Juraj ako rodený Popradčan vyrastal so živým obrazom Vysokých Tatier pred očami. Až v zahraničí si uvedomil, aký poklad tu máme. S kamarátmi zo školy dnes vytvára dizajnové vzdelávacie hry, ktoré chcú mať ľudia vystavené aj na poličke. Trojica pred nedávnom prišla aj s nefyzickým produktom – 3D mobilnou hrou Lebo Mädveď vo virtuálnej realite. Ako sa taká appka vytvára, kde na ňu zohnať peniaze a čím ju ešte vylepšiť?
V rozhovore sa dozvieš:
a veľa iného.
Lebo Mädveď je dizajnový projekt. Je to značka, v ktorej traja ľudia vrátane mňa navrhujú edukatívne dizajnové hry.
Začalo sa to celkom nevinne ako darček pre môjho brata. Ten prvotný nápad, čo bolo vlastne Mapucle, mal však taký úspech v rodine, že ma to nakoplo. Dal som tomu fazónu, minimalistický dizajn a postupne začalo vznikať viacero hier.
Ono sa to priebežne mení.
Dlho bolo moje obľúbené Mapucle Slovensko okresy. Jedná sa o úplne prvý produkt, ktorý náš projekt akoby vyniesol na svetlo sveta a doteraz je komerčne najúspešnejší. Drží sa takto už roky a mám k nemu špeciálny vzťah.
V poslednom čase sa ale začíname sústreďovať na hry, ktoré človek reálne hrá s niekým ďalším.
Momentálne je tak mojím favoritom hra Game of Ur, ktorú oceňujú aj zákazníci. Jedná sa o najstaršiu hru na svete, ktorej pravidlá sú známe. Prvýkrát mi o nej povedal bratranec. Pamätám si, že som sa do nej úplne zaľúbil. Zistil som, že na Slovensku ani v Česku ju nikto nevyrába, tak sme sa do toho pustili my.
Bol to celkom risk, priniesť hru, ktorú nikto nepozná, na trh preplnený hrami. No a tento rok sa z toho nakoniec vykľul náš druhý najúspešnejší produkt.
Áno, a to veľmi dobre funguje na ľudí. Ide totiž o hru, ktorá bola dlho zabudnutá a iba nedávno sa k nej našla hlinená doska, na ktorej sú napísané pravidlá.
Áno. Pochádzam z Popradu a asi každý Popradčan má k horám špeciálny vzťah.
Navyše, myslím si, že každý od Popradčana očakáva, že sa v Tatrách cíti ako doma. Ja ich mám prechodené možno viac ako bežný Slovák, ale iba priemerne v porovnaní s inými Popradčanmi. Keď vyrastáš v tomto meste a máš tú pomyselnú tatranskú tapetu denne pred očami, až tak si to neuvedomuješ.
Žil som však pár rokov v Nemecku, Dánsku i Česku a človek si až tam uvedomí, ako mu tento nádherný obraz v skutočnosti chýba.
Viem si to predstaviť a dokonca som už takú možnosť aj niekoľkokrát mal, ale stále ma tu drží môj špecifický vzťah ku Slovensku, ktorý je ťažké vyjadriť. Som tu rád, rád pracujem na projektoch týkajúcich sa Slovenska, vo svojom rodnom jazyku.
Zároveň som si napríklad v Nemecku uvedomil, že je dobré, keď človek ovláda nuansy danej kultúry (historické pozadie, zmysel pre humor a iné), a to sa nedá úplne dohnať ani viacročným pobytom v zahraničí.
Ono je to tak, že keď človek začne vyrábať hry, tie nápady sa len tak kopia a on z nich musí vyberať, ktorým z nich sa bude reálne venovať.
Pri fyzických produktoch je určitý limit, koľko ich chceš vo svojom portfóliu mať. Z každého musíš mať na sklade viacero jazykov, veľkostí a ten sklad ti drží nejakú hodnotu. Možno preto ma začal zaujímať aj nemateriálny spôsob tohto biznisu, videl som v tom potenciál.
K moderným technológiám mám pozitívny vzťah – už v škole som pracoval s virtuálnou realitou. Je skvelé, keď sa spojí s hravosťou a edukatívnymi prvkami. Druhá vec je tá, že keď dizajnuješ fyzický produkt, dokáže uniesť iba určité množstvo informácií. Pri Tatrách tam máš doliny, štíty, plesá a množstvo informácií, ktoré sa do fyzického produktu jednoducho nezmestia. Virtuálny produkt však vie tento zážitok úplne upgradnúť na vyšší level zážitku.
Ja mám na starosti nové nápady a celkovú víziu projektu. Potom je tam Erika, ktorá má na starosti chod projektu, bežnú agendu a čiastočne aj marketing. Nuž a Paťo je najviac technicky zdatný, aj keď každý robí trošku zo všetkého. Všetci traja sme architekti, spolužiaci z vysokej školy.
Našli sme si na to mladé herné štúdio – Incidental Minds, venujúce sa náučným aplikáciám.
Určite.
A ešte peniaze. (smiech)
My sme našu appku na začiatku ani nechceli brať ako súčasť nášho komerčného projektu. Realisticky si totiž uvedomujeme, že trh hier je absolútne preplnený a veľmi málo ľudí má záujem o ďalšiu platenú aplikáciu. Bolo teda jasné, že by musela byť zadarmo. Vlastných financií však tiež nemáme dostatok. Šli sme na to teda grantovým systémom cez FPU (Fond na podporu umenia) a všetky získané prostriedky sme dali do projektu.
Nie, a ani ich tam dávať nechceme.
Máme v pláne appku rozvíjať, vidíme v nej obrovský potenciál. Vypracovali sme už aj projekt na ďalšie rozšírenie appky, chceli by sme opäť spolupracovať s rovnakým štúdiom, máme tiež vyhliadnuté aj granty a kopec ďalších plánov.
Áno, toto je jedna z vecí, ktoré plánujeme. Prvý krok je, prirodzene, Česko. K tomu hľadáme partnerov, ktorí by nám o krajine vedeli dať relevantné info. Zároveň by sme chceli verziu aj pre celú Európu, ktorá by bola v angličtine.
Samozrejme, spolupracujeme s neziskovou organizáciou SEEDS. Chodia po školách a vyučujú interaktívnym spôsobom, aj pomocou našich produktov.
Približne rok. Pandémia spomalila také to prirodzené stretávanie sa s ľuďmi. Nie drasticky, ale citeľne, navyše bol každú chvíľu niekto chorý.
Výzvou bola napríklad komunikácia s vývojárskym tímom. Lebo my máme nejakú predstavu o appke, ale nerozumieme kódovaniu. Oni sa našu víziu snažia naplniť, zároveň však vidia aj jej limity v rámci kódovania. Takže skĺbiť všetky tieto predstavy a informácie bolo náročnejšie.
Aj keď sme všetci chceli to isté, každý videl tú cestu trocha inak. Bolo potrebné hľadať kompromisy. Navyše sa ťažko argumentuje, keď človek do samotného kódovania úplne nevidí.
Zároveň to však bola aj zaujímavá skúsenosť, naučiť sa čo-to aj o projektovom manažmente.
Najviac ma bavilo dizajnovanie appky, skicovanie a premýšľanie, ako by asi mala vyzerať. Také to nadšenie, aký fajn produkt z toho môže byť a tiež vedomie, že to dokážeme uskutočniť. Bolo krásne sledovať, ako sa nám aplikácia rodí doslova pred očami.
Slovensko je v tomto fajn.
Trh je malý, ale zároveň dostatočný na to, aby sa tu dali vyskúšať veci v malom, a potom s nimi ísť ďalej. Avšak môže to byť aj dvojsečná zbraň, lebo na malom trhu je ťažké uživiť veľa nápadov.
Pokojne emailom na juraj@lebomadved.sk.
Rád pomôžem, s čím budem vedieť.
Autor: Edina Erdélyiová
Editor: Simona Lučkaničová
Spolu s expertmi z Campus cowork, Zero Gravity Capital fond či zakladateľmi Perry Talents akcelerátora sme zostavili úvodný set domácich úloh respektíve zadaní, ktoré ti pomôžu pretaviť počiatočnú ideu do reálneho projektu.
Ak si pripravený skúsiť to, pripravili sme pre teba
Ak máš akékoľvek otázky, zastav sa za nami v Campus cowork alebo napíš mail na Viktor@zero2hero.sk
Podporovateľom OZ Zero2Hero je firma NAY. Checkni si ich aktuálne otvorené pozície.
Sleduj nás na Instagrame, Facebooku alebo LinkedIne, aby ti neušli žiadne Zero2Hero novinky!