Podnikanie je hra, v ktorej sa musíš naučiť prehrávať aj prijímať nové výzvy

„WAKIVAKY vznikli ako školský projekt. Vtedy nikto nečakal, že sa to uchytí. “

• V článku sa dozvieš
• ako sa zo školského projektu môže stať zaujímavý biznis,
• kto stojí za tvorbou konceptu WAKIVAKY,
• prečo pokračovať, aj keď to ostatní vzdajú,
• že mentorské programy naozaj pomáhajú,
• prečo fair trade a udržateľnosť nie sú projektu WAKIVAKY cudzie,

a mnoho iného.

Značku WAKIVAKY založila v roku 2014 ako vysokoškolský projekt. Vtedy ešte nikto netušil, že tento koncept bude mať úspech. Projekt si ponechala s tým, že sa na ňom bude učiť podnikať. Keď to na konci semestra ostatní vzdali, ona vydržala.

Počas štúdia na Fakulte manažmentu UK mala dostatok priestoru a podpory na to, aby sa mohla venovať rozvoju značky. Založila živnosť a podnikaniu sa začala venovať naplno.

Momentálne má tím asi trinástich ľudí, okrem rozvoja firmy pracuje aj na part time a o WAKIVAKY je záujem aj za hranicami Slovenska. Má jasno v tom, prečo recyklovať textil a čo znamená pojem fair trade v praxi.

Predstavujeme ti Dominiku Podolanovú (25).

Dominika, ako sa človek na Fakulte manažmentu dostane k výrobe vakov?

V treťom ročníku som sa prihlásila na voliteľný predmet s názvom Rozvoj podnikateľských zručností v medzigeneračných tímoch. Spolu s nami sa tohto predmetu zúčastňovali aj študenti Univerzity tretieho veku. So spolužiakmi a pani Valikou sme vytvorili tím a našou úlohou bolo vymyslieť podnikateľský plán. Niečo, čo by bolo možné zrealizovať s nízkymi nákladmi za obdobie troch mesiacov. Pani Valika už predtým doma šila vaky a nám sa táto idea veľmi páčila. Ona prišla s nápadom, ja som tomu dala konkrétnu podobu a so spolužiakmi sme vymysleli názov WAKIVAKY. Prvých pár vyrobených kusov sa cez kamarátov veľmi rýchlo predalo a mňa to čím ďalej pohlcovalo.

Koľkí ste na projekte pracovali?

Najprv nás bolo päť či šesť, každý člen tímu mal svoju úlohu. Po skončení semestra to väčšinu spolužiakov už nezaujímalo, ale moji priatelia mali ešte stále o vaky záujem. Ostala som spolupracovať s pani Valikou, sem tam pre mňa niečo ušila, ale aj táto spolupráca sa pomaly vytratila. Začala som si teda hľadať krajčírky.

Prečo si sa rozhodla pokračovať, aj keď spolužiaci z projektu odišli?

Študovala som strategický manažment a vždy som vedela, že by ma podnikanie bavilo. Držala ma myšlienka udržateľného podnikania. Vždy ma zaujímalo, ako by podnikanie malo vyzerať, ako by mali fungovať jednotlivé procesy. Nechcela som vytvoriť iba stroj na peniaze, ale niečo, čoho výsledkom by bol aj reálny úžitok pre spoločnosť. Išla som do toho s tým, že sa idem učiť podnikať.

(Všetky videá z rozhovoru nájdeš na našom YouTube)

A naučila si sa?

Učím sa stále. Pred štyrmi rokmi som nevedela, o čom to celé je. Pochopila som, že je to hra, v ktorej sa musíš naučiť prehrávať a prijímať nové výzvy. Nemôžeš to brať príliš vážne. Vždy sú momenty, keď nevieš, do čoho ideš, kedy to, čo ideš urobiť, je veľmi riskantné.

Ide o to, naučiť sa vyberať si správnych ľudí na spoluprácu a tvoriť svoj príbeh.

Čo bolo pre teba za posledné obdobie najťažšie?

Ťažko sa definuje, čo bolo najťažšie. Možno ma to najťažšie ešte len čaká. Každé obdobie so sebou prináša iné ťažkosti. Najskôr to bola pracovná sila. Nevedela som nájsť krajčírky, ktoré by vaky šili. Začínala som bez sponzorov. Celé štyri roky som projekt financovala z vlastného kapitálu, a tak som hľadala ľudí, ktorí by zdieľali nadšenie z projektu. WAKIVAKY sú od začiatku fair trade, takže som krajčírky vždy riadne vyplácala. Momentálne je pre nás veľkou výzvou nový finančný plán, aby sme mohli investovať aj iným smerom.

Donedávna si študovala, teraz sa venuješ podnikaniu, ktoré finančne ťaháš. Máš aj nejaké zamestnanie?

Posledné dva roky som sa venovala iba škole a projektu. Finančne mi pomáhali rodičia. Teraz som začala pracovať na part time.

Nie je jednoduché počas štúdia financovať aj podnikanie. Ako si riešila vyplácanie zamestnancov? Spomínala si totiž, že ti veľmi záleží na tom, aby krajčírky dostali primeranú výplatu včas.

Krajčírky som platila zo zisku a seba som nevyplácala. Čo sa dalo, som investovala do firmy. Nedala som si urobiť web stránku za, povedzme, dve tisíc eur, ale vyriešila som to sponzorským webom a podobne. Materiál máme zadarmo, keďže spracovávame textilný odpad. Nemôžem čakať, že budem hneď na začiatku zarábať. Ak však do podnikania na začiatku niečo vložím, v budúcnosti sa mi to zúročí.

Čo ťa motivuje k tomu, aby si pokračovala, aj keď prídu ťažkosti?

Mojou najväčšou motiváciou je sloboda. Som presvedčená o tom, že robím niečo dobré a navyše ma to aj baví.

Sú nejaké mentorské programy, ktoré teba a  WAKIVAKY posunuli?

Dva sme absolvovali v Impact Inkubátore a jeden v Slovenskej sporiteľni. Všetky boli pre nás veľkým prínosom. Získala množstvo zaujímavých kontaktov. Programy mi umožnili stretnutia s odborníkmi. To, že sa vášmu projektu venuje odborník, je obrovským prínosom. Častokrát spolupráca pokračovala aj po skončení týchto programov.

Ako veľký je teraz tvoj pracovný tím?

Momentálne máme sedem krajčírok, z toho dve sú hlavné. S nimi komunikujeme aj niekoľkokrát denne. A potom máme päť externých. Mne pomáha ďalších päť ľudí, s ktorými komunikujem na dennej báze.

Okrem toho máme aj osoby, ktoré nám pomáhajú jednorazovo, bezodplatne. Okolo WAKIVAKY sa totiž vytvorila komunita ľudí – podporovateľov a nadšencov udržateľného podnikania. Vždy som mala aj veľkú podporu od kamarátov.

(Všetky videá z rozhovoru nájdeš na našom YouTube)

Ako a kedy si prišla k prvému impulzu, že by si raz chcela podnikať?

Vedela som to už na strednej škole. Prišla som na to vďaka predmetu, na ktorom projekty podporovala spoločnosť Junior Achievement. Podnikanie ma baví z psychologickej aj z kreatívnej stránky. Manažment a kreatíva sa tu perfektne spájajú, stále je čo tvoriť.

Rozmýšľala si aj nad možnosťou, že by si nešla na výšku a venovala sa len podnikaniu po strednej?

Ani nie, vysoká škola bola pre mňa vtedy jasnou voľbu. V tej dobe som nad reálnym podnikaním ešte nerozmýšľala.

Teraz, keď sa obzrieš spätne, ako veľmi ťa posunula vysoká škola?

Myslím si, že výška mi dala veľa. Tým, že teraz podnikám, vidím, že to, čo nás učili, bolo opodstatnené. Dokonca zvažujem aj doktorandské štúdium. S výberom školy som veľmi spokojná. Mala som dosť voľného času rozbehnúť niečo svoje a škola ma, našťastie, zbytočne nezaťažovala.

Ako si vedela skĺbiť prácu, školu a biznis?

Chodila som do školy, pritom som pracovala, a keď mi ostal čas, venovala som sa priebežne vakom. Myslím si, že keby som WAKIVAKY počas školy brala vážnejšie, mohli sme byť už niekde inde. Zo začiatku som tomu nevenovala toľko energie a času. Keď prišla ponuka, bola som rada, ale netlačila som to smerom, že teraz idem robiť biznis. Teraz mi ten čas, čo som mala na škole, chýba:)

Ktorí učitelia alebo predmety ti najviac pomohli?

Pomohol mi najmä môj školiaci profesor, ktorý ma mal na starosť počas diplomovky, pán profesor Marián Holienka. Aj touto cestou mu ďakujem:) Taktiež ale aj pani profesorke Anne Pilkovej alebo Jankovi Rehákovi. Práve on bol pri vzniku WAKIVAKY.

Určite prichádzajú raz za čas aj náročnejšie obdobia alebo ťažké chvíľky. Ako s nimi bojuješ? Čo ťa inšpiruje, keď sa ti nechce?

Vždy prídu aj zlé obdobia. No nesnažím sa cez ne nejako nasilu dostať. Neriešim to. Raz si hore a raz si dole.

Mala si okolo seba mentorov, alebo ľudí, ktorí ti na tvojej ceste pomáhali?

Od začiatku som mala mentorov. Boli to kamaráti, ktorí boli starší a skúsenejší. Stretávali sme na káve alebo pri vínku a rozoberali aktuálne problémy, ktoré sa vyskytli. Vždy mi vedeli dať na danú tému svoj pohľad, svoju víziu, pričom ale nikdy do projektu nezasahovali. Keď sme začínali, o podnikaní som nevedela viac-menej nič. Takže moji mentori mi veľmi pomohli. Teraz mám spoločníka, obchodného partnera, s ktorým môžem zdieľať postrehy a svoje názory, napríklad ku stratégii. Je to teraz môj veľký mentor.

Máš tip na nejaké knihy alebo blogy ku ktorým sa rada vraciaš, alebo ktoré ťa posúvajú?

Musím sa priznať, že informácie si takto nevyhľadávam. Ak nejakú súrne potrebujem, nájdem si ju, zužitkujem a zabudnem. Odborné témy veľmi neštudujem, keďže mi neostáva veľa času.

Ak si aj nejaký ten čas nájdem, tak sa venujem témam ako recyklácia textilného odpadu, problémy vznikajúce pri textilnej výrobe a pri rýchlej móde. Reálne ma problematika znečisťovania vody a problém s lacnou pracovnou silou veľmi trápi a pokladám to za veľký problém. Tieto informácie zdieľame aj v rámci blogu WAKIVAKY.

Čo ťa najviac pri tejto problematike zaskočilo?

Textilný priemysel je druhý najškodlivejší priemysel na svete. Jedna vec je lacná pracovná sila a druhá časť problémov sú farbivá, ktoré znečisťujú vodu a veľké množstvo odpadu. Nakupuje sa, vyhadzuje sa, málo takýto odpad recyklujeme. Pri tejto téme je veľmi veľa šokujúcich faktov. Stačí si pozrieť akýkoľvek dokument a určite to tebou pohne. Napríklad Fashion Factories Undercover alebo Fashion Victims.

Akých ľudí hľadáš do svojho tímu?

Hľadám šikovných ľudí. Veľmi záleží na osobnosti človeka a na tom, ako si sadneme po ľudskej stránke. Dôležité je, aby to boli ľudia, s ktorými viem ísť na kávu a s ktorými viem aj stráviť voľný čas. Moji spolupracovníci by mali vyznávať podobné hodnoty a nemali by mať problém začleniť sa do komunity. Musia uveriť a chcieť. Takisto by mali byť lepší ako ja v tom, čomu sa venujú v rámci nášho projektu 🙂

Ako vyzerajú tvoje dni teraz? Máš čas aj na relax?

V poslednej dobe je môj harmonogram dosť nabitý. Do piatej som v práci a potom do polnoci riešim vaky. Stretnutia si plánujem aj týždeň dopredu. Každý víkend chodím predávať na trhy alebo festivaly. Ak oddychujem, tak skôr aktívne. Rada chodím do prírody, lozím, alebo idem cvičiť.

Aká je tvoja vízia do najbližšieho obdobia? Máte dopyt už aj zo zahraničia?

Chcela by som, aby WAKIVAKY fungovali reálne a udržateľne. Nejaké objednávky máme aj z Českej republiky. Tento rok by sme sa chceli zúčastniť nie len na slovenských ale i na českých festivaloch. Bola by som rada, ak by tento biznis mohol živiť ľudí, ktorí na ňom spolupracujú. Chceli by sme aj poukázať na to, že odpad sa dá spracovať. Keď budú WAKIVAKY reálne fungovať aspoň ako malý koncept, tak budem šťastná.

Ako ťa môžu ľudia kontaktovať v prípade, že by mali na teba nejaké otázky alebo chceli by poradiť?

Najlepšie asi telefonicky, ale pokojne aj na e-mailovej adrese. Všetky kontaktné údaje na mňa nájdete na stránke www.waki-vaky.sk.

Ďakujem ti, Dominika, za rozhovor a držím palce v ďalšom napredovaní biznisu.

Foto a video: Martin Haburaj + archív WAKIVAKY

Spoluautor: Lucia Kovačičová