Škola ma naučila základy podnikania, tanec ma priviedol k vlastnej firme

„Akonáhle k niečomu nájdeš vzťah, choď za tým.“

V rozhovore sa dozvieš,

• že aj vysoká škola ťa vie pripravť na život a podnikanie,
• ako ťažko sa niekedy hľadajú priestory pre biznis,
• ako zistiť, čo ťa baví,
• že je dôležité, aby bol spokojný aj zákazník aj ty,
• že spoľahlivosťou a vytrvalosťou dosiahneš dôležité výsledky,

a mnoho iného.

Už od začiatku vedel, že nechce pracovať osem hodín denne, pondelok až piatok. Od svojich 15-tich sa venoval tancu, je trojnásobným majstrom Slovenska aj reprezentantom na medzinárodnej úrovni.

Vysoká škola mu dala základy podnikania a už počas štúdia ich postupne začal testovať v praxi. Po štátniaciach spojil podnikanie a tanec. Pridal sa k svojmu učiteľovi tanca a založili Dancehaus. Majú tanečnú školu, prenajímajú priestory v Bratislave a zabezpečujú cattering.

Predstavujeme ti Jakuba Kazíka (25).

Jakub, vždy si vedel, že raz chceš podnikať?

Vedel som, že nechcem pracovať osem hodín denne. Vždy som hľadal niečo, kde budem mať flexibilný pracovný čas. Bavilo ma stretávať sa s ľuďmi, nie monotónna práca pri počítači.

Po výške som potreboval začať zarábať a vtedy nastal zlom. Musel som sa rozhodnúť, či ostanem pracovať tam, kde som brigádoval, začnem si hľadať inú robotu, alebo sa dohodneme, že nastupujem do Dancehausu ako obchodný partner môjho učiteľa pána Slimáka. On s tým súhlasil a stali sme sa partnermi.

Ako začínal Dancehaus?

Ja som sa od 15-tich rokov venoval tancu, úplne som sa do toho zažral. Tancoval som v najstaršom klube na Slovensku, minulý rok oslavoval 50te výročie. Priestory, kde fungoval, však neboli vyhovujúce na to, čo tanečníci a vôbec trh potrebovali. Chceli sme však nejako pokračovať ďalej. Chceli sme veľký priestor, kde sa budú môcť konať aj veľké akcie ako svadby, stužkové, stretávky, plesy. Zistili sme, že nájsť taký dobrý priestor nie je jednoduché. Ja aj manželia Slimákovci sme ho hľadali tri roky.

Kde ste ho nakoniec našli?

Na bratislavských Kramároch. Má cez 1000 m2, tri obrovské sály. Do tej najväčšej sme dali Swarovskeho lustre, športovú podlahu, tam bývajú akcie. Urobili sme reprezentačný priestor, kde sa zmestí 250 ľudí. Potom v dvoch menších sa tancuje, praktikuje jóga, a podobne.

Asi to nebola lacná záležitosť.

To nie. Rátali sme, že prenájom a prerábka bude okolo 150 000 eur. Nakoniec prerábka z kancelárskych priestorov na tanečný klub, kde sú reprezentačné priestory, vyšla okolo 300 000 eur, z ktorých väcšinu zafinancovali manželia Slimákovci sami.

Ty si vtedy končil výšku a asi si nemal veľa peňazí, aby si mohol aspoň časť nákladov pokryť. Prečo si ťa pán Slimák vzal ako obchodného partnera?

Nemal som, to je pravda. On to zastrešil sám. No počíta s tým, že raz bude niekto musieť po ňom firmu a tanečnú školu prebrať. On to tiež prebral po človeku, ktorý ho tanečne vychoval.

A ja ho beriem ako druhého otca. Vie, že sa dá na mňa spoľahnúť, že dokážem veľa vecí vybaviť. Preto si myslím, že ma berie ako správneho človeka, ktorý to dokáže po ňom prebrať.

Aká je tvoja úloha v tomto projekte?

Som manažér klubu. Zabezpečujem každodenný chod, ako aj rozvoj priestoru a firmy. Veľmi ma to baví, lebo sa stretávam s mnohými a rôznymi ľuďmi. Každá akcia je o niečom inom. Cez víkendy bývajú akcie, cez týždeň zas funguje tanečný klub, kde sa denne prejde 200 ľudí.

Mám na starosti stretávanie sa s ľuďmi, aby sme im vyhoveli, aby povedali svoju predstavu, my našu, aby sme sa zladili. Naučil som sa, že nie je vždy najlepšie vyjsť v ústrety zákazníkovi so všetkým, čo si želá. Vždy treba hľadať také cesty, aby boli obe strany spokojné, aj zákazník, aj ten, čo mu niečo ponúka.

Projektu si sa začal venovať už počas výšky?

Priestor sme začínali hľadať, keď som bol druhák na výške, našli sme ho, keď som bol štvrták-piatak.

Čo si študoval?

Podnikanie na Vysokej škole ekonomiky a manažmentu verejnej správy v Bratislave.

Keď si prišiel do reálneho podnikania, bol si na to vďaka škole pripravený?

Myslím, že hej. Bola to súkromná škola a zdalo sa mi, že veľa učiteľov tam malo iný prístup ako na štátnej škole. Mali sme veľa predmetov, kde sme riešili praktické problémy.

Výborný predmet napríklad bol krízový aj projektový manažment, kde sme sa reálne zaoberali projektmi, krízami, vyhodnocovali sme, aké situácie môžu nastať v riadení napríklad hotela.

Ako vyzerali tvoje dni na výške a ako vyzerajú teraz, keď si už po škole?

Ako tanečný reprezentant Slovenska som mal zo zákona nárok na individuálny študijný plán. Ráno som vstal, ak som mal školu, išiel som do školy, odtiaľ do tanečného klubu. Keď som nemal školu, išiel som rovno do klubu.

Po škole je už každý deň v podstate iný. Dnešný deň som začal tak, že som si išiel ráno zaplávať, odtiaľ som išiel do Dancehausu vybaviť sobotnú svadbu a obehať veci s tým spojené, odtiaľ som odniesol auto do servisu, teraz sme sa stretli na rozhovor, odtiaľto musím ísť na daňový úrad, vraciam sa do klubu, kde mám tréningy, po nich musíme upratať terasu a začnem pripravovať sálu na večer.

Čo bolo pre teba najťažšie za posledné roky, kedy si sa venoval Dancehausu?

Najťažší bol ten začiatok, otvorenie, nájdenie toho správneho priestoru a dohodnutie podmienok. Nájsť prienik medzi tým, čo chcel majiteľ a čo sme chceli my. To bolo jedno z tých najťažších období. Plus tá prerábka. Ďalším nepríjemným prekvapením boli všetky predpisy, ktoré je potrebné pri fungovaní takéhoto priestoru dodržiavať, od hygieny až po protipožiarne záležitosti.

Spomínal si, že výška ťa pripravila na podnikanie, ktorému sa dnes venuješ. Faktom je, že keď človek príde do reálneho života, asi sa občas stretne s niečím iným, než očakával. Máš alebo mal si nejakých mentorov, ktorí ťa podporovali?

Pán Slimák bol mojim mentorom. Vždy vedel, že chcem niečo viac, nielen tú osemhodinovú pracovnú dobu. Zároveň som čítal veľa kníh, počúval neustále nejaké informačné rádiá. Ak človek chce, je pripravený na život.

Ja však vidím problém nie až tak vo vysokej škole, ale v strednej. Ak človek nejde na výšku, nevie nič. Či už gymnázium alebo odborná stredná škola mladého človeka nepripravia na život. A to je jedno, či na život zamestnanca, podnikateľa, alebo zamestnávateľa. Je fajn, že na strednej je široké spektrum predmetov, ale veľa z nich človek v živote nepotrebuje.

Čo teda potrebuje mladý človek, keď sa chce pustiť do podnikania?

Akonáhle ide po škole do života s vedomím, že vie, čo ide robiť, to podnikanie príde samo. Len musí za tým ísť a niečo chcieť dosiahnuť. Najhoršie je, keď nevie, čo chce. Vtedy aj roky tápa.

Máš nejaký tip, ako môže zistiť, čo chce? To nie je jednoduché.

Skúšať. Ja som brigádoval v Mercedesi, predtým som brigádoval v sushi reštaurácii, predtým v detskom kútiku, v aquaparku, robil som záhradníka. Vyskúšal som si viac profesií a vedel som, čo chcem a čo nie. Akonáhle k niečomu nájdeš vzťah, choď za tým.

Z kníh, ktoré si čítal, ktorá ťa najviac ovplyvnila?

Orwellov román 1984, cez ktorý som sa začal pozerať inak na celú spoločnosť.

Keby ťa niekto chcel skontaktovať a niečo sa spýtať, ako najlepšie ťa nájde?

Na maile (kazikdance zavináč gmail.com), alebo najlepšie na telefóne 0904 356 366.

Ďakujem Jakub za rozhovor.

Aj ja ďakujem.

Foto: Michaela Tomeková

Spoluautorka: Mária Grossová