Dievčatá a kódenie? Vzácne asi ako jednorožce. Nemajú sa pritom čoho báť

“Kľúčom je nenechať sa zastaviť neúspechom, ale nájsť v ňom poučenie do budúcnosti.”

V rozhovore sa dozvieš,

• že zaužívané konvencie sa niekedy oplatí prehodnotiť,
• ako rozhodnutie neštudovať môže ovplyvniť tvoj život,
• prečo dievčatá neprogramujú a čo sa s tým dá robiť,
• ako sa dá využiť programovanie v každodennom živote,
• trik, ako zvládať prácu z domu,

a mnoho iného.

Programovanie si začala osvojovať už od útleho veku. Čo najprv začalo len ako náznak záujmu, sa postupne premenilo na fascináciu a nakoniec na živobytie. Po strednej škole si vyskúšala život vysokoškoláčky a zistila, že tadiaľ cesta nevedie. Namiesto školy sa jej domovom stal svet startupov.

Dnes pracuje pre jednu z top blockchainových firiem na Slovensku, je súčasťou prvého slovenského hackerspace a pomáha dievčatám dostať sa do sveta programovania.

Predstavujeme ti Ivu Zemanovičovú (21).

Iva, čo ti programovanie prinieslo do života?

Programovanie mi toho prinieslo veľa, asi najvďačnejšia som však za to, že sa môžem neustále učiť, nestagnujem a popri tom mám voľnosť, ktorá mi umožňuje venovať sa rôznym úžasným projektom.

Taktiež sa pohybujem vo svete startupov, kde som stretla kopu zaujímavých a talentovaných ľudí, vďaka ktorým si môžem stále posúvať svoje hranice. Nezáleží na tom, či práve programujem blockchain appky pre DECENT (aktuálne už pre startup vo Viedni NOV 2019, pozn. redaktora), hackujem v Progressbare, alebo programujeme Javascript s dievčatami na NodeSchool.

Ruky máš teda plné práce. Kedy ťa to prvýkrát chytilo?

Technické zmýšľanie som mala, už keď som bola malá. Niekedy počas strednej školy prišiel čas rozhodnúť sa, akú kariéru chcem nasledovať. Moje rozhodnutie viselo medzi umeleckou školou a programovaním.

Najväčší mentálny blok, ktorý som musela prekonať, bola zaužívaná myšlienka, že “dievčatá predsa neprogramujú”. Ani tento predsudok ale nakoniec nebol dostatočne silný na to, aby ma zastavil. Ako vysokú školu som si vybrala FIIT na STU.

Viem, že si ju neskončila. Prečo?

Moje štúdium bolo krátke, nebola som na škole dlhšie ako pol roka. Nebolo to tým, že by som nezvládala učivo. Skôr ma sklamal systém učenia. Kolektív tiež nebol to, v čo som dúfala. Hľadala som v spolužiakoch podobné nadšenie pre kódenie, ako som cítila ja, no veľmi som ho neobjavila. Chcela som sa s nimi rozprávať o viac technických veciach, napríklad o programovaní web stránok, HTTP requestoch, a podobne. Nikdy som sa s tým ale ďaleko nedostala.

Prečo myslíš, že ste mali problém nájsť spoločnú reč?

Vyplývalo to hlavne z rozdielnych prístupov ku škole a programovaniu. Ja som v podstate samouk a kódila som ešte predtým, ako som sa programovaniu rozhodla venovať profesionálne. Moji spolužiaci skôr očakávali, že všetko, čo potrebujú vedieť, ich naučí škola. Vznikla medzi nami medzera, ktorá postupom času narastala práve vďaka praxi, ktorej sa mi dostávalo v práci.

Čo sa zmenilo, keď si sa rozhodla odísť?

Našla som si prácu vo firme Vectary na pozícii Junior Webdeveloperky. Toto bola moja prvá príležitosť programovať v Javascripte profesionálne. Mala som super kolegov, ktorí mi vždy boli ochotní poradiť a pomôcť. Ako junior má človek potrebu veľa sa pýtať, no vždy som sa snažila ich čo najmenej zaťažovať.

Pred tým, než som sa niečo spýtala, som si viackrát overila, či to naozaj neviem spraviť sama.

Veľakrát sa mi stalo, že som dokázala veci, o ktorých som si predtým myslela, že ich nedokážem. Stačila vytrvalosť a nevzdať sa. V tejto firme som sa veľa naučila a som za to nekonečne vďačná. Keď prišiel čas, kedy som mala pocit, že je čas posunúť sa ďalej, dala som výpoveď.

Mesiac som strávila doma a neustále som sa učila. Hľadala som novú výzvu. Môj ďalší džob bol remote a pracovala som na ňom takmer sama. Tento raz som mala začať projekt skoro od nuly, čo je velký rozdiel oproti tomu, keď človek pracuje na niečom už existujúcom. Naučilo ma to ešte väčšej samostatnosti a lepšej sebadisciplíne.

Ako si sa dostala ku všetkým svojím džobom? Čím si sa líšila od ostatných záujemcov?

Pomohlo mi niekoľko vecí. Hlavné bolo to, že som sa nebála oslovovať ľudí a stále som hľadala nové príležitosti.

Na začiatku som bola ochotná ísť do hocičoho, v čom som videla akýkoľvek náznak potenciálu. Neskôr som mala veľké nároky na každý jeden projekt. Vyhýbala som sa korporáciám, pretože vždy bola pre mňa dôležitá voľnosť, kde a kedy môžem pracovať. Tiež som sa zakaždým snažila získať čo najlepší plat.

Vypracovala som si portfólio zaujímavých projektov a vybudovala network zaujímavých ľudí. Pracovné ponuky, ktoré sa mi najviac páčili, som našla práve cez mojich kamarátov.

Bola si aj členkou Progressbaru, prvého slovenského hackerspace. Čím bol špeciálny?

Osobne bol pre mňa Progressbar špeciálny vďaka super prostrediu. Prvý raz som ho navštívila, ešte keď som bola na strednej. Neskôr som sa tam neustále vracala, až som sa na istý čas stala súčasťou tímu.

Ľudia, ktorí tam chodia, sú viac ako len návštevníci a nájomníci. Progressbar je super komunita kreatívnych a šikovných ľudí.

V Progressbare sa fantázii medze nekladú. Je to priestor, kde môžeš s vášňou tvoriť čokoľvek, čo chceš. Napriklad sme si naprogramovali skripty na otváranie dverí a zažínanie svetiel cez telefón, alebo multiplayerovú hru bežiacu na LED osvetlení.

So many awesome women learning how to #code in #javascript! ✨🦄💫 Can’t wait for next #nodeschool. #womenwhocode #coding #WomenInSTEM pic.twitter.com/bREHxbEVg1

— Iva Z (@eweWolfie) February 12, 2018

K mentorovaniu mladých ľudí si sa tiež dostala cez Progressbar?

Sčasti áno, ale s každým som sa stretla pri inej príležitosti. Najradšej pomáham dievčatám. Vysvetľujem im základy internetu, aké dôležité je rozumieť, ako veci fungujú, a že veľa vecí vyzerá komplikovane, no vôbec nie sú.

Občas za mnou príde človek s konkrétnym problémom. Priame riešenie ale nikdy nedávam, miesto toho navádzam, aby naň mohol prísť sám. V porovnaní s NodeSchool je to pochopiteľne v oveľa menšej škále.

Spomenula si NodeSchool, čo je škola programovania v programovacom jazyku Javascript. Začala si ako študentka, pokračovala si ako „učiteľka“. Aká bola cesta k NodeSchool pre dievčatá?

Všimli sme si, že dievčatá majú často väčší problém s programovaním, ak sú v skupine s viacerými chlapcami. Stáva sa, že napíšu kód a pokiaľ s ním ďalej nevedia pohnúť, radšej ho celý vymažú a povedia, že si nevedeli poradiť. Práve preto je dôležité podporiť ich sebavedomie, aby sa nebáli pýtať, keď niečomu nerozumejú. Hľadať odpovede môžu u konkrétnej osoby alebo na internete. Rozhodli sme sa tomu aktívne začať venovať a založili sme čisto dievčenský NodeSchool.

Pomohlo to?

Áno. Zaznamenali sme veľké zlepšenia a chodilo k nám veľa dievčat. Bohužiaľ sa ale vtedajší systém ukázal ako neudržateľný. NodeSchool prebiehalo raz za mesiac a často sa stávalo, že dievčatá do ďalšej session buď zabudli, čo sa naučili, alebo nemali akurát čas.

Z týchto dôvodov sme projekt pozastavili. Miesto toho sa venujem mladým programátorkám vo svojom voľnom čase ako mentorka a v budúcnosti plánujem ďalšie projekty, ktorými chcem dievčatá v kódovaní podporiť.

Aké ďalšie projekty ešte riešiš?

Ide o projekty, ktoré sú bližšie k DIY a Maker culture a zaujmú najmä dievčatá. S kamarátkou Matchou pracujeme na prototype vysokých topánok s programovateľnými LED svetielkami v podrážke. Ak sa všetko podarí, pripravíme workshop pre verejnosť, takže určite sleduj naše sociálne siete.

Podobným projektom sú aj špeciálne zariadenia ktoré sa dajú nalakovať na nechty a svietia v blízkosti NFC snímačov, takzvaný “svietiaci lak na nechty”.

Aké veľké je zastúpenie dievčat v IT v Bratislave a okolí?

Žalostne málo. Ešte sa mi nestalo, aby som v práci mala kolegyňu s rovnakým zameraním. A ak by sme sa zamerali konkrétne na blockchain a krypto, tak tam sú dievčatá na IT a iných technických pozíciách bežné asi ako jednorožce 🙂

Máš tip, čo by mohlo byť príčinou?

Dôvodov, ktoré mi napadajú, je niekoľko. Prvým je konvencia, s ktorou som mala problémy aj ja sama. “Dievčatá neprogramujú” je myšlienka tak hlboko zasadená do hláv väčšiny ľudí, že sa nad ňou málokto už pozastaví. Aby sme sa vedeli z toho vymaniť, budeme potrebovať viac „role modelov“.

Ďalším dôvodom je strach z neznámeho. Prvotný stret s technológiou môže byť pre mnohých desivý. Ak sa raz v človeku objaví mentálny blok voči niečomu, napríklad programovaniu, je náročné ho prekonať.

A ako posledný dôvod by som povedala, že sa boja byť jedinými dievčatami v kolektíve. Sama s tým mám veľa skúseností. Všetko má ale svoje plusy a mínusy. Tejto obavy sa dá zbaviť len tým, že si to vyskúšajú.

Nemyslíš, že digitálna doba skôr stimuluje osvojenie si zručností, ako je programovanie?

Nie nevyhnutne. Aj keď sú technológie bežné a prístup k nim jednoduchý, neznamená to, že ľudia začnú programovať.

Vo všeobecnosti to vyzerá tak, že človek sa naučí pracovať len do takého bodu, ako mu to je pohodlné. Nie každý človek s iPhonom vie programovať pre iOS, ale väčšina si vie stiahnuť Facebook či hry. Človek sa necháva v tomto zmysle technológiou len viesť. Na to, aby vedel pochopiť, čo s ňou môže urobiť, potrebuje už hlbšie know-how.

Aké máš know-how ty?

Mám prehľad o tom, ako technológie okolo mňa fungujú, a je super, akými rôznymi spôsobmi to viem využiť v každodennom živote. Či už si pridať vlastné funkcionality do aplikácií ako Facebook, “to-do” list, alebo hacknúť obmedzenú wifi.

Zvyšuje mi to produktivitu, lebo veci viem automatizovať. Nemusím napríklad manuálne kopírovať text zo stránky, ale napíšem si script, ktorý to za mňa spraví aj o tretej ráno za pár sekúnd. Baví ma to natoľko, že niekedy skúšam, kde sú limity.

Máš nejaký trik na rozvrhnutie času, keď toho toľko stíhaš?

Prvý je “investuj všetko, čo máš, do svojho rozvoja”. Keď som začala programovať profesionálne, kľúčové bolo kúpiť si rýchly notebook. Aj keď to znamenalo, že v ten rok nebudem môcť ísť na žiadnu dovolenku. Dnes sa mi to vrátilo všetko späť aj s úrokmi.

Druhý je “automatizuj všetko, čo ti ušetrí viac, ako zarobíš”. Pred pár rokmi sa mi viac oplatilo povysávať si, ako si kúpiť automatický vysávač. Dnes mi šetrí niekoľko hodín denne.

Tretí a posledný tip je “venuj sa jednej veci a poriadne”. Keď som pracovala popri škole, ani jedno som nemohla robiť na 100%. Bolo to zničujúce. Podobné rozhodnutia bývajú náročné, no vždy nakoniec priniesli svoje ovocie.

Máš radu, ako si udržať sebadisciplínu?

Pocit z vedomia, že som zodpovedná za každý svoj úspech aj zlyhanie, je nenahraditeľný. V živote sa riadim mottom “Fail fast and iterate“ – kľúčom je nenechať sa zastaviť neúspechom, ale nájsť v ňom poučenie do budúsnosti.

Keď práve nepracuješ, ako tráviš voľný čas?

Aj napriek tomu, že som sa rozhodla pre programovanie, umenia som sa nevzdala. Milujem kresliť, fotiť, šiť, 3D modelovať, jednoducho tvoriť. Taktiež zbožňujem tanec v jeho rozmanitých podobách, či už je to dancing in heels, vogue, latino.

Cestovanie je pre mňa tiež dôležité. Moje obľúbené destinácie sú Kórea, Portugalsko a Japonsko.

Medzi moje úlety patrí aj zbieranie a vyrábanie nálepiek a skúšanie Soylentov, čo sú rôzne nápoje slúžiace ako náhrada jedla. Soylenty sú občas nazývané aj “vesmírna strava” a je ich nesmierne množstvo, tak prečo ich nevyskúšať všetky?

Čo môžeme od teba očakávať v budúcnosti? Aké máš ciele?

Mojou hlavnou prioritou je dokončiť začaté projekty. Následne chcem smerovať ďalšie projekty viac k biotechnológiám. Postupne sa dostávam aj k tomu, že si založím firmu. Pravdepodobne práve v oblasti biotechnológii. Okrem toho sa, samozrejme, aj naďalej budem venovať mentorovaniu mladých ľuďom.

Ak by mal niekto záujem sa na teba nakontaktovať, kde by ťa mal hľadať?

Budem veľmi rada, ak ma ľudia kontaktujú, či už sa učia programovať, majú zaujímavý projekt, alebo by len radi zbehli na kávičku pokecať.

Nájsť ma môžu jednoducho cez moje sociálne siete. Na Facebooku som ako Iva Zemanovicova, na Twitteri a Instagrame mám handle @eweWolfie. Ak by mali záujem vidieť aj nejaký môj kód, tak ma tiež môžu nájsť na GitHube ako Ivkaa.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor Iva.