ako sa ti študovalo zubné lekárstvo? 

Keď som bol v maturitnom ročníku, plánoval som študovať v Prahe, prípadne v Brne. Podcenil som však prípravu, takže ma na výšku nezobrali a rok som bol v takom medzipriestore, kde som sa pripravoval na druhý pokus a zaplatil som si aj nejaké prípravné kurzy. Nakoniec som sa rozhodol, že skúsim Bratislavu a tam ma aj vzali.

A ako sa ti nakoniec páčilo v Bratislave?

Nastala trošku konfrontácia s predstavami. Ten prípravný kurz som totiž mal v Brne, chcel som to ešte o rok skúsiť na Masarykovej univerzite a mal som teda navnímanú ich lekársku fakultu – vybavenie, výzor atď. Bratislavská realita však bola tvrdá, žiaden Rokfort sa nekonal (smiech).

Kedy u teba zrodila myšlienka pracovať s deťmi?

V druhom ročníku sa nám naskytla ponuka učiť v materských školách osvetový program Dentalalarm zameraný na ústne zdravie detí. To som na prvýkrát odmietol, lebo som si nevedel predstaviť, že by som pracoval s deťmi. Zhodou rôznych okolností som nakoniec do programu išiel. Časom som sa stal iniciátorom zmeny, aby sa to prekopalo a zrazu som bol spoluautorom. Úplne som prepadol práci s deťmi a našiel v tom zmysel. Druhý ročník na výške som už končil s vedomím, že sa zrejme budem venovať detským pacientom. Ten záujem sa potom už len prehlboval.

Podporoval si tento záujem aj nejakými ďalšími školskými alebo mimoškolskými aktivitami?

Chodieval som na stáže a vyberal som si prednášky zamerané na detských pacientov. No v škole mi troška chýbal ten kontakt s deťmi, potreboval som si ho teda vytvoriť vo voľnom čase. Cez prázdniny som chodil do Kežmarku, kde som mal takú „zubnú mamu“, ktorá sa ma ako nováčika ujala. Tam som prvýkrát videl, ako funguje ambulancia detského zubára. Rôznymi náhodičkami sa to potom začalo zliepať. Veľmi mi tiež pomohlo, že som pracoval s Curaproxom na rôznych osvetových projektoch. 

Počas školy si sa zúčastnil aj trojročného programu Nexteria Leadership Academy. Čo ti to dalo do života?

Hlásil som sa akurát v roku, keď chceli vytvoriť väčšiu diverzitu, tak prijali aj zubára. (smiech) Mali sme veľmi pestrú partiu a dodnes udržiavame vzťahy. Energia bola skvelá, lektori takisto. Videli sme reálnych ľudí, ktorí robia svoju prácu dobre, vo svojom voľnom čase sa venujú rozvoju mladých a podpore rôznych projektov, a zrazu som nemal pocit, že slovo podnikateľ je nadávka. Mohli sme mať svojich mentorov, porozprávať sa na káve a podobne. No a rozvíjali sme soft skills aj hard skills. Prešiel som napríklad školením 7 habits, čo bolo super a odporúčal by som to každému.

Vnímal si aj nejaké negatíva?

Všetky tieto motivačné veci sú najkrajšie, keď sa práve dejú. Človeka sa nasýti dopamínom, keď sedí na zaujímavej diskusii a podobne. Pokiaľ s tým však ďalej nič nerobí, tak bude zajtra tam, kde bol predtým.  Dnes si totiž takto vieš vyplniť všetok voľný čas: tu prednáška, tam zaujímavý spíker, tam dobrovoľná akcia, niečo, niečo, niečo, ale keď to potom nepretvoríš do reálneho života, sme len pri akejsi príjemnejšej forme prokrastinácie.

Je aj niečo, čo z obdobia svojho štúdia ľutuješ a dnes by si urobil inak?

Ľutujem, že som nebol na žiadnej zahraničnej stáži. Dnes vlastním ambulanciu s malými deťmi a už sa nemôžem len tak zobrať na mesiac v lete do ambulancie mimo Slovenska. Už aj v rámci Slovenska je to problém. 

Čo bol ten najväčší rozdiel medzi dospelými a detskými pacientmi, ktorý ťa presvedčil, že sa chceš venovať práve deťom?

Veľmi skoro počas štúdia mi začala dávať zmysel prevencia. Nemusíme byť rukojemníkom situácie a čudovať sa, že „nechápem, prečo má moje dieťa zlé zuby“. Samozrejme, niektorým veciam sa nedá vždy predísť ani prevenciou, viď rakovina, systémové ochorenia atď. Zubný kaz je však jednoduché ochorenie. Netreba k tomu extra výskumy, prečo sa nám kazia zuby. Viem sa rýchlo dostať k príčine a výsledku, nie je to liečba na roky, ako napríklad pri cukrovke. Zároveň rozlišujeme chrup mliečny a dospelý. A aj keby bol ten mliečny výrazne pokazený, ešte stále máme pri správnej starostlivosti šancu, že ten dospelý bude v poriadku. My sa však stále na niečo vyhovárame, osveta je mizivá. Sme národ s hnijúcimi zubami. 

Na Slovensku máme navyše aj málo detských zubných lekárov, však?

Áno, dospelí sa práce s deťmi boja, čomu rozumiem. Detské zubné lekárstvo je nezávideniahodný odbor. Dospelák totiž príde k zubárovi viac-menej dobrovoľne. Dieťa má posunutú emočnú zrelosť, zvládanie strachu a podobne a niekedy je to mega peklo. Napriek tomu by som nič iné robiť nechcel, lebo vidím, že už teraz ku mne chodia ľudia so zdravšími zubami. Dostať sa do tohto bodu bolo ale náročné. 

Ty sám si otcom dvoch detí. Aký vzťah k zubárovi majú ony?

Jeden má rok a druhý dvaapol roka. S tým starším som už bol u kolegyne. Nepáčilo sa mu, že mu niekto pozerá na zuby, ale to je proste tak. A my fičíme, umývame od prvých zubov a zatiaľ nemáme starosti. Vychádzam z toho, že ich mať ani nebudeme, lebo to nie sú nereálne ciele. Naozaj nemusíme mať problémy so zubami. No chce to ešte aj veľa systémových zmien. Včera som tu mal napríklad maminu, ktorá sa so synom presťahovala do Rakúska, a deti tam majú napríklad zakázané biele pečivo. Na pitie dostávajú iba čistú vodu. Tam sme my ešte nedospeli.

Na genetiku sa teda vyhovárať vôbec nemôžeme?

Nieže vyhovárať… Geneticky máme danú napríklad väčšiu medzerovitosť zubov. Takí, čo majú zuby bližšie k sebe alebo s výraznými ryhami, si ich musia viac čistiť, ale to je tak všetko. Áno, môžeme si povedať, že je to nefér, ale nepomôžeme si tým. Treba vedieť, že takto to máme a pracovať s tým. O tom je aj moja práca, pomenovať veci, sledovať, motivovať rodičov aj deti. 

Do tejto práce si sa vrhol s veľkým nadšením, ale pomerne rýchlo si zistil, že takto to ďalej nepôjde a dal si si sabatical. Ako si dospel k tomuto rozhodnutiu a čo na to povedalo tvoje okolie?

Školu som končil s tým, že budem super zubný lekár, do práce som išiel s veľkými očakávaniami, na sto percent, plus tam boli súkromné okolnosti. Až som došiel do bodu, že som z toho bol unavený. Potreboval som odstup, porozmýšľať v pokoji nad tým, či stále chcem pracovať s deťmi, či chcem byť v zamestnaneckom pomere alebo samostatne, či chcem ostať na Slovensku alebo ísť do zahraničia a ak na Slovensku, tak kde. Dávalo mi zmysel aj učiť, mal som v Bratislave sociálnu sieť aj dôležitú mentorku. Všetko to bolo treba zvážiť. A musím povedať, že mi ten polrok naozaj pomohol. Samozrejme, okolie sa k tomu stavalo štýlom „ako si mohol vyhorieť po dvoch rokoch?“ Rodičia zase, že oni robia už 30 rokov a ešte nemali priestor vyhorieť. Že čo sme to za rozmaznanú generáciu.

Čím to podľa teba je, že naši rodičia s vyhorením zdanlivo problém nemali a my ho často máme?

Dnes je podľa mňa už ľuďom také vlastné, že sa do svojej práce vkladajú, hlavne pomáhajúce profesie. Vnášajú do toho elán, majú veľké oči… a jednoducho sa to stane, aj trebárs po dvoch rokoch. 

A kde si trávil svoj sabatical?

Túlal som sa po Slovensku. Po odchode z práce som totiž mal chuť chodiť po horách. Najprv som sa tešil z tej slobody, že mám celý deň len pre seba, ale veľmi rýchlo som si musel rozmyslieť, čo ďalej. Tak som začal riešiť vlastnú prax. 

Mám správne info, že si začínal úplne od nuly, lebo si všetky peniaze minul na sabatical? Ako sa ti podarilo vypracovať sa na fungujúcu prax?

Mal som šťastie, že som už počas školy robil ako spoluautor osvetový program, prednášal som študentom, mladým kolegom a v zubnom lekárstve som sa všetky aktivity snažil spájať s tým detským zubárstvom. Tieto aktivity boli dôkazom, že keď treba, viem pracovať. To asi oslovilo i banku, lebo mi neváhala požičať. Mala tiež program s názvom Sociálna poisťovňa, vďaka ktorému som mohol prejsť mentoringom a zaučiť sa do vecí typu cashflow, Excel atď. Stále si pripomínam jednu preventívnu vetu, ktorú mi povedali: „Do stavu podnikateľa sa nerodíme, podnikateľom sa stávame.“ Takže vlastne nevadí, ak ešte niečo neviem.

Spomínaš si ešte na svoj prvý deň vo vlastnej praxi?

Bolo tam také zaujímavé vzrušenie. Nemal žiadneho stabilného pacienta, so sestričkou sme prišli do práce… a čakali sme. Či zazvoní telefón, či niekto zaklope na dvere. Pamätám si tiež, keď som išiel dávať prvú injekciu na znecitlivenie zubu. Ako mi búšilo srdce, lebo som si uvedomoval, že som tam sám, bez kolegov. Vlastne ani neviem, či to bola radosť alebo rešpekt, celá zmes emócií. Veľmi dlho mi trvalo si naplno uvedomiť, že som vo vlastnej ambulancii. Stále som sa tváril ako zamestnanec. To sa občas deje dodnes.

Ako si ďalej budoval svoju prax? Spoliehal si sa na sociálne siete alebo ústne podanie?

Keďže ambulancia sa tvorila asi trištvrte roka, celý tento proces som komunikoval s mojím bezprostredným okolím a nejako sa to potom rozkríklo. Mal som šťastie, že mi ľudia dôverovali a fandili. Kolegovia ku mne začali posielať svoje deti a zrazu to nabralo efekt snehovej gule. Keď sa spätne pozerám na všetko, čo bolo treba vybaviť, musel som byť v tom období až naivný. Tak veľmi som veril tomu, čo idem robiť. Možno bolo aj dobre, že som vtedy akosi postrádal rácio, lebo inak by som sa do toho asi ani nepustil.

A keď ma náhodou prepadne myšlienka, že mám chuť to vzdať, tak mi pomáha vrátiť sa k primárnemu motívu. Človek sa potom ľahšie vyrovnáva so všetkými byrokratickými otravnosťami, prácou s peniazmi a zamestnancami. Pomohla mi aj skúsenosť s vlastnými deťmi. To prvé dieťa je vždy ako kinder vajce – nevieš, čo z neho bude. Našťastie to nejde z nuly na sto. Keby mi v prvý deň práce dal niekto do ruky manuál s tým, čo ma všetko čaká, asi by som vzal nohy na plecia. 

Pri čítaní tvojho príbehu som pritom mala pocit, že všetko ti šlo tak ľahko a prirodzene.

Vôbec to nebolo ľahké. Nemal som jasno v ničom okrem toho, že chcem robiť detské zubné lekárstvo. Ale nevedel som, v ktorom meste, v akom priestore, s kým, čo to bude obnášať. Všetko sa to dialo postupne. 

Čo ti v tomto procese pomáhalo?

Celý život mám šťastie na ľudí. Vždy tu bol niekto, koho som sa spýtal a dal mi dobrú radu. Vďačím za to sociálnej sieti počas vysokej školy, Nexterii, kamarátom. Nevravím, že bolo všetko ľahké, ale mám dojem, že najlepšie veci v živote sa mi diali bez toho, aby som sa o to veľmi aktívne pričinil. Keď tam bola oddanosť, úprimnosť, žiadne postranné pohnútky. 

Čo bolo najväčšie peklo počas budovania vlastnej praxe? 

Vždy je to niečo iné a nikdy sa to neskončí. Keď sme dokončili priestory, bolo treba vymyslieť návrh interiéru. Potom som zrazu mal sestričku, ktorá bola mojou zamestnankyňou aj kolegyňou v jednom. Ten vzťah mal tiež určitý proces dozrievania (a stále pokračuje). Neskôr pribudlo veľa pacientov a prestal som stíhať. Prijal som ďalšiu lekárku. Zhodou náhod kamarátku, čo bolo ďalšie šťastie. No nikto neprišiel a nepovedal mi, že ok, teraz si v tomto leveli a ideš na vyšší. Pršiel covid a zase bolo treba riešiť nové problémy. Jednoducho, stále niečo. Teraz máme okolo 300 detí mesačne, to je 300 jedinečných interakcií spojených s emóciami. Človek je z toho niekedy vyšťavený ako po boji s dementorom. Nedá sa mať ani stále dobrú náladu, pri tom dieťati je ale pozitívne nastavenie lekára zásadné. 

Našiel si nejaký dobrý spôsob psychohygieny?

Niekedy človeku až telo povie, že má toho dosť a s tým už vtedy nič nespraví. Musel som si teda zreálniť, čo je v rámci dňa v ľudských silách. Uvedomil som si, že mi predsa nemôže záležať na zdravom chrupe tých detí viac ako ich vlastným rodičom. Ak niekomu dvakrát poviem, aby nedával dieťaťu sladkú vodu a na tretíkrát zistím, že stále pije sirup… Komu niet rady, tomu niet pomoci. Už si to v sebe nenesiem ako osobné zlyhanie, že mal som im to dať na farebnom papieri s jednorožcom a pod. Učím sa aj trocha hospodáriť s energiou, aby som po práci nebol doma pri svojich dvoch deťoch mrzutý. Uvedomil som si, že nejde o to, robiť veci ešte lepšie, ale robiť ich menej.

To by bola krásna myšlienka na záver, ešte som sa ťa ale chcela opýtať, na čo by sa podľa teba mali mladí ľudia dnes zamerať, ak chcú byť v budúcnosti úspešní?

V Nexterii som raz počul: „Počas vysokej školy je dôležité, s kým chodíte na pivo.“ Platí to podľa mňa na celý život. Zostať zaseknutý v takej svojej malej úzkej bubline nie je dobré. Samozrejme, treba mať bezprostredný okruh ľudí, medzi ktorými sa cítime v bezpečí a prijímaní, môžeme autenticky hovoriť o problémoch a nedávať si masky. A ak je toho veľa, povedať, že máme toho veľa. Zároveň by sme však mali byť otvorení iným bublinám. Ja som bol napríklad v kontakte hlavne s odborníkmi, ktorí sa tiež venovali detskému zubnému lekárstvu, zároveň ma ale bavilo rozprávať sa aj s niekým, kto študuje na STU-čke územné plány alebo je na matfyze. Radím teda investovať do vzťahov.

🙏🏻 Tento rozhovor mohol vzniknúť aj vďaka podpore od Cloudtalk. Pozri si ich aktuálnu ponuku jobov.

---