Ivet Tomášková zo Som Idealista: „Zázraky by sa mali diať každý deň, nemali by byť niečím ojedinelým.”

„Život by nemal byť len boj, drina a pot. Keď necháme veciam voľný priebeh, veľa z nich sa vyrieši samo. Život je tu prirodzene pre nás a pre naše dobro.”

V rozhovore sa dozvieš:

• ako si preskladať svoj život nanovo, potom ako sa úplne zrútil,
• prečo by mal každý študovať umenie,
• ako prevziať zodpovednosť za svoj život, keď ti nikto nedáva nádej,
• vďaka čomu môžeme v živote získať nadhľad a pokoj

Prvý raz okúsila svet biznisu už v 15 rokoch, keď chodila od dverí k dverám a predávala parfumy prostredníctvom multi-level marketingu. Vďaka tomuto obdobiu sa naučila komunikovať a prestala sa brať príliš vážne.

Od 16-tich rokov študovala herectvo. Lákal ju však aj svet biznisu, a tak sa začala viac pohybovať okolo podnikavých ľudí. Pomáhala rozbiehať rečnícky klub Toastmasters v Košiciach a začala chodiť na stretká podnikavcov zo skupiny „Učíme sa podnikať”. Pri oboch aktivitách získala veľa užitočných kontaktov.

V 19-tich sa rozhodla rozbehnúť svoj prvý podnikateľský projekt, a to podujatie „Na 100%” , čo bol prvý festival osobného rozvoja na východe. Medzitým sa živila správou sociálnych sietí na voľnej nohe pre vyše 20 firiem.

Stránku Som Idealista s inšpiratívnymi citátmi zakladala pôvodne ako marketingový experiment. Čoskoro sa však stala virálnou a dnes má 197-tisíc fanúšikov na facebooku a 207 000 followerov na instagrame. Vďaka tomuto publiku má na konte tri vydané knihy s citátmi, dve vlastné knihy a dva diáre. 

Predstavujeme ti Ivet Tomáškovú (25).

Ivet, začínala si predajom parfumov. Čo ti to dalo pre tvoj ďalší život?

Bolo to v období, kedy som prvý raz narazila na osobnostný rozvoj. Bola to moja prvá príležitosť, ako aplikovať do reálneho života to, o čom som dovtedy iba čítala. V 14-tich rokoch som od otca dostala prvú knihu osobného rozvoja – Jak myslí milionáři, v ktorej boli príbehy 10 úspešných velikánov a princípy ich úspechu. 

Potom som čítala ďalšie a ďalšie knihy a videla som film Tajomstvo. Ale nemala som to kde aplikovať, keďže moje ciele v tom veku mohli byť maximálne niečo na štýl „chcem mať jednotku z dejepisu”.

Ako si to teda využila?

Multi-level marketing mi umožnil dať to do praxe. Oproti mojim rovesníkom som mala zaujímavé zárobky za pomerne málo práce. Overila som si, že princípy úspechu fungujú. Ale predávať parfumy a budovať sieť v MLM nebolo moje životné poslanie. 

Po necelom roku som si začala uvedomovať, že už to nechcem robiť, ale odchádzalo sa mi odtiaľ ťažko. Nechcela som byť považovaná za tú, ktorá sa vzdáva predtým, ako dosiahne niečo väčšie. 

Uvedomila som si však, že zmeniť životné smerovanie neznamená vzdať sa a je to úplne v poriadku. To bol môj veľký AHA moment.

Ako vznikol projekt Som Idealista?

Mala som popri štúdiu herectva nejaký voľný čas, tak som si chcela urobiť experiment z dvoch dôvodov: prvým bola sebarealizácia. 

Mala som veľmi rada isté anglické stránky s citátmi s týmto „poetickým” nádychom a veľmi mi pomáhali v ťažkých životných situáciách. A tak som ich chcela šíriť ďalej.

Zároveň som si chcela urobiť marketérsky experiment a zistiť, ako budú ľudia reagovať na stránku, ktorá má nulový predajný obsah a tonu emočných citátových príspevkov.

Prvé dva mesiace som tam nič nepostovala, lebo som nemala čas. Potom prišli Vianoce, tak som si povedala, že okej, idem na stránku aplikovať všetko, čo som sa naučila pri klientoch, ktorým som za posledné roky spravovala sociálne siete. A zrazu tam z 500 fanúšikov za prvý mesiac bolo asi 80 000 – 100 000 ľudí a stalo sa to virálnym.

V ktorom bode prišiel predaj vlastných kníh a produktov?

Keď stránka atakovala hranicu 100 000 fanúšikov, oslovil ma kamarát Michal Hrehuš, ktorý má firmu ICanAcademy, kde predávajú rôzne motivačné diáre, kalendáre a iné parádne produkty, ktorými šíria motiváciu do každodenného života.

Tiež mali knižky citátov a práve sa chystali robiť dotlač. Oslovili ma, či by som sa chcela pridať a vytvoriť spolu s nimi takúto knižočku citátov pre svoje publikum.

S malou dušičkou sme dali vytlačiť 1000 kusov – a za dva dni boli vypredané. 

Vydala si aj dve vlastné knihy. O čom si v nich písala?

Jedna kniha sa volá Len tak o živote a je zložená z odpovedí na najčastejšie otázky od fanúšikov Som idealista. Sú v nej 3 hlavné témy: vzťahy, ciele a sebavedomie.

Druhá kniha sa volá Nový začiatok a píšem tam o situácii, s ktorou sa dokáže stotožniť asi každý. O tom, keď sa nám v živote všetko rozpadne a my si to musíme poskladať celé nanovo. A v ideálnom prípade – lepšie a s pevnejšími základmi.

Čo je to, čo tebe pomáha vysporiadať sa s ťažkými situáciami a zložiť to nanovo a lepšie?

Akokoľvek otrepane to bude znieť… Základná vec, ktorá mi pomáha, je mať nejakú víziu budúcnosti a vedieť, kam asi chcem v živote smerovať. 

Keď sa začneme utápať v problémoch a zamotáme sa v tom – a možno pre ženy to platí ešte viac ako pre mužov, začneme riešiť dookola, kde som urobila chybu, aké tam mám bloky z detstva, čo zlé som urobila v minulom živote a ako som mala vtedy reagovať, bla bla bla…

Niekedy je fajn to odseknúť, urobiť hrubú čiaru a začať sa fokusovať na budúcnosť a to, čo chceme.

Spomenieš si aj na konkrétnu situáciu zo života?

Jedna z vecí, ktoré ma zložili, bola diagnóza, ktorú som dostala od doktorov pred niekoľkými rokmi. Dostala som sa do bodu, kedy mi už nevedeli pomôcť, respektíve – s jedinou liečbou, ktorú mi ponúkli, som nebola stotožnená a odmietla som ju. Bolo to hrôzostrašné a žila som vo veľkom strachu, že o rok alebo o dva zomriem. 

Potom som si uvedomila, že pokiaľ sa budem báť, že o dva roky tu už nebudem, tak nebudem mať čas myslieť na to, čo chcem za tie dva roky vo svojom živote dosiahnuť. Keď som zrazu začala myslieť na to, aké mám ciele, čo je môj zmysel života, kde smerujem, prestala som mať strach z toho, že zomriem.

Teraz to už hovorím s nadhľadom, lebo som zdravá a šťastná, ale vtedy mi, samozrejme, nebolo všetko jedno. Vízia pozitívnej budúcnosti je základ. A práve o tom je aj tá moja kniha Nový začiatok.

Ako sa ti teda podarilo dostať sa zo zdravotných ťažkostí?

Okrem mentálneho nastavenia som sa veľmi zamerala aj na výživu. Denne som pozerala hodiny rôznych prednášok zahraničných odborníkov. Klasická medicína mi ponúkala len liečbu silnými liekmi, ktoré mi nerobili dobre, takže tam som nenašla žiaden prienik. 

Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie, kedy som riskovala úplne všetko. Povedala som lekárom, ktorí sú asi najväčší odborníci na Slovensku v tejto oblasti, že ich liečbu nechcem. Mala som vtedy 23 rokov. Zobrala som zodpovednosť za seba a za svoje telo, v ktorom budem žiť. 

Prvým veľkým krokom bolo, že som sa vybrala na trojtýždňový detox na Bali. Dva týždne som bola na ovocných a zeleninových šťavách, následne na vegánskej raw strave a potom som si takéto pôsty robila aj doma. Následne som so stravou tiež dosť experimentovala, neostala som iba pri vitariánstve/vegánstve. Prešla som si rôznymi fázami a rôznymi smermi, aby som našla rovnováhu.

Teraz je to už za mnou a nemám žiadne symptómy pôvodnej choroby. Cítim sa zdravá, silná a vitálna.

Čo ti dalo odvahu urobiť rozhodnutie, že to berieš do vlastných rúk a ideš si to vyriešiť sama?

Asi to, že je to moje telo. Lekárov veľmi uznávam a uvedomujem si, že robia všetko najlepšie podľa svojho vedomia a svedomia. Mne samej niekoľkokrát zachránili holý život a za to im budem navždy vďačná. 

Avšak myslím si, že keď lekár rozhodne o liečbe, ktorá podľa tabuliek na danú diagnózu sedí, môže mať čisté svedomie. 

Lenže ak ja túto liečbu vyskúšam a zistím, že zo mňa robí emocionálnu trosku, spôsobuje mi výpadky pamäti, som z nej neustále unavená, píska mi v ušiach, priberám a mám migrénu 24 hodín denne 7 dní v týždni, túto liečbu nemôžem prijať ako riešenie mojej situácie.

Povedala som im, že keď mi nevedia ponúknuť nič iné, idem hľadať alternatívne možnosti. Naučilo ma to prevziať zodpovednosť za svoj život.

Ale ako vravím, prácu lekárov uznávam a rešpektujem. Nikoho nenavádzam k tomu, aby urobil presne to, čo ja. Je to veľmi individuálne a každý musí sám uznať za vhodné, čo je tá najlepšia ceste preňho, ak je v podobnej situácii, ako som bola ja.

Si umelecká duša, venuješ sa divadlu, spevu a podobne. Čo ti dala tvoja umelecká stránka do života?

Umenie ma vychovalo a vyformovalo, hlavne vďaka úžasným učiteľom. O našej škole (konzervatórium v Prešove) sa raz robila reportáž do televízie a pýtali sa mojej učiteľky herectva, čo si myslí, že ľuďom dáva umenie.

A ona to opísala takto: „Minulý týždeň som bola s kamarátkou na prechádzke v lese a vyšli sme na vysoký kopec. Zrazu sa nám pred očami zjavil nádherný horizont, dychberúci západ slnka, na ktorý sme sa nevedeli vynadívať. Ako som to videla, pýtala som sa samej seba, prečo sem nemôžu prísť všetci, celý svet. Keby všetci ľudia videli tú krásu, boli by oveľa šťastnejší a prestali by sa trápiť.

Potom som sa ale na chvíľu zamyslela a uvedomila som si, že nie všetci by boli schopní vidieť, aj keby to bolo priamo pred ich očami. Nie všetci sú totiž trénovaní na to, aby boli schopní vidieť vo svete túto krásu.

A to je to, čo robí umenie. Trénuje ľudí, aby boli schopní vidieť krásno vo svete, aby sa dokázali pozerať na život inými očami.”

Toto presne vystihuje to, čo mne dalo štúdium herectva a hudby. A som rada, že to môžem prenášať aj do projektu Som Idealista. Že dokážem veci vytiahnuť na povrch a pomôžem ich vidieť aj ľuďom, ktorí by ich za bežných okolností nevideli. 

Keby si mala za svoj život možnosť zmeniť jednu vec, čo by to bolo? 

Asi školstvo. Pred konzervatóriom som chodila rok na gymnázium. Mala som možnosť zažiť, aká je škola pre 99 % študentov stresujúca. Aký je celý systém strnulý a neslobodný. Asi aj preto som po roku utiekla na umeleckú školu.

Rada by som videla, aby boli školy pre všetkých viac voľné a zamerané na silné stránky človeka. Aby sme od mladšieho veku boli vedení k osobnostnému rozvoju. Aby sa do školstva dostala sloboda, oveľa viac kreativity a vyzdvihnutie jedinečnosti každého človeka.

Keby sa toto podarilo, myslím, že vo svete by sa zmenilo veľmi veľa. 

Ty si sa rozhodla neštudovať na vysokej škole. Prečo?

Sranda, akurát pred týždňom sme mali stretávku po desiatich rokoch zo základnej školy a zistila som, že som tam jediná, ktorá nemá titul z vysokej školy. 

Ale pokus tam bol. Po štyroch rokoch konzervatória som si povedala, že si nejdem robiť dvojročnú nadstavbu, ale idem skúsiť študovať marketing na výšku. Keď to už robím, tak by sa mi to mohlo zísť. 

Podala som si prihlášku a prijali ma. Dva dni pred nástupom sa však vo mne začalo niečo búriť. Asi preto, že som si potrebovala ísť kúpiť zošity a uvedomila som si, že nechcem chodiť na školu, kde si musím kupovať zošity, lebo mi to pripadalo príliš akademické (smiech).

V prvý deň som sa teda išla opýtať, či sa dá štúdium odložiť o rok, lebo sa na to úplne necítim. Povedali mi, že pred prvým ročníkom sa to nedá, tak som to úplne zrušila a vrátila som sa na konzervatórium. Tam sa chodí do školy iba s kabelkou – žiadne knihy a zošity (úsmev).

Prečo ti vysoká škola nedávala zmysel?

Nehovorím, že vysoká škola je niečo zlé, ale pre mňa to nemalo dostatočnú pridanú hodnotu. Marketing som už reálne robila, živila sa ním a veľa sa v ňom vzdelávala. Chodili mi ponuky pracovať pre rôzne marketingové agentúry. 

Povedala som si, že ľudia to chodia študovať asi pre to, aby sa dostali do stavu, v ktorom ja už som. Možno by som sa naučila pár nových vecí, ale stálo by mi to za päť rokov života? Asi nie.

Ako vyzerá dnes tvoj bežný deň? Aké máš návyky?

Začnem spánkom. Je super mať návyk spať osem hodín. Kto by sa chcel o tom dozvedieť viac, odporúčam knihu Prečo spíme. Istú časť svojho života som si vyčítala, že nevstávam skôr, keďže som bola bombardovaná myšlienkami, že človek by mal vstávať o piatej ráno a hneď si všetko porobiť, aby mal pokoj. 

Niektorým ľuďom to možno vyhovuje, ale keď som sa o to snažila, zistila som, že mi to nevyhovovalo. Áno, s veľkým sebazaprením som to dokázala, ale bola som stále unavená a to sa odrazilo aj na produktivite. Zmierila som sa s tým, že to nie je pre mňa. 

Viem, že dokážem byť v nočných hodinách oveľa viac kreatívna. Tým, že nemusím vstávať na určitú hodinu, nemusím sa stresovať a môžem si aj dlhšie pospať, aby som dodržala osem hodín.

Čo robíš, keď sa zobudíš?

Ráno mám návyk, že si robím zeleninovo-ovocné smoothie, aby som mala istotu, že hneď nalačno do seba dostanem čo najviac vitamínov. Keby som sa aj cez deň nedostala k super zdravým jedlám, mám čisté svedomie, že ráno bolo smoothiečko.

Popri tom si na plné pecky pustím hudbu, zaspievam si, keď mám náladu, tak si aj zameditujem.

A následne si skladám deň intuitívne. Včera som sa zobudila a videla som vonku svietiť slnko, tak som sa išla na pol dňa kolobežkovať. Keď som sa vrátila, zvyšok dňa som pracovala. Niekedy zasa začínam prácou a večer sa „loudám”. Kedy ako.

Trikrát do týždňa chodím cvičiť a k večeru sa snažím udržiavať medziľudské vzťahy. Bývam v mojom rodnom Prešove. Mám tu rodinu a kamarátov, tak si idem s nimi napríklad posedieť na čaj. 

Mala som vo svojom živote zaneprázdnené biznisové obdobia, kedy som vytesnila zo života všetok sociálny kontakt a žila som len pre prácu. Dnes už viem, že to nie je v poriadku a treba mať rovnováhu. 

Keby si mala odporučiť jednu knihu, ktorá ti dala v živote najviac?

Anita Moorjani – Umrieť a nájsť samu seba. Je to kniha ženy, ktorá mala rakovinu a mala nádory veľkosti citrónov po celom tele. Potom sa dostala do kómy a zažila klinickú smrť. 

V rámci toho pochopila rôzne súvislosti a s týmto poznaním sa vrátila. Vďaka tomu sa do niekoľkých týždňov úplne vyliečila. Je to kniha, ktorá mi dala veľký nadhľad a pokoj. Vďaka nej som pochopila, prečo tu sme a aký to má zmysel.

Vidíš v tej knihe nejakú paralelu aj so svojím životom, respektíve so skúsenosťou, kedy si sa ty sama vyliečila?

Možno mi táto kniha sčasti zobrala strach zo smrti. Čítala som to niekedy v tom období a v tomto mi to veľmi pomohlo. Zobrala som si z nej myšlienku, že zázraky by sa mali diať každý deň, nemali by byť niečím ojedinelým. 

Život by nemal byť len boj, drina a pot. Keď sa odovzdáme životu, veľa vecí sa vyrieši samo. Život je tu prirodzene pre nás a pre naše dobro. 

Čo tebe pomáha udržiavať si pokoj a nadhľad v živote?

V prvom rade musím priznať, že nie vždy ten nadhľad mám. Nie vždy som zenový mních a všetko je dobré a pozitívne. 

Ale vtedy, keď to tak je, vychádza to z uvedomenia si veľkého obrazu. Verím tomu, že odniekiaľ sme prišli a niekam pôjdeme. Fyzický život tu by nemal byť utrpením. Mala by to byť aj zábava, mali by sme si to tu užiť. Život je nám pozitívne naklonený. 

Žijem s vierou, že vesmír je tu prirodzene pre mňa a je priateľský. Keď sa trápim a snažím sa niečo nasilu vybojovať ostrými lakťami, tak idem sama proti sebe.

Čo by si odkázala 15-ročnej Ivet?

Nepredávaj parfumy (smiech).

A keby sme išli do väčšej hĺbky?

Zjavil sa mi pred očami jeden rozhovor s Oprah Winfrey, kde sa jej pýtali podobnú otázku a odpovedala len jedno slovo: „Relax!” (V preklade „Upokoj sa!”, pozn. autora.)

Náš mozog funguje tak, že keď prechádzame niečím zlým a ťažkým, začneme sa stresovať, lebo podvedome predpokladáme, že to bude trvať navždy. V tých okamihoch zabúdame na rýchlu premenlivosť života. 

Vždy, keď bolo v našich životoch niečo zlé, trvalo to istý čas a následne sa to pominulo. Myslím si, že je skvelé si to občas pripomínať. Bez ohľadu na to, aké je to teraz ťažké a zlé,  je to len vlna, ktorá o pár dní, týždňov alebo mesiacov pominie. 

Ako ťa môžu čitatelia kontaktovať?

Cez instagram Som Idealista, prípadne môj osobný instagram.