„Skúšaj veci. Ak to nevyjde, poučíš sa a vyskúšaš znova.“
V rozhovore sa dozvieš,
a mnoho iného.
V pätnástich si dal za cieľ prečítať 30 kníh ročne, ktorého sa drží dodnes. V osemnástich sa vybral do USA a ako podomový predajca nazbieral mnoho skúseností, ktoré ho posunuli ďalej.
Následne sa začal zaujímať o crowdfunding a o pár rokov ho oslovila firma Skinners, aby s nimi urobil medzinárodnú kampaň na Kickstarteri. Využil príležitosť a za niečo vyše mesiac firme pomohol vyzbierať 650-tisíc dolárov.
Dnes patrí medzi najúspešnejších crowdfundingových marketérov v strednej Európe a zároveň rozbehol vlastný biznis s motivačným diárom The Žurnál. Pôsobí tiež ako CEO v Benjamin Button a vedie 6-členný tím v podniku MTS na Orave. Je šťastne ženatý a stará sa o novonarodeného syna Miška.
Predstavujeme ti Ivana Zaťka (25).
Ivan, tvoja prvá väčšia skúsenosť bol podomový predaj v USA. Asi to bola ťažká robota.
Medzi prvým a druhým ročníkom na výške sa môj spolubývajúci prihlásil na takúto prácu a ja som si z neho robil srandu, že ide robiť podomový predaj do USA. Následne som si povedal, že sa potrebujem rozhovoriť v angličtine a zároveň som mal strach z hovorenia s cudzími ľuďmi, tak som do toho išiel tiež. Bral som to ako veľkú výzvu, išiel som tam s ružovými okuliarmi a dosť som padol na zadok.
Ako to išlo?
Zo začiatku veľmi zle. Odpracoval som 80 hodín za týždeň, predal som jednu knihu a zarobil som si desať dolárov. Mal som 18 rokov, bol som sám v Amerike a ešte som stratil peniaze, ktoré mi naši požičali na život, takže som celý čas žil na suchých sendvičoch, aby som ušetril. Potom sa to už celkom rozbehlo, ale celkovo som dosť prerobil a musel som splácať dlh rodičom. Vďaka tomu som zistil, že nie všetko v živote bude ľahké
Ako si sa prekonával, keď to vôbec nešlo?
Vtedy som bol veľký hejter motivačných citátov, tak som si nehovoril nič na štýl, že Steve Jobs povedal, že to pôjde, tak to pôjde, a podobne 🙂
Síce nás tam učili, ako byť dobrými predajcami, ale neučili nás, ako prijímať odmietnutia. Celá práca spočívala v tom, že som zaklopal denne na sto dverí, 70-krát som v prvých 20-tich sekundách počul „Nemám záujem“ alebo „Choď preč“, prípadne niečo horšie. So zvyšnými 30-timi ľuďmi som sa aj porozprával a boli z toho jedna až dve predané knihy. Bolo to len o číslach. Ako hovoria Američania, numbers game.
(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)
Čo ťa pobyt v Amerike naučil okrem angličtiny?
Osmelil som sa. Bol som sám v cudzom svete a nikto ma tam nepoznal.
Tiež som sa zlepšoval v rámci predaja. Na začiatku sme mali 40-stranový predajný skript, no ja som razil teóriu, že sa ho nepotrebujem učiť naspamäť a budem si to robiť po svojom. Vtedy mi to ale nešlo. V momente, ako som začal predávať podľa návodu, videl som, že to naozaj má zmysel. Uvedomil som si, že tí ľudia túto prácu robia 70 rokov, a tak asi budú najlepšie vedieť, čo predáva. Naučilo ma to teda byť pokornejší, dať ego dole a poučiť sa zo skúseností druhých.
Ako si sa dostal od tejto skúsenosti ku crowdfundingu?
Študoval som procesný manažment a celkom ma to bavilo, ale potreboval som aj niečo kreatívne. Šiel som študovať na rok do Anglicka a tam som sa prvý raz dozvedel o crowdfundingu. Vtedy o tom ľudia ešte nevedeli – aj české a slovenské crowdfundingové portály sa iba rozbiehali.
Nikdy predtým som neštudoval online marketing, a tak mi nebolo úplne jasné, ako tie veci fungujú. Prihlásil som sa teda do jednej digitálnej akadémie a za semester som získal aspoň základy. Následne som sa začal zaujímať o detaily crowdfundingových kampaní – aké agentúry ich robia, aké grafiky používajú, čo je to unique selling proposition, a podobne. Učil som sa, čo funguje a čo nefunguje, a postupne som začal zvažovať, že by som sa tomu venoval aj viac profesionálne.
Asi ti profesne dosť pomohol aj čas strávený v Štokholme.
Určite. Išiel som na Erazmus do Štokholmu, čo je spolu s Londýnom a Berlínom „mekka“ crowdfundingu. Chodil som na rôzne meetupy, kde sa riešil online predaj fyzických produktov. Mal som možnosť sa rozprávať s ľuďmi, ktorí urobili miliónové kampane na Kickstarteri, takže som videl, že naozaj sa to dá, a že stačí urobiť dobre niektoré veci a kampaň môže byť úspešná.
Keď som sa vrátil, prišla ponuka robiť svetovú kampaň Skinners, ktorí už mali za sebou úspešnú českú kampaň. Spojil som sa s ich zakladateľom Peťom, on mal na starosti kreatívnu časť a ja tú analytickú – reklamy, PR, spolupráce.
Podarilo sa vám vyzbierať 650-tisíc dolárov. Ako ste sa dostali k takej obrovskej sume?
Keď sme spúšťali kampaň, hovorili sme si, že bolo by fajn dostať sa cez 100-tisíc dolárov. Prvotný cieľ 10-tisíc dolárov sme však vyzbierali za tri hodiny. Aj vďaka komentárom a menším prispievateľom sme vystrelili v algoritme a zrazu sme boli na hlavnej stránke Kickstartera.
Po týždni sme už mali vyzbieraných stotisíc, a akonáhle prekročí kampaň túto hranicu, matematika sa otočí, aj analytika sa začne správať inak. Začnú ti lepšie fungovať reklamy, začnú o tebe písať v médiách. Dostať sa od nuly po 100-tisíc bolo podľa mňa ťažšie, ako dostať sa od 100-tisíc po 650-tisíc.
Čo je dôležité pri úspešnej crowdfundingovej kampani?
Mať dobrú prípravu, aspoň dva až tri mesiace dedikovanej práce. Zároveň je nutné budovať si leady – potenciálnych kupcov – ešte pred kampaňou, ako aj PR databázy novinárov. Dôležité je posielanie vzoriek a poriadna práca na fotkách a na videu. Základom je hlavne dobrý tím. Zastávam teóriu, že keď je dobrý tím, dokáže predať aj slabý produkt, ale slabý tím nepredá ani ten najlepší produkt.
Aké sú najčastejšie chyby ľudí, ktorí robia pri tomto type kampane?
Myslia si, že to len tak pôjde. Možno majú kvalitný obsah a produkt, ktorý by mohol byť úspešný, ale majú predstavu, že to len zavesia na platformu a pôjde to samo. Ono to tak, samozrejme, nefunguje. Potenciálnych zákazníkov si musíš hýčkať už pred kampaňou, komunikovať s nimi a postupne v nich budovať očakávania. Nakoniec sa to vyplatí.
Aj tvoj ďalší projekt, The Žurnál, bol zo začiatku financovaný cez crowdfunding. Ako sa zrodil?
Keď som študoval v Anglicku, mal som veľký problém napísať dve bakalárky za štyri mesiace. V rámci prokrastinácie som začal čítať knihy o time manažmente, a potom som začal rôzne metódy z kníh skúšať aj sám. Videl som, že fungujú.
Zároveň som si prvý raz nastavil svoju osobnú víziu, určil som si, kam chcem smerovať a aké hodnoty zastávam. Uvedomil som si napríklad, že rodina je pre mňa najdôležitejšia hodnota. Zároveň som chcel dokončiť školu.
Akonáhle sa mi začalo viac dariť, kamaráti sa ma pýtali, čo sa zmenilo. Ja som im povedal, že som si prečítal takú a takú knihu a tam bola opísaná takáto metóda. “Skús to aj ty a uvidíš, či ti to pomôže,“ hovoril som im. Potom som spravil niekoľko workshopov. Aj keď som na ne mal pozitívnu spätnú väzbu, bral som to tak, že kamoši chcú byť na mňa len milí. Nasledoval však workshop pre kamošov mojich kamošov, ktorí ma už osobne nepoznali, a takisto som dostal super spätnú väzbu.
(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)
Kedy si sa rozhodol, že tieto workshopy a myšlienky dáš do fyzickej podoby?
Ľudia mi začali hovoriť, aby som napísal knihu. Mal som však 21 rokov, necítil som sa na to. Povedal som si, že to dám do diára, lebo taký diár mi tu chýbal. Minimálne v Česku a na Slovensku nič také nebolo. Predtým som používal diár už štyri roky, ale musel som si ho vždy dosť prispôsobovať svojim potrebám.
S najlepším kamarátom Zambom (Juraj Zamborský – pozn. redakcie) sme boli takí wantepreneurs, ľudia, ktorí veľmi chcú mať biznis, ale stále o tom iba hovoria. Tak sme si povedali, že poďme skúsiť spraviť Žurnál.
Čo ste začali riešiť ako prvé?
Povedali sme si, že do konca roka vyvinieme diár, vytlačíme 300 kusov, prihlásime sa na Urban Market a všetko vypredáme. To bolo v októbri.
Nakoniec to dopadlo tak, že sme dali vytlačiť 10 kusov, ktoré sme testovali v tíme a rozdali sme ich aj koučom a ľuďom, ktorí sa zaoberali osobným rozvojom. Zozbierali sme spätnú väzbu, vylepšili produkt a až potom sme v rámci kampane na vlastnom webe vypredali prvú edíciu 300 kusov.
Potom prišla na rad aj tvoja doména, crowdfunding, a dostali ste sa aj do Martinusu.
Pri crowdfundingovej kampani na tretiu verziu na HitHit-e sme už mali väčšiu istotu, že produkt sa bude predávať a podarilo sa nám vyzbierať vyše 10 000 eur. To výrazne prekonalo naše očakávania. Následne nás začal predávať aj Martinus.
Pri štvrtej verzii sme už mali komunitu, ktorá čakala na diár, a preto sme nemuseli natvrdo predávať. Mohli sme sa sústrediť hlavne na zlepšovanie produktu, čo je naša filozofia aj do budúcna – diár neustále vyvíjať na základe spätnej väzby.
Čo bolo najťažšie na tejto ceste od momentu, kedy ste si povedali, že idete robiť diár, až po moment, kde ste dnes, že predávate tisíce kusov ročne?
Nájdenie výrobcu. Stanovili sme si vysoké kvalitatívne požiadavky, a preto nás prví tridsiati výrobcovia poslali kade ľahšie. A 31. výrobca v Brne povedal, že to vie urobiť. Tak sme s ním urobili prvé prototypy a aj prvú a druhú verziu. Mali sme však veľký problém s kvalitou. Podľa prieskumu nám 93% používateľov povedalo, že sa im roztrhla gumička, ktorá držala diár pokope, čo je dosť veľký prúser, keď človek začína s novým produktom. Absolvovali sme ďalšie kolečko po výrobcoch a našli sme jedného, ktorý chybu odstránil a dal nám možnosť ďalšieho vývoja do budúcna. Cenovo nás to síce vyjde o niečo drahšie, ale je to stále udržateľné.
Boli chvíle, keď ste ste mali chuť to vzdať?
Boli, a aj sú. Ak by sme to robili pre peniaze na základe vonkajšej motivácie, už by sme s tým dávno skončili. Keď mám chuť to zabaliť alebo keď sa mi nedarí, spomeniem si na príbehy ľudí, ako bol jeden chalan, ktorému The Žurnál pomohol nájsť životnú lásku. Poslal nám fotku zo svadobného dňa s textom „Keby nebolo Žurnálu, dnes tu nestojím“. Nerobíme to preto, aby sme zarobili. Naopak, ešte stále musíme projekt dotovať z vlastného, ale baví nás to a máme pozitívne spätné väzby.
Aká je vaša vízia so Žurnálom?
Chceli by sme mať udržateľný biznis model. Aby sme na Slovensku vedeli predať aspoň 5000 kusov každý rok, a potom uvidíme, či s tým pôjdeme aj do zahraničia alebo nie. Keď budeme mať produkt, ktorý je naozaj dotiahnutý do najmenšieho detailu, distribučnú sieť, ktorá funguje bezchybne, a poriešené metodické veci, až potom vieme ísť do zahraničia. Kým si nie sme úplne istí, že by sme to v zahraničí nespackali, nepôjdeme tam.
(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)
Nakoľko je podľa teba dôležité, aby mal človek osobnú víziu?
Kým som osobnú víziu nemal, životom som tápal. Keď som sa nad ňou zamyslel, uvedomil som si, že je tu niečo viac ako krátkodobé ciele. Povedal som si, že budem dobrý v niečom, v čom sa ostatní až tak nevyznajú, a vtedy mi prišiel do cesty crowdfunding.
Mám úzku špecializáciu, je nás málo, ešte menej takých, ktorí si dokážu dlhodobo udržať vysokú úspešnosť. To sú presne tie veci, ktoré mi zapadli do seba. Bez vízie by som nemal ani pracovné úspechy, ani osobné úspechy, ktoré sú v konečnom dôsledku pre mňa ešte dôležitejšie.
Viem o tebe, že máš namakaný ranný rituál. Ako vyzerá?
Mám predstavu, že existuje dokonalé ráno, a robím si z toho srandu, že ja ho raz nájdem. Zatiaľ si to testujem a každý mesiac zmením jednu vec, ktorá mi predtým až tak nefungovala.
Momentálne vyzerá môj ranný rituál nasledovne: vstanem najneskôr o šiestej po minimálne siedmich hodinách spánku, napijem sa vody, dám si robiť zelený čaj, prezlečiem sa do športového, urobím si 10-15 minútové cvičenie, kým sa mi vyluhuje čaj. Dám si sprchu, vypijem čaj, urobím si plán dňa.
Potom nasleduje krátka meditácia cez aplikáciu Headspace, pomodlím sa a ďakujem za to, čo sa mi už podarilo a kde som dnes. Toto stíham do siedmej. Následne začínam pracovať na najťažšej úlohe daného dňa, ktorú väčšinou zvládnem do ôsmej. Akurát v tom momente sa budí manželka so synom, takže im urobím raňajky, spoločne sa najeme a o deviatej začínam normálne pracovať.
Čo by si odkázal 18-ročnému Ivanovi?
Aby sa nebál padať a skúšať veci, ktoré možno budú v konečnom dôsledku neúspešné, ale budú ho posúvať viac. Veľmi dlho som váhal, či sa pustiť do nejakého projektu a snažil som sa, aby všetko bolo perfektné. Teraz skôr zisťujem, že oveľa lepší prístup je niečo vyskúšať, a keď mi to nevyjde, poučiť sa z toho a prípadne to vyskúšať znova.
Prečo by si mladému človeku odporučil začať čítať knihy?
Pri čítaní knih dokážem rozmýšľať do hĺbky a zároveň som oveľa viac kreatívny. V 15-tich som si povedal, že budem čítať 30 kníh ročne. Prešlo už desať rokov a vždy sa mi to podarilo dodržať. To mi dáva nadhľad a tým pádom nežijem vo svojej bubline. Sú tu oveľa inteligentnejší ľudia ako ja a mám sa od nich veľa čo učiť.
Aké sú tvoje top knihy, ktoré odporúčaš čitateľom prečítať?
Za tento rok z tých sebarozvojových určite So Good They Can’t Ignore You od Cala Newporta alebo Willpower Doesn’t Work od Benjamina Hardyho. Z profesných The Mom Test: How to talk to customers & learn if your business is a good idea when everyone is lying to you od Roba Fitzpatricka. No a z beletrie objavujem tento rok klasiky, na ktoré som počas strednej kašľal – zatiaľ ma najviac zaujal Gróf Monte Christo 🙂
Vďaka čomu sa ti darí dodržiavať sebadisciplínu?
Mám rád výzvy. Akonáhle som si povedal, že prečítam za rok 30 kníh a dal som to, druhý rok by ma štvalo, ak by som to nedal. Mne funguje takáto vnútorná motivácia – byť dnes lepší, ako som bol včera, a neporovnávať sa s druhými ľuďmi.
(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)
Prečo by sa podľa teba nemal človek porovnávať s druhými ľuďmi?
Lebo potom vzniká skreslenie. Človek má predstavu, že ostatní sú šikovnejší, úspešnejší, krajší, vtipnejší, a pritom tí ľudia riešia rovnaké problémy ako on. To však na sociálne siete nedávajú. Poznám veľa úspešných ľudí, ktorí dnes riešia tie isté veci, ktoré som riešil ja, keď som mal 18. Takže mne oveľa viac funguje zlepšovanie svojho najlepšieho „ja“.
Ak by si mal odporučiť jednu konkrétnu vec z hľadiska osobného rozvoja, ktorú človek, čo toto číta, môže začať robiť už dnes a posunie ho najviac, čo by to bolo?
Poriadna ranná rutina. Priznám sa, že hocikedy ju vynechám, a potom nemám jasné, čo ten deň budem robiť, neurobím tú najdôležitejšiu úlohu ako prvú a nemám taký drive, kreativitu ani nadšenie do vecí. Najviac ma posunulo uvedomenie si, že keď počas prvej hodiny dňa poriadne zamakám, celý môj deň bude oveľa úspešnejší.
Ako ťa môžu čitatelia kontaktovať, ak by mali dodatočné otázky?
Fungujem na metóde Inbox Zero, takže v maili sa mi určite nič nestratí. Budem rád ak sa mi ozvú na ivanzatko(zavináč)gmail.com. Nech dajú follow na Facebooku alebo Instagrame. Ale nech mi na sociálnych sieťach hlavne nepíšu – už teraz tam mám viac ako 100 neprečítaných správ – nestíham odpisovať 🙂
Foto a video: Martin Haburaj
Ak si pripravený skúsiť to, pripravili sme pre teba:
Ak máš akékoľvek otázky, zastav sa za nami v Campus cowork alebo napíš mail na Viktor@zero2hero.sk
Spolu s expertmi z Campus cowork, Zero Gravity Capital fund či zakladateľmi akcelerátora Perry Talents sme zostavili úvodný set domácich úloh, ktoré ti pomôžu pretaviť počiatočnú ideu do reálneho projektu.
Ak máš akékoľvek otázky, zastav sa za nami v Campus cowork alebo napíš mail na viktor@zero2hero.sk.
“Pomáhame ľuďom rozbehnúť užitočný projekt, ktorý ich uživí.”
zakladateľ Juraj Kováč