Inšpirácia

Marianna Sádecká: „Základom všetkého je počúvať samého seba a nechať veci prirodzene plynúť”

Marianna Sádecká

Najvyšším spôsobom komunikácie je, keď spolu ľudia tvoria. Keď si vytvoríme tvorivé prostredie a stretnú sa ľudia, ktorí vedia niečím prispieť do skupiny. Na konci dňa je jedno, či budeme spolu tvoriť hudbu alebo zakladať firmu.“

V rozhovore sa dozvieš:

  • tipy ako si uvedomiť svoju víziu a hodnoty,
  • ako si viac užívať život,
  • na čo môže byť prospešné, keď sa človek venuje viacerým aktivitám,
  • čo všetko ti môže do života dať umenie

a mnoho ďalšieho.

Od základnej školy hrala v divadle. Päť rokov pomáhala budovať komunitu ľudí túžiacich po slobode a decentralizácii v rámci projektu Paralelnej Polis v Česku a na Slovensku. Študovala politickú ekonómiu a médiá, dnes píše pre časopis .týždeň.

Hovorí, že nie je osobou, ktorá by sa chcela venovať jednému odboru do hĺbky do konca života. Má rada pestrosť, ktorú jej ponúka kombinácia umenia, technológií a ekonómie. Nemá naplánovanú budúcnosť, aj keď má veľmi jasnú predstavu o svojom smerovaní, vízii a základných etických hodnotách. 

Predstavujeme ti Mariannu Sádeckú (28), ktorá vníma podnikanie ako najvyššiu formu kreatívneho vyžitia – podobne ako umenie.

Marianna Sádecká

Marianna, v akom veku si začala byť aktívna?

Ešte na základnej škole sme založili naše prvé divadlo a začali sme hrať, čo mi vydržalo až doteraz. Teraz buď hrám v Divadle Ívery v Bratislave, alebo sme hrali predstavenia po Slovensku so Slovenským filmovým divadlom. 

Sebarealizácia na javisku mi dáva obrovskú silu, je to skoro až ako meditácia, kedy človek žije plne v prítomnosti, tu a teraz. Ale neživím sa tým. Povedala som si, že radšej byť dobrá ochotnícka herečka ako zlá naozajstná herečka.

A aktívna som bola, aj keď som ako 12-ročná robila telemarketing pre firmu môjho otca, vtedy to ešte aj skutočne fungovalo. A tiež nechtové dizajny. Moje prvé joby som robila len za čokoládu a hanbila som sa vziať za to peniaze, teda moja finančná gramotnosť bola v začiatkoch veľmi slabá. Pozorujem to na Slovákoch aj teraz, že nemajú nielen svoju cenu, ale ani finančnú gramotnosť.

Čo z toho, čomu sa venuješ, je tvojou najväčšou vášňou?  

Pre mňa je najväčšou vášňou samotný život, a preto som sa rozhodla nerobiť jednu jedinú vec. Je dôležité mať v spoločnosti ľudí, ktorí sa venujú jednej téme hĺbkovo, ale ja nie som ten človek a radšej vedomosti interdisciplinárne prepájam.

Fascinuje ma umenie a zároveň ma fascinuje ekonomika aj podnikatelia. Keď som mala 16 rokov, považovala som umenie, konkrétne herectvo, za to najkreatívnejšie, čo môže človek robiť. Postupom času som ale zistila, že podnikanie je ešte kreatívnejšie.

Môj druhý pilier po umení je technologická a ekonomická časť, ktorá intelektuálne dopĺńa umeleckú časť. Robili sme tri roky festival počítačového umenia Demobit – tam sa to prepájalo. 

Hoci teórie ekonomických interakcií sú spísané už od 18. storočia, v oblasti kryptomien je stále, čo (sa) učiť. A to sme robili v rámci Paralelnej Polis – učili sa a vzdelávali verejnosť v oblasti kryptomien. Popritom sme tam organizovali výstavy, robili sme cestovateľské prednášky, keď sme sa vrátili zo sveta domov a v noci sa spievalo a hralo. Bolo to výborne nakombinované, čistá vášeň. 

Spomínala si, že si v 18 odišla do Bratislavy a musela si si zrazu zohnať tri práce, aby si sa uživila. Ako to vyzeralo?

Ak chce človek mať istý aktívny životný štýl a zároveň nebyť závislý na rodičovskej pomoci, naučí sa toho veľa. Na začiatku som robila čašníčku, písala som ľuďom seminárky a bakalárky, robila som v IT firme a ešte pomocné práce pre kamarátov vo firmách. 

Mala som široké portfólio platených aktivít, a tak som sa musela naučiť prioritizovať a usporiadať si program tak, aby mi to vedelo priniesť čo najväčší príjem, no zároveň, aby mi ostala energia a nemusela sa vyhovárať na únavu. 

Aj vďaka tomu sa dnes snažím maximalizovať pôžitok zo života, respektíve z daného dňa. Často si cez deň odbehnem zaplávať alebo do galérie, hoci povinností je stále dosť. 

Veľa hovoríš o tom, že je dôležité užívať si život. Aké rady by si na základe vlastných skúseností dala čitateľom, ktorí by si chceli život viac užívať?  

V prvom rade netlačiť na veci. Inými slovami, nechať veciam voľný priebeh. Na strednej škole som veľmi tlačila na to, aby som robila herectvo, aby som ho išla študovať. A čím viac som na to tlačila, tým viac sa mi tento cieľ vzďaľoval. 

Tiež môže pomôcť uvedomiť si, koľko peňazí reálne potrebujem na pokojný život. Peniaze dávajú slobodu, ale nie sú cieľom. 

Zároveň si uvedomiť, či nehráme spoločenské „status quo hry”. Teda spoločenský status na základe signalingu značiek a hierarchie v spoločnosti. To je naozaj zastaralé, no v mnohých spoločenských vrstvách stále populárne. Našťastie, hackerská komunita, v ktorej som fungovala posledné roky, status quo hry nehrá a zameriava sa na produktívnejšie veci.

Užívať si život sa dá iba v prítomnosti, jednoducho ju vnímať. A nefixovať sa na spomienky či prehnané plánovanie budúcnosti. Nenavádzam na bezbrehý hedonizmus, to má tiež svoje limity, napríklad „hedonickú adaptáciu”, kedy sa dá byť aj príliš veľkým užívaním si života otupený. 

Umelecký svet a umelecké vnímanie je tiež forma hedonizmu, ktorá posúva človeka ďalej.  Umelci sa snažia ísť vždy za hranice toho, čo už je v spoločnosti etablované. Na jednej strane mi teda pomáha umenie vnímať a následne ho aj robiť. Pre mňa je umenie najvyššia forma komunikácie medzi ľuďmi.

Ako to myslíš?  

Môžeme tu teraz sedieť a niekoho ohovárať, to je najnižšia a najprimitívnejšia forma komunikácie. Potom sa môžeme baviť o tom, ako sme sa mali, to je fajn na spoznanie človeka. Ďalšia fáza je, že si môžeme vymieňať „wikipédia informácie”, každý podľa toho, na čo je expert. 

Najvyšším spôsobom komunikácie je pre mňa, keď spolu ľudia niečo robia. Keď si vytvoríme tvorivé prostredie a stretnú sa ľudia, ktorí vedia do skupiny niečím prispieť. A na konci dňa je jedno, či budeme spolu tvoriť hudbu alebo zakladať firmu. 

Čo ešte ti pomáha viac užívať si život?

Určite cestovanie. Posledných 6 rokov som cestovala a s priateľom sme boli nastavení tak, že môžeme pracovať odkiaľkoľvek. Keď sme išli na kryptomenovú alebo ekonomickú konferenciu, ostali sme o pár dní alebo týždňov dlhšie a vychutnávali si krajinu. 

Objavím to tam, spoznám spoločenský a ekonomický systém, kultúru bežných ľudí, miestnu hudbu, miestne jedlo a ide sa ďalej. Objavuješ nové „kmene” a je jedno či je to kmeň v Etiópii alebo „kmeň” podnikateľov z Wall Street. Interakcie s rôznymi kmeňmi – to sú skúsenosti, ktoré človek nezíska na hodinách geografie.

Tiež mi určite pomáha meditácia. Považujem ju za úplný základ plnohodnotného vnímania života, aby som mohla robiť všetko ostatné, čo som spomínala. 

Ako vyzerá tvoje plánovanie budúcnosti? 

Centrálne plánovanie nefunguje, ako už v roku 1945 popísal nobelista F. A. Hayek v eseji „The Use of Knowledge in Society“. A to nielen v rámci krajín, ale ani v rámci osobného života. Môžeme si nachystať jedine víziu, vnútorné smerovanie a etické hodnoty. Ale aj tak nás to väčšinou odstrelí tam, kde najmenej čakáme. 

Smerovanie, víziu a etické hodnoty mám vybudované veľmi silno, hlavne čo sa týka etických hodnôt. Veľmi rýchlo mi o človeku napovedia, či s ním chcem robiť alebo nie. Viem, kam smerujem, viem, čomu sa chcem venovať a ešte viac viem, čomu sa venovať nechcem.

Mám jasno v tom, že sa chcem stále venovať umeniu a divadlu, stáť na javisku a odovzdávať si energiu s divákmi a inými hercami. 

Ak sa podarí, chcem si postupom času založiť vlastnú firmu, stále cestovať, mať aj naďalej rada ľudí ako doteraz. A chcem robiť veci prospešné pre komunitu, keďže pre mainstream robiť veci neviem. A do toho musí byť všetko v mojom živote pretkané humorom, bizárom a absurditou, ale toho je aj v tomto štáte stále dostatok. 

Aké sú tvoje základné etické hodnoty?

Mojimi dvomi najzákladnejšími etickými hodnotami je konanie bez obetí – či už fyzických alebo psychických. A rešpektovanie majetku a súkromného vlastníctva. Preto nemám rada, keď sa pri demonštráciách rozbíjajú výklady alebo zapaľujú autá. Myslím si, že nesúhlas sa dá vyjadriť aj inak. 

A čo sa týka komunikácie, vždy sa snažím o to, aby prebiehala nenásilne. Neznášam ľuďom niečo prikazovať alebo im niečo vyčítať, či siahať za ich hranice dobrovoľnosti. 

Najhoršie je, že toxická komunikácia sa rozmnožuje a šíri neuveriteľne rýchlo, aj v rámci firmy alebo projektu. Dôležité je byť ten silný článok a useknúť to, časom sa pridajú aj ostatní. Zistia tiež že im toxická komunikácia vrátane ohovárania berie energiu a zabíja flow skupiny.

Ako prebiehal proces definovania týchto hodnôt, respektíve vízie?

Skúšam veľa vecí, chytám sa ich a testujem, kam ma to vedie. Keď spievam alebo hrám divadlo, skúšam hranice tela a hranice hlasu v súlade s mojimi emóciami: kedy sa cítim prirodzene, kedy sa cítim neprirodzene a rovnako to robím aj s mojou víziou. 

Keď som pracovala v korporácii, zistila som, že korporátny kariérny postup nie je pre mňa. Vedela som však, že rada robím veci pre ľudí a chcem im zlepšovať život. Aj preto ma láka podnikanie. 

Vďaka rakúskej ekonomickej škole som zistila, že ekonómia nie je vec čísel a štatistík, ale je to teória ľudských interakcií. A kto sa správa zle, tak ho spoločnosť ostrakizuje. Pramení tam tiež rešpekt k súkromnému majetku, vrátane ľudského tela.

Čo ešte bolo pre teba užitočné v procese vytvárania si vízie?

Keď tlačíme na veci, denne počúvame šesť podcastov a chceme byť čo najvýkonnejší, sme nonstop na sociálnych sieťach a nemáme čas na to „nič” medzi tým, tak si víziu nevieme vytvoriť. 

Tiež dosť záleží na ľuďoch, s ktorými sa stretávame. Základom všetkého je počúvať samého seba a nechávať veciam prirodzený priebeh, no zároveň byť aktívny.

Marianna Sádecká

Máš nejakú knihu, ktorá ti veľa dala a vedela by si ju odporučiť ďalej?

Mám veľmi rada knihu Čierna labuť od Nasima Taleba. Tá mi dala do života poznanie, že sa nedá na nič dopredu pripraviť. Predpokladáme budúci vývoj na základe predošlých udalostí, ale potom prídu „čierne labute”, udalosti, ktoré nám úplne zamotajú život. 

Napríklad prišiel internet, a to zmenilo všetky oblasti ľudského života. Kniha ma teda naučila nefixovať sa na štruktúry, keďže nič nie je nemenné. Veci sa hýbu a neustále plynú. 

Ďalej The Selfish Gene od evolučného biológa Richarda Dawkinsa, vďaka ktorej si viem vysvetliť mnohé veci v spoločnosti alebo medzi mužmi a ženami, resp. evolučnými mechanizmami. 

Hans-Hermann Hoppe v knihe Demokracia – boh, ktorý zlyhal mi tiež rozložil dovtedajší systém uvažovania. Jean Paul Sartre napísal fajn knihu Múr a aj Kunderova Neznesiteľná ľahkosť bytia je skvelá. Obsahuje niečo, čo sa v odbornej literatúre nájsť nedá. K novým myšlienkam ma inšpiroval svojimi starými knihami aj Timothy Leary. 

Čo bola v tvojom živote „čierna labuť”, ktorá ti do života prišla a musela si si s ňou nejako poradiť?

Stalo sa mi to veľakrát, neviem vybrať len jednu. Mám pocit, že to zažívam vždy v intervale pol roka. Často sú to osobné veci. Alebo napríklad nedávno, keď ma Jano Gordulič zavolal moderovať event, na ktorom deň predtým moderoval on s Adelou Banášovou. 

Mala som z toho veľkú úzkosť. Adela mi poradila, aby som bola sama sebou a nechala veci plynúť. A nakoniec to tak aj bolo. Bolo to v tej chvíli veľký šok, nová skúsenosť, hoci teraz nechápem, ako som sa mohla báť. 

Tiež na jeseň som dostala pozvanie od Slovenského filmového divadla odohrať s nimi 40 predstavení po Slovensku pre 400-miestne sály. Hrajú tam profesionálni herci, čo ja nie som. Keď som mala ísť prvýkrát na pódium takmer bez skúšok, cítila som extrémny stres. No zrazu si v tej situácii, všetci konajú tak, ako majú a zrazu ťa to vcucne. A človek robí všetko, ako má a ani nevie ako, ale je v procese. 

Čo by si odkázala 18-ročnej Marianne? 

Rob všetko, čo ti napadne, lebo máš len jeden lístok na život. Nefixuj sa na nikoho. Medituj, netlač na veci. Vyčisti sa od toxických ľudí a choď ďalej, nemá zmysel s nimi zotrvávať.

Môžeš si vytvoriť život úplne podľa tvojich predstáv. Tvor. A je jedno či žiješ v Čiernej nad Tisou, v Domaniži alebo Panama City. Nájdi si prácu, ktorú nebudeš nazývať prácou. Ži, maj rada život aj seba, na tomto svete je super. 

Ako ťa môžu čitatelia kontaktovať, ak by mali dodatočné otázky?

Buď cez Instagram alebo cez Facebook.

Foto a video: Matúš Tajcnár (Zero2Hero).

Ak sa Ti článok páčil, zdieľaj a odporuč ho, prosím, tvojim kamarátom. Ďakujeme.
Kľúčové slová: , ,

Čítať ďalej

Sme hrdý partner akceleračného programu Rozbiehátor. Ako hovorí zakladateľ Juraj Kováč: "Ukážeme ti ako si overiť, či je tvoj nápad dostatočne dobrý na to, aby z neho mohol byť fungujúci biznis."

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás