Jan Sláma: Šikanu som videl, zažil a vymyslel proti nej appku

Počul si už o tom, že človek sa môže stať plnoletým už v 16-ich? Jan Sláma si týmto procesom prešiel a vie, čo to obnáša. Zďaleka to však nebola jeho najťažšia skúsenosť. Stretol sa so šikanou a aby spravil svet aspoň trocha lepším miestom na život, vymyslel aplikáciu na pomoc jej obetiam a ich spolužiakom. Projekt NNTB.cz následne pozmenil a ponúkol firmám v Čechách i vo svete. 

V rozhovore sa dozvieš:

• prečo jedna appka presvedčí 150 škôl v Juhoafrickej republike, ale skoro žiadnu na Slovensku
• ako pomôcť „mlčiacej väčšine“, aby pri šikane už nemlčala?
• že zháňanie investorov nemusí byť až také náročné
• ako sa dá v 16 rokoch dosiahnuť plnoletosť

a mnoho iného.

---

Dozvedela som sa, že si začal podnikať už ako 12-ročný. Čomu si sa v takom mladom veku venoval?

Ono sa to vtedy ešte nedalo nazvať skutočným podnikaním, ale začal som obchodovaním s akciami. To bol odrazový mostík a v 14-tich som sa už presunul k svojim vlastným projektom. 

Vieš nám ich konkrétne priblížiť?

Prvou aplikáciou, ktorú sme spustili, boli „Taháky do kapsy“. V tej dobe ešte nefungoval internet v mobile, veci sa nedali vygoogliť, mali sme len zošit. Tak sme vytvorili appku, v rámci ktorej mali žiaci všetky dôležité materiály stiahnuté na jednom mieste a mohli sa látku veľmi rýchlo naučiť.

Aký úspech mala táto aplikácia?

Celkom rýchlo prekonala asi 100 000 stiahnutí a pribúdali ďalšie a ďalšie. Neskôr sme vymysleli podobnú aplikáciu, „Geometria do kapsy“, skúšali sme tiež anglickú verziu alebo sme robili online kuchárku „Recepty Ládi Hrušky“. 

To je na mladého chalana slušný počet projektov. Podieľal si sa na nich aj programátorsky?

Nie, nevedel som a ani doteraz neviem programovať. Vždy som sa spojil s kamarátmi, ktorí si túto časť zobrali na starosť. Ja osobne mám blízko k marketingu a salesu. Takže som zvyčajne aplikáciu vymyslel a následne robil všetko pre to, aby ju používali stovky tisíc ľudí. 

Presuňme sa teraz do obdobia, keď si mal 16 rokov. Vtedy si sa totiž nechal „splnoletniť“.

Robili sme s chalanmi aj ďalšie projekty, napríklad e-shop na predaj VR okuliarov (virtuálna realita) v Česku. Okrem toho som mal množstvo iných aktivít: Bol som redaktorom v rôznych magazínoch, pomáhal som firmám s reklamou a marketingom, založil som prvý start-up, ktorý nevyšiel, ale v nadväznosti naň som vytvoril ďalšiu aplikáciu…

Jednoducho, robil som veľa takých vecí, kde bolo nevýhodou, že som ešte nemal 18 a nemohol som podpisovať zmluvy. Tiež som už nechcel všetko riešiť cez rodičov. Navyše som mal kamaráta, ktorý už mal skúsenosť s tým, ako sa stať plnoletým v šestnástich, takže som vedel, čo si daný proces vyžaduje. 

Čo to teda obnáša?

Bolo to celkom zložité. Overovali tri veci. 

Prvou bolo, či sa o seba dokážem sám postarať a sám sa uživiť, takže som rozprával o tom, na čom všetkom pracujem, aký mám príjem a iné.

Druhá vec boli moje plány do budúcnosti.

Tretia sa týkala mentálnej vyspelosti. Tam chceli poznať napríklad vzťah s mojou mladšou sestrou a moje názory na rôzne témy.

Významným bodom v tvojom živote bolo aj založenie projektu NNTB.cz (NenechToByt.cz). Vraj tomu predchádzala šikana na škole, ktorej si bol svedkom.

My sme v tej dobe s chalanmi akurát predali e-shop aj jednu našu aplikáciu a hovorili sme si, že by to chcelo nejaký nový projekt. Tentoraz však taký, ktorý by nebol iba o biznise, ale mal by aj sociálny presah, „robil by svet lepším“, aj keď to znie ako klišé. 

Hľadali sme preto tému, ku ktorej by sme mali blízko a tou bola práve šikana, s ktorou sme sa na základke všetci traja v nejakej podobe stretli.

Väčšinou sme boli tými, ktorí videli, čo sa v kolektíve deje, chceli aj nejakým spôsobom zasiahnuť, ale báli sa. Alebo to urobili a nedopadlo to dobre. Preto sme sa rozhodli vytvoriť pre základné školy nástroj, cez ktorý môžu deti bezpečne upozorniť na šikanu. 

Čím to je, že školy samotné sú voči tomuto problému také bezbranné?

V Česku fungujú na školách takzvaní metodici prevencie, ale sú tam iba na veľmi malé úväzky. Zväčša to dostane na starosť nejaká pani učiteľka, možno aj ako „za trest“, lebo sa tejto úlohe musí venovať iba po večeroch, kedy jej na to ostáva čas. V iných prípadoch dostáva jeden metodik pod seba 15 škôl, v ktorých je schopný zastaviť sa maximálne raz za mesiac. A teda to opäť nespĺňa svoj účel.

Funguje prevencia šikany v zahraničí lepšie?

Napríklad v Amerike máš, dajme tomu, tím piatich full-timistov, ktorí riešia iba túto tému na škole a skutočne sa venujú aj samotnej prevencii.

U nás je to zložité. Predstav si, že učiteľka má pod sebou 30 detí, ktoré sa permanentne provokujú, robia si zo seba srandu a ona z toho jednoducho nedokáže vyvodiť, kde je deliaca čiara medzi kamarátskym doberaním a šikanou. Zvonku to môže vyzerať rovnako. No deti to prežívajú inak. 

Nepríde s touto informáciou samotná obeť?

Obeť o tom väčšinou nerozpráva. Hanbí sa. Niekedy si to ani nepripúšťa. Dokonca si to zvykne dávať za vinu.

Ostáva tak jediná zložka, ktorá môže zasiahnuť. A tou je kolektív. Ten je však častokrát v podobe “mlčiaca väčšiny“ – čiže sú to deti, ktoré sa šikany nezúčastňujú, ale zároveň sa im nepáči, čo sa deje. 

Tieto deti majú tiež svoje dôvody, prečo mlčia…

Jeden z nich je ten, že nevedia, za kým ísť. 

Druhý ten, že nechcú byť „žalobaby“. 

A do tretice sa boja, že by sa to mohlo obrátiť proti nim. 

Bol si aj Ty niekedy v pozícii obete šikany?

Áno, veľakrát. 

Mal som neštandardné koníčky, medzi ktoré patrili napríklad obchodovanie s akciami, webové stránky, paleontológia, archeológia, mineralógia či súťažné rybárčenie. Rozhodne som nebol hviezdou triedy a kolektív sa proti mne potom obracal. Často to však pramenilo aj z toho, že som sám chcel pomôcť niekomu šikanovanému. 

Nechodil som ani na párty, nebavil ma šport, nehral som počítačové hry, nebol som na sociálnych sieťach. Bol som také divné dieťa. 

Žiak teda vďaka tvojej aplikácii môže anonymne cez web alebo mobilnú appku upozorniť, že sa niektorý z jeho spolužiakov necíti dobre. Čo sa udeje potom?

Informácia putuje k osobe, ktorá s ňou dokáže ďalej pracovať, či už je to metodik prevencie alebo vyškolený učiteľ. Výhodou je, že celé riešenie sa zameriava na pomoc obeti a nie na toho, kto šikanuje. 

Zo začiatku sme slovo šikana ani nikde nepoužívali. 

Výzva znela: „Ak máš spolužiaka, ktorý sa necíti dobre, napíš, aby mu mohol pán učiteľ pomôcť.“

Od uvedenia tejto aplikácie ubehlo už 6 rokov a stále na nej pracujete. Kam ste sa medzitým posunuli?

Z tímu troch ľudí je nás už skoro 30. Ja stále riešim marketingovo-biznisovo-strategické veci. Pavel je programátor a David rieši produkt z užívateľského pohľadu a zastrešuje účtovnícke aj právnické záležitosti. 

Mali ste aj dvoch investorov. Ako sa takáto pomoc získava?

Nikdy mi to neprišlo príliš zložité. 

S prvým sme sa spojili vďaka moderátorke, s ktorou som robil rozhovor. Tá ma prepojila na Jirka Hlavenku, investora, ktorého som už vtedy dosť obdivoval. Pokecali sme si, páčilo sa mu, čo robíme, takže sme sa dohodli na prvej investícii. 

Druhým investorom bolo SCIO, najväčšia firma, ktorá funguje v českom školstve. Šiel som za nimi s tým, že sa nám síce celkom darí v školách pomáhať, ale nie je to finančne udržateľné a zo škôl sme nemohli získať peniaze na rozvoj. Dohodli sme sa a SCIO vstúpilo do firmy ako spoločník. 

A teda sme pri získavaní týchto dvoch investorov neprešli takým tým klasickým hľadaním investorov, ktoré sa spája so startupovým svetom. 

S čím ste potom mali najväčšie ťažkosti, keď táto časť bola pomerne easy?

(smiech) S mnohými vecami. 

Moja práca je vlastne o permanentnom riešení problémov. Ale úplne najťažšie bolo nájsť biznis model.

My sme totiž tú aplikáciu vyvíjali s veľmi malými očakávaniami a s tým, že jej budeme venovať maximálne 3 mesiace, a potom prejdeme zase na niečo iné. Preto sme na začiatku vôbec nerozmýšlali biznisovo a chceli sme riešiť iba konkrétny spoločenský problém. Dostať aplikáciu aspoň na stovku škôl a, takpovediac, pomôcť aspoň jednému dieťaťu.

Lenže…

… tú prvú stovku škôl sme mali už do týždňa. Vtedy nám došlo, že potenciál tohto produktu je oveľa väčší a bola by škoda prestať sa mu venovať. Tak sa začalo hľadanie biznis modelu. 

Dnes je z toho už produkt, ktorý Ťa dokáže uživiť? 

Áno, ale vďaka tomu, že sme ho začali ponúkať aj firmám.

Vyskúšali sme totiž všetky možné spôsoby, ako na školách získavať potrebné financie: priamu platbu škôl, jednania s českým aj slovenským ministerstvom, zvažovali sme zmenu na neziskovku a financovanie cez granty, no stále sme narážali na nejaké problémy. Mali sme už 2000 škôl a aj tak sme ten projekt ledva dokázali uživiť. 

Pred dvoma rokmi sme preto otočili fokus.

Školám dávame aplikáciu zdarma. Vytvorili sme však nový tím, ktorý pretvoril produkt tak, aby ho mohli používať firmy a tých už máme tri stovky. Dnes nás preto živí predaj firemným zákazníkom a české školy tak môžu mať produkt bezplatne.

Čo môže takáto aplikácia priniesť firmám?

V prvom rade vo firmách nepôsobíme ako appka proti šikane, ale ako platforma na riešenie čohokoľvek, o čom nie je úplne jednoduché hovoriť osobne. Každá firma si to potom vie prispôsobiť svojim potrebám.

V jednej funguje aplikácia ako HR nástroj a odhaľujú vďaka nej problémy, ktoré trápia zamestnancov a pre ktoré by z danej firmy odišli. Môže to byť napríklad sexuálne násilie, obťažovanie či diskriminácia. 

Iné firmy používajú náš produkt ako protikorupčný nástroj. Tu staviame na tom, že priemerná európska firma stratí cca 5 % svojich tržieb na interných podvodoch. Ak sa zamestnanci ozvú, môžu zároveň predísť aj ďalším takýmto podvodom. 

No a ešte môže aplikácia slúžiť aj ako liaheň dobrých nápadov a podobne.

Vyzerá to teda tak, že na firmách sa aplikácia už celkom ujala. Ak sa však vrátime ku školám, myslíš, že by tento nástroj mohol problém šikany úplne vyriešiť alebo je potrebný komplexnejší prístup?

Myslím si, že šikany sa nedá zbaviť úplne a ani to nebolo naším cieľom. Chceli sme ju hlavne zminimalizovať, ako to len ide.

To, že sa problém podarí odhaliť včas, šikanu neodstráni, ale zvyšuje šancu na jej skoré vyriešenie.

Aké sú teraz tvoje ďalšie plány?

Primárne sa ešte istú dobu budeme určite zameriavať na NNTB. Staráme sa o firemných klientov, máme overené, že sú s nami spokojní, že si nás vážia a pravidelne nám obnovujú platby. Zistili sme si, koľko sú ochotní za tento produkt platiť. Vieme tiež, že by prichádzal do úvahy aj predaj do celého sveta, čo vnímam ako zaujímavú novú výzvu. Už teraz totiž fungujeme v 20 – 30 krajinách. Stále sme však len na začiatku dlhej cesty. 

Keď spomínaš ostatné krajiny, vieš, koľko škôl je do NNTB.cz zapojených na Slovensku?

Máličko. Máme síce 150 škôl v Juhoafrickej republike, ale na Slovensku nám to akosi nejde. A to som sa naozaj snažil. 

Máme bezplatnú aj platenú verziu programu pre školy. Na Slovensku sme najprv fungovali rovnako ako v Česku, teda cez bezplatnú verziu. Veľmi dlho sme totiž jednali s vaším ministerstvom školstva, aby nám nejakým spôsobom zasponzorovalo činnosť. Bolo nám to aj sľubované, ale ku konkrétnej podpore nikdy nedošlo. Takže sme túto snahu stopli. 

Slovenské školy sa však naďalej môžu do programu registrovať, ale už len do platenej verzie.

A čo sa týka slovenských firiem?

Medzi firmami nemáme na Slovensku ani jediného klienta. Až na firmy, ktoré sú české a majú na Slovensku pobočky, napr. Sportissimo.

Čím sú podľa Teba tieto rozdiely medzi krajinami spôsobené? Je to o peniazoch?

O peniazoch to byť nemôže, lebo radi komukoľvek výjdeme v ústrety.

Keby slovenské školy povedali, že to namiesto 150 € si môžu dovoliť zaplatiť iba 50 €, vôbec by som sa tomu nebránil. Skúšali sme produkt ponúkať naozaj za lacno. Len sme nechceli ostať pri bezplatnom modeli, lebo sme videli v Česku, že to bola chyba. Navyše, všade vo svete funguje platený model. Nechceme na tom zarábať milióny, ide nám o pozitívny spoločenský presah, no bez peňazí jednoducho nemôžeme tento projekt udržiavať. 

Myslím si, že problém bude skôr mindsetový. Vidím to na firmách. Keď sa bavím s akoukoľvek západnou, nemusím ju presviedčať o tom, aby takýto nástroj zaviedla. Riešime iba to, prečo si má vybrať nás v porovnaní s konkurenciou. 

Oproti tomu v českých firmách ešte cítiť vplyv komunizmu, udavačstva, „práskačstva“.

V zahraničnej firme ti povedia: „To je super, konečne sa nám budú môcť zamestnanci zveriť.“ A v českej firme: „No to vieš, že tu budeme podporovať práskačov, to určite!“ Hovoria si, že radšej budú vo firme, kde sa kradne, než v takej, kde sa „bonzuje“.

Predpokladám, že so Slovenskom máš podobné skúsenosti.

Neviem to úplne posúdiť, ale možno je to pri posune na Slovensko ešte trocha silnejšie. V Česku sa nám to už darí čiastočne lámať, vyžaduje to však obrovské množstvo energie, ktorú na ďalší štát momentálne nevieme vynaložiť.

Čo by sa s tým dalo u nás robiť? 

Ja verím, že sa to raz zlomí. 

Som rád, že na Slovensku už asi rok funguje Úrad na ochranu oznamovateľov. Zaviedli ste to ako jeden z prvých štátov EÚ. Cieľom tohto úradu je práve meniť spomínané predsudky a mindset – vysvetliť ľuďom, že ak upozornia na nekalé činy, je to v skutočnosti pozitívne. Nie sú „udavačmi“, ale hrdinami, ktorí chcú meniť veci k lepšiemu.

Ďakujem Ti krásne za rozhovor. V prípade záujmu, ako Ťa môžu naši čitatelia kontaktovať?

Pokojne emailom na qjanslama@gmail.com. 

Rád pomôžem, s čím budem vedieť. 

---

Autor: Edina Erdélyiová
Editor: Simona Lučkaničová

---

Otestuj svoj biznis nápad aj ty!

Spolu s expertmi z Campus cowork, Zero Gravity Capital fond či zakladateľmi Perry Talents akcelerátora sme zostavili úvodný set domácich úloh respektíve zadaní, ktoré ti pomôžu pretaviť počiatočnú ideu do reálneho projektu. 

Ak si pripravený skúsiť to, pripravili sme pre teba

Ak máš akékoľvek otázky, zastav sa za nami v Campus cowork alebo napíš mail na Viktor@zero2hero.sk

---

Podporovateľom OZ Zero2Hero je firma NAY. Checkni si ich aktuálne otvorené pozície.

---

Sleduj nás na Instagrame, Facebooku alebo LinkedIne, aby ti neušli žiadne Zero2Hero novinky!