Čo ma inšpiruje? Zdravá konkurencia

„Nad vodou ma držalo práve kino. Bolo to presne to, čo som chcela celý život robiť, a konečne sa mi to podarilo.“

V rozhovore sa dozvieš,

• ako na nudnej výške ísť za svojím snom,
• že na začiatku to v práci vôbec nemusí byť jednoduché,
• že aj keď ti tvoj projekt vezme voľný čas, stojí to za to,
• ako naberať v práci inšpiráciu,
• že aj na Slovensku môžeš zažiť atmosféru filmových festivalov v Benátkach či Cannes,
• že je potrebné čo najviac sa pýtať ľudí, ktorí už v tvojom odvetví pracujú,

a mnoho iného.

K filmu sa dostala ako dieťa, keď chodila za babkou do kina, ktorá tam robila uvádzačku. Vždy vedela, že bude pracovať v tejto oblasti, aj keď zo začiatku nevedela ako. Keď mala na výške predmet Verejný projekt, dostala príležitosť zrealizovať svoj sen a znovu otvoriť kino v Poprade.

Úprimne hovorí, že to nie je vždy jednoduché. Neustále musí premýšľať, ako osloviť ľudí, aby prišli. Konkurencia v multiplexoch je silná. Ale drží ju nadšenie z toho, že si môže plniť svoj sen. Aká bola jej cesta? Čím všetkým si musela preskákať? A stálo to vôbec za to?

Predstavujeme ti Ľubku Olejárovú (29).

Začnime zľahka. Aké filmy ťa vedia inšpirovať, Ľubka?

Som za strednú cestu. Nesmie to byť veľmi ľahké, ani veľmi ťažké, nech je to niečo, pri čom si oddýchnem, aj sa zamyslím. Mám rada politickú a spoločenskú tematiku, alebo potom to musí byť veľmi dobrá komédia či Tarantinov čierny humor.

Ako vôbec vznikol nápad otvoriť kino, ktoré sa nachádza v centre Popradu a nie je súčasťou nákupného centra?

V Poprade v čase, keď som končila strednú a začínala výšku, zavreli kino Tatran, kamenné kino na námestí. Odjakživa som mala dva veľké sny. Prvý bol študovať filmovú vedu a druhým bolo znovu raz otvoriť toto kino. Vždy a všade som všetkým opakovala, že ja to kino raz otvorím 🙂 A to sa mi nakoniec vyplatilo.

V Olomouci, kde som si plnila svoj prvý sen, som sa na predmete Verejný projekt pustila do ročníkovej práce, ktorej témou bolo práve znovuotvorenie kina. S projektom som šla aj na Mestský úrad v Poprade, avšak v tom čase to ostalo nepochopené. Až neskôr, keď sa vymenilo vedenie mesta, môj projekt znova ožil a zarezonoval.

Čo sa zmenilo?

Boli to dva úplne iné typy stretnutí. Zatiaľ čo v dobe, kedy som projekt vypracovala, sme sa na meste bavili o hypotetickom budúcom otváraní kina, po zmene vedenia mesta už bolo jasné, že kino sa otvorí a hľadá sa konkrétny vedúci. Tu musím spomenúť, že prvotne som sa s projektom dostala k vedeniu mesta práve cez bývalého predsedu Filmového klubu, ktorý má na mojej ceste za kinom veľké zásluhy. Neviem si predstaviť, či by ma bez nejakej „zainteresovanej“ osoby prijali ako obyčajnú študentku s nejakým projektom. V druhom prípade to bola zase pani vedúca z oddelenia Mestského úradu, ktorá povedala novému vedeniu, že tu niekto ako ja v minulosti už bol a že mám predstavu čo a ako.

Na pohovor som sa veľmi svedomito pripravila. Prichystala som si prezentáciu so všetkými detailami a v hlave som si premyslela, čo je potrebné na pohovore povedať, hlavne moje predstavy o fungovaní, prečo práve takto a ako to dosiahnuť. To je veľmi dôležité, mať argumenty a hlavne predstaviť nejaké reálne kroky. Dosť značne mi pomohlo aj to, že som mala vzdelanie v odbore. Keďže tento odbor má u nás vyštudovaných veľmi málo ľudí, aj to ovplyvnilo rozhodnutie vedenia mesta prijať mať oproti iným uchádzačom.

Ako dlho trvalo, kým si kino znovu otvorila?

Projekt som robila vo štvrtom ročníku na výške, čo bolo v roku 2012, a kino sa otvorilo v roku 2016.

Čo bolo najťažšie prekonať?

Kino ako budova existovalo, my sme potrebovali „len“ obnoviť distribučné väzby a oživiť ho ako inštitúciu. Vyžadovalo si to dlhý čas, pretože po dohode s mestom bol presne stanovený termín, kedy sme ho mali otvoriť. Musela som pracovať veľmi rýchlo a bola som v časovom strese.

Čo ťa držalo nad vodou v tých ťažkých chvíľach?

Paradoxne práve kino 🙂 Bolo to niečo, čo som chcela celý život robiť a konečne sa mi to podarilo. Vtedy som tam trávila aj12 hodín denne. Stále som pracovala, večer som prišla zničená domov, ale už som sa znova tešila na ďalší deň.

Čo si v kine robila? Ako vyzerá taký 12-hodinový deň?

Ak niekomu poviem, kde pracujem, hneď odpovie, že „Waw to je super robota, celý deň pozeráš filmy a je to super zábava“. Ja sa vtedy smejem, pretože vidím tak jeden film do mesiaca, niekedy ani to nie 🙂 Je to hlavne kancelárska práca, telefonovanie, mailovanie, logistika objednávania, zasielania a nahrávania filmov, veľa manažérskej práce. Neoddeliteľnou súčasťou je občasné premietanie filmov, dohliadanie na chod priamo v kinosále, zabezpečovanie obsahu webovej stránky, predajného systému, marketingových aktivít. Samozrejme, že máme v kine aj iných pracujúcich ľudí, tí však pracujú na mieste v čase premietania – premietači, uvádzačky. Všetku ostatnú prácu robím viac-menej ja.

Ako si triediš myšlienky? Ako sa vzdelávaš?

Rada pracujem v kancelárii sama, pustím si hudbu, pri tom dokážem najefektívnejšie pracovať. A hlavne s veľkou dávkou kávy 🙂

Pravidelne sa vzdelávam, čítam odborné časopisy, recenzie na filmy, aby som vedela, či film za to stojí, či je pre naše publikum. Chodievam na pravidelné semináre a konferencie, ktoré pre nás kinárov organizujú. A počúvam ľudí, ktorí k nám do kina chodia, čo sa im páči, nepáči a čo by prípadne chceli vylepšiť.

Aký bol prvý film, ktorý ste pustili?

Prvý film bola Eva Nová a bolo to úplne super. Prišiel aj režisér Marko Škop a herečka Emília Vášáryová. Zatiaľ to bolo jediné beznádejne vypredané predstavenie. Každý tu chcel byť.

Aká bola reakcia ľudí, ktorí prišli po rokoch do kina?

Chodia tu väčšinou ľudia okolo 40-50 rokov, ktorí si kino pamätajú z predošlej éry a spomínajú ako sem chodili zo školy alebo ako sem chodili s frajerkou a vôbec si nepamätali, o čom bol film 🙂 Ľudia presne toto potrebujú. Prídu a povedia si, že je to tu presne tak, ako niekedy. Ani len interiér sme nemuseli meniť. Je to to ich kino, kde sú tie isté červené sedačky a všetko je na svojom mieste tak ako voľakedy.

Zrealizovala si všetky nápady, ktoré si mala, keď si snívala o otvorení kina?

Ja tie nápady dávkujem. Snažím sa každý mesiac prísť s niečím novým a zaujímavým. Ak má človek prísť do kina iba na film, nepríde. Prečo by chodil? Teraz si vie každý pozrieť film doma. Zastaví si ho, keď potrebuje, ide na toaletu alebo čokoľvek iné. Stále si to pripomínam, a tak sa snažím vždy vytiahnuť z toho filmu niečo, čo by mohlo zaujať. Mávame k filmom aj iné sprievodné podujatia, akcie, alebo vytvárame z toho festival. Chcem tomu dávať pridanú hodnotu.

Vieš uviesť príklad, v čom je tá pridaná hodnota?

Napríklad pri filme Zakladateľ, ktorý bol o zakladateľovi McDonaldu, sme vo videosále urobili zdravý fastfood. Po filme bola ochutnávka jedál od lokálnych predajcov a odborná prednáška.

Je o takéto akcie záujem?

Niekedy dám do toho veľa úsilia a času a ľudia o to nemajú záujem. Inokedy to vypáli úplne naopak a príde veľmi veľa ľudí. Keď do kina príde 70-100 ľudí, teším sa z toho. Na Zakladateľovi to tak bolo.

Na druhej strane, raz sme tu mali Zuzanu Kronerovú, herečku prvej triedy. Prišla na obnovenú digitalizovanú premiéru filmu Obchod na Korze, ktorý je veľmi dôležitý aj v súčasnosti. Predpokladala som, že keď má prísť ona, bude beznádejne vypredané. Prišlo asi 90 ľudí, a aj to mi pomohla jedna pani učiteľka, ktorá priviedla dve triedy žiakov zo školy.

Ako to všetko zvládaš pred takouto akciou?

Pred akciou týždeň nespím, rozmýšľam a pripravujem:) „Príde tu Kronerová, ktorá je zvyknutá na vypredané kinosály, ľudia sa budú biť o lístky“ – to mi chodí hlavu. Máme 360 miest na sedenie a nám prišli 4 rady ľudí. Bolo mi vtedy do plaču. Odvtedy uvažujem, čo si ľudia v Poprade želajú a čo je pre nich najvhodnejšie. Bojím sa skúšať to s veľkými hviezdami. Organizovanie takej akcie je aj o veľkej zodpovednosti a strachu.

Ako konkuruješ multiplexu v nákupnom centre?

Je to ťažké, pretože hráme tie isté tituly, v tom istom čase, takže je na divákovi, pre ktoré kino sa rozhodne. Verím, že tí, ktorí prídu k nám, to berú tak, že film je kultúra, že keď idú do kina, nechcú byť vyrušovaní. Chcú si pokojne sadnúť a pozrieť film. Nepotrebujú ísť predtým na kávu, potom nakupovať a parkovať v podzemnej garáži. Nechcem, aby kino bolo iba doplnkom programu, ktorý človek trávi v nákupnom centre.

V kine organizujete aj filmové festivaly ako Créme de la Créme, Febiofest, Be2Can, alebo Festival horských filmov a Festival Cestou necestou. Ktorý je tvoj najobľúbenejší?

Ja mám najradšej Be2Can. Sú to najlepšie filmy, ktoré vyhrali, alebo boli nominované na svetových festivaloch v Berlíne, Benátkach a Cannes. Vždy hľadám a inšpirujem sa, čo by mohlo náš mini festival vylepšiť.

Naposledy sme tu mali červený koberec, festivalovú kaviareň, blikali nám tu svetlá, mali sme tu fotografov, ľudia sa mohli odfotiť pri foto-stene, aby sa cítili, ako na skutočnom filmovom festivale. Chcela som im tú atmosféru priblížiť.

Aké sú tvoje kino-plány a sny do budúcnosti?

Môj najväčší plán je prepojiť všetky kultúrne inštitúcie v Poprade. Povedzme, že máme nejakú politickú tému a človek by v rámci nej šiel do kina na film, v Tatranskej galérii na výstavu, v kaviarni Groteska alebo kníhkupectve Christiania by mohol navštíviť nejaké čítanie, v Aréne koncert a v Dome kultúry divadelné predstavenie. Všetky tieto kultúrne inštitúcie v meste by sa dokázali spojiť a napríklad počas jedného víkendu spolu niečo vytvoriť.

Čo je pre teba pri tejto práci najťažšie?

Najťažšie je oddeliť prácu od súkromného života. Stále ma baví byť v kine, a potom o to horšie to vyzerá u mňa doma. Nie je to obyčajná práca, že zavriem dvere a tam to končí. Sú to veci, ktoré si vyžadujú môj čas. Ale napĺňa ma to natoľko, že som ho ochotná obetovať. Ale tiež si musím stanoviť určité hranice, ktoré to nesmie presiahnuť.

Čo ti dáva tento projekt a čo ti, naopak, berie?

Dáva mi veľa. Osobné naplnenie aj vzrušenie pracovať v kultúre, kedy si stále v napätí, či to vyjde alebo nie, koľko ľudí príde, a tak.

Berie mi voľný čas či pokojnú dovolenku. Napríklad cez Veľkú noc som bola tri dni na dovolenke a vkuse mi zvonil telefón a mailov som mala toľko, že som nevedela, či za týždeň na ne stihnem odpísať:) Tu musíš stále kontrolovať veci a riešiť problémy, aj keď sa v tom kine priamo nenachádzaš.

Čo ťa inšpiruje a posúva?

Pozerám si návštevnosť iných kín 🙂 Inšpiruje ma zdravá konkurencia. Ale aj dobrý film v kine.

Ak je mladý človek, ktorý má svoj sen a chce za ním ísť tak, ako si šla ty, čo je podľa teba pre neho alebo ňu dôležité?

Ak niekto po niečom túži, musí sa v danom odbore vyznať. Nemusí byť hneď odborník, ale mal by si o tom naštudovať čo najviac vecí, pýtať sa ľudí, ktorí tomu rozumejú, spoznávať ľudí , ktorí už v tomto odvetví pracujú, získať základné známosti a vedomosti. Vtedy si už vie urobiť nejaký vlastný obraz o tom, ako to funguje a už si vie zháňať, čo potrebuje.

A potom už stačí „len“ veľa energie a nadšenia:) Keď som ešte študovala, jedna distribučná spoločnosť mala rozbehnutý seminár, na ktorí sa mohli dostať iba tí, kotí kiná už prevádzkovali. Ja som im napísala, že som síce študentka, ale aj ja raz určite otvorím kino v Poprade, že si ten seminár zaplatím, tak či by som tam mohla prísť. Povedali, že môžem a naozaj to stálo za to. Spoznala som ľudí z odvetvia, videla som, ako pracujú, čo všetko kino potrebuje, aby mohlo fungovať, a mnohé iné veci. Vďaka tomu som sa na začiatku vedela odraziť.

Ak by niekto chcel vo svojej obci otvoriť malé kino a potreboval poradiť alebo by sa chcel na čokoľvek iné spýtať, ako ťa najlepšie kontaktuje?

Pokojne môže napísať na náš mail kino@visitpoprad.sk.

Ďakujem za rozhovor, Ľubka.

Viac videí nájdeš na našom Youtube. Foto: Joži Macutek a Ľubkin archív