„Netreba sa báť povedať, že toto sám nedám, že je toho na mňa veľa.“

V rozhovore sa dozvieš,

• čo robiť, aby si dokázal na eventoch networkovať,
• načo je dobré mať OZko,
• čo ti môže dať do života kniha Fight Club,
• že byť „busy“ nemusí znamenať, že niečo naozaj robíš,
• ako veľmi je dôležitá pokora,
• že každý môže byť tvojím mentorom,

a mnoho iného.

Keď premýšľala nad výškou, prišla jej do cesty autonehoda. Rozhodla sa dať si čas a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne v živote chce. Kamarátka ju však vzala na Deň otvorených dverí na žurnalistiku do Nitry. Zapáčilo sa jej a zostala tam. Po bakalárovi skúsila masmediálnu komunikáciu v Trnave, kde sa naučila veľa. Pred štátnicami však pochopila, že to tiež nie je škola, s ktorou sa úplne stotožňuje, tak ju nechala.

Oveľa dôležitejšie však je, čo robila popri škole a po škole. Už na strednej so skupinou kamarátov organizovali rôzne podujatia a akcie pre spolužiakov. Niektoré nápady sa neskôr rozšírili aj pre verejnosť a na konci strednej vzniklo OZ Mladá Sereď, ktoré aj dnes, po šiestich rokoch, prináša život do mesta a pomáha dosahovať jeden spoločný cieľ – „mať sa v našom meste lepšie“.

Rok pôsobila v organizácii LEAF ako LEAF Award koordinátor a mentorka študentov. Okrem iného mentorovala aj Vavi Sedílekovú, ktorá aj vďaka LEAF-u vydala knihu Venile. V súčasnosti už je koordinátorkou komunitného centra Priestor a Mladú Sereď zanechala mladším kolegom. V Priestore sa venujú workshopom, neformálnemu vzdelávaniu, prednáškam, filmovým večerom a diskusiám pod názvom „Vyprávačky“.

Prečo sa dala na OZko, aj keď zo začiatku nechcela? A prečo vlastne nechcela? Aké akcie robili? Čo by dnes spravila inak? Čo ju motivuje ? Všetko sa dozvieš v rozhovore.

Predstavujeme ti Mirku Sabovú Dudášovú (25).

Mirka, prečo ste s kamošmi založili Mladú Sereď?

Človeka veľmi ovplyvňuje, v akom prostredí je a s kým sa stretáva. My sme boli dobrí kamoši, ktorí nechceli len kritizovať a vždy sme na škole vymýšľali nejaké akcie. A keď sme ich vedeli vtedy urobiť pre školu, prečo ich nespraviť pre mesto?

Skapal tu pes a nám to nevyhovovalo. Tak sme si povedali, že nechceme čakať na druhých, na samosprávu, na školu, na iné OZka, nevyhovárajme sa, nebuďme stále len kritickí, skúsme niečo spraviť, nič za to nedáme. Dali sme si nápady dokopy, založili OZtko a pustili sa do kultúrnych, charitatívnych či vzdelávacích aktivít. Testovali sme, na čo ľudia zareagujú.

Čo vám fungovalo a čo nie?

Tým, že v Seredi nebol veľmi nočný život, tak celkom dobre ľudia reagovali na diskotéky. My sme boli vtedy začínajúci vysokoškoláci, takže aj pre nás boli atraktívne. Neskôr sme ale zistili, že to nie je cesta, že nechceme robiť diskotéky. Tak sme sa dali na akcie, ktoré fungovali aj inde na Slovensku typu Zóna bez peňazí. Zo začiatku sme sa nestretli s veľkým záujmom, ale pokračovali sme a dnes už funguje OZko šiesty rok.

Asi boli aj ťažké chvíle.

Bolo také dlhšie obdobie, kedy som ťahala všetko ja a mala som pocit, že všetci chcú prísť len na podujatie, ale nikto mi nepomôže. A najťažšie bolo pochopiť, že okej, teraz musím tých ľudí možno viacej koordinovať ja, potom to zase prevezme niekto iný. Potom som im to jedného dňa vykričala, že ja všetko robím a oni mi na to povedali, že tiež toho majú veľa a teraz sa spoliehajú na mňa, že spravím, čo treba. Ale keď poviem, že to nedávam, tak sa zapoja. Vtedy sa mi otvorili oči a uvedomila som si, že netreba sa báť povedať, že toto sám nedám, že je toho na mňa veľa. Veľakrát si možno myslíme, že veď jasné, že to všetci vidia, keď na všetkom robím sám. Ale tak to vôbec nie je. Tí ľudia si môžu myslieť, že ty sa v tom vyžívaš a možno ti nechcú do toho zasahovať.

Čo ťa motivovalo ísť dopredu?

Na mňa celkom fungovala negatívna motivácia. Často sme sa na začiatku stretávali s reakciami ľudí typu „V Seredi? Naozaj toto chceš robiť v Seredi?“. A ja som im chcela dokázať, že sa to dá urobiť aj v Seredi. A pokým sa to nejak nepodarilo, tak som nemala pocit, že job is done.

Aké konkrétne akcie ste robili?

Prvá akcia, s ktorou sme začali ešte predtým, ako bolo združenie a ešte pred tým ako som ja vôbec rozmýšľala o Mladej Seredi, bolo vypúšťanie lampiónov. Vtedy to bol veľký hit. Potom ako OZko sme zorganizovali seredský fotomaratón, kde mali ľudia na zadané témy fotiť Sereď a okolie a večer bolo vyhodnotenie. Organizovali sme aj darovanie krvi, ktoré doteraz funguje. Okrem toho také jednorazové veci ako Halloween či rôzne retro akcie. Všetko to vychádzalo z našich koníčkov a z toho, čo sa nám páčilo. Neskôr sme začali vzdelávať dobrovoľníkov.

Ako na vás reagovali ľudia v Seredi?

Nerada generalizujem, tak skúsim príklad. Na námestí sme postavili knižnú búdku. Jeden majster nám ju spravil, bolo to umelecké dielo. Veľmi sme sa z toho tešili, ale ľudia nás upozorňovali, že to nie je dobrý nápad. „Námestie? Tam chodí tak veľa ľudí, zničia vám to. Radšej to niekde zašite, kde na to bude niekto môcť dohliadnuť, nedávajte to takto pred všetkých.“ My sme to však práve takto nechceli.

Netrvalo to ani 24 hodín a búdku nám zničili. Ľudia hneď reagovali, že veď sme vám to hovorili, s tým v Seredi musíte rátať. Tak sme ju dali zrekonštruovať a znova ju postavili na námestie. Po dvoch týždňoch nám ju zase zničili. Ľuďom nás bolo až ľúto. Keď sme to dali tretíkrát rekonštruovať, majster už plakal a povedal, že ak to ešte raz zničia, už to nebude robiť. Keď sme ju postavili tretíkrát, zostala a stojí tam dodnes. A zrazu nám ľudia hovorili, ako super, že sme vydržali, že nám hovorili, že len treba vydržať.

Prečo ste vydržali aj na tretíkrát?

Pre mňa to bola zase tá negatívna motivácia. Ale boli sme z toho veľmi zronení, aj sme si poplakali celkom. Asi sme boli aj trochu naivní, že keď sa to dá všade po Slovensku, tak to pôjde aj v Seredi. A nakoniec to vyšlo.

Hovoríš, že na teba funguje negatívna motivácia. Stalo sa ti niekedy, že ti to nevyšlo? Že naozaj to dopadlo tak, ako niekto iný povedal.

Určite. Napríklad aj ten fotomaratón. Spravili sme ho ešte na ďalší rok a bolo ešte menej ľudí. Tak sme si povedali, že asi stačilo. Až teraz nedávno to ďalší mladí obnovili.

Keď ste začínali s týmito aktivitami, už vtedy ste vedeli, že musíte mať OZko?

Popravde, ja som vôbec nechcela OZko. Nakoniec som sa stala prvým predsedom:) Ale vôbec som nechcela tie papierovačky, veľmi som sa toho bála. Chcela som len robiť veci s tým, že uvidíme, čo z toho vzíde. Ale ľudia nám hovorili, že keď chceš žiadať dve percentá, musíš aspoň dva roky fungovať ako OZ. My sme boli banda 18-ročných ľudí a nemali sme ani tých 66 eur na kolok:) Ale potom ma ostatní prehlasovali. Tak sme si spísali stanovy a dnes sa celkom smejem na tom, ako tie vety zneli. Už dnes, po tých skúsenostiach a po založení ďalších xy OZiek vidím, že nám mohol vtedy niekto poradiť. Mohli sme si vypýtať radu od niekoho, kto už OZtko mal.

Komunikovali ste aj s mestom?

Keď sme začínali, tak sa akurát menila samospráva, a prišli tam ľudia, ktorí boli veľmi naklonení našej myšlienke. V začiatkoch sme ešte nevedeli písať granty, takže my sme viac-menej fungovali bez peňazí. Občas niečo rodičia prispeli, sem-tam nejaká menšia firma, a keď už niekto zarábal, tak dal zo svojho. Dnes už funguje Mladá Sereď aj vďaka podpore z mesta. Ale nie je to len o peniazoch. Je to aj o tom, že prídu na naše podujatie, že nás skontaktujú s ďalšími ľuďmi, ktorí nám možno lepšie vedia pomôcť, a tak podobne. Ale vždy je to o ľuďoch, nie je človek ako človek. Keď počúvam v iných regiónoch, aké majú ťažkosti s mestom, som vďačná, ako u nás tá podpora funguje.

Ty si študovala v Nitre, riešila OZko, asi si mala aj nejaké brigády. Ako vyzeral tvoj deň počas tohto obdobia?

Do Nitry som dochádzala, tam som študovala žurnalistiku, popri tom som riešila vysokoškolský časopis, brigády, aby sme z čoho mali financovať seba aj OZko. Bolo to plné, ale mňa to bavilo, lebo som mala pocit, že celý ten deň má zmysel a náplň. V rámci rozvíjania toho OZka sme sa veľmi veľa naučili a mali sme hneď kontakt s praxou. Je jedno, či človek rozvíja OZko, firmu alebo čokoľvek iné, vždy naberáš líderské schopnosti, vždy sa musíš zorientovať, čo sú to financie, z čoho to zabezpečíš, koho oslovíš, ako to odprezentuješ, hneď vhupneš do marketingu, a tak ďalej. Bolo atraktívne byť busy, aj keď dnes sa s tým už nestotožňujem.

Čo ti to za tých šesť rokov dalo? Čo ťa to naučilo?

Dalo mi to vytrvalosť a trpezlivosť. Dalo mi to priateľstvá. Fungovali sme spolu deň-noc. Veľmi si tých ľudí vážim, že dali svoje veci bokom, aby sme mohli rozvíjať OZko. Dalo mi to asi aj priority a schopnosť viac žiť hodnoty, v ktoré verím. Veľa sa hovorí o tom, aké hodnoty by sme mali žiť, ale kým ich nezačneš pretavovať do svojho života a nestretneš sa s charitou, s dobrovoľníctvom alebo kým niečo nespravíš pre druhých, v skutočnosti tie hodnoty až tak nežiješ. Rob niečo pre druhých, lebo to robíš na koniec aj tak pre seba. To som úplne nechápala, až kým som nezačala robiť Mladú Sereď.

Je niečo, čo možno ľutuješ alebo by si urobila inak?

Viac by som sa pýtala, viac sa stretávala s ľuďmi, viac sa prepájala, networkovala. Lebo v tom čase som si myslela, že keď som predsedníčka alebo garant nejakého podujatia, tak stačí vymyslieť nejaké podujatie a všetci by mali chcieť na ňom robiť a prísť naň, len ešte nechápu, že je to potrebné a dôležité.

Chýbala ti pokora?

Trošku pokory a možno ja prehľadu o tom, ako žijú iní ľudia. Žijeme v takých bublinách a myslíme si, že toto alebo tamto je dôležité spraviť, ale je to naozaj dôležité pre tých druhých ľudí? Pre mňa je vzdelávanie veľká priorita v živote, ale je aj pre druhých ľudí? Podľa mňa malo byť, ale je? Čo žijú vlastne tí druhí ľudia, alebo čo reálne potrebujú? Každý žijeme v nejakej inakšej bublinke a keď idem niečo robiť napríklad pre Sereď, mala by som vedieť, čo robia ostatní ľudia v tých svojich bublinkách. Tak trošku ich popraskať a snažiť sa pochopiť alebo minimálne rešpektovať aj tých druhých. To som vtedy ešte nechápala.

Máš alebo mala si mentorov? Akých?

Ja to beriem tak, že každý človek ti v živote niečo dá. Aj v každej práci som mala niekoho, kto ma určitým spôsobom mentoroval, aj na erasmoch som sa spoznala s pár trénermi, s ktorými som doteraz v kontakte a píšeme si alebo skypujeme. Snažím sa viac networkovať. Keď je človek otvorený prijať skúsenosti iných a počúvať ich, tak je to tiež spôsob mentoringu.

Ako networkuješ?

Veľmi záleží od nálady, lebo niekedy som silný introvert a je to ťažšie. Ale v zásade sa netreba báť, utrieť si spotené ruky do nohavíc, prehltnúť tú guču v hrdle a jednoducho ísť za druhým človekom a predstaviť sa mu. „Ja som ten a ten, myslím, že robíme podobné veci, poďme sa o tom niekedy porozprávať.“ A mať pripravený telefón či vizitku.

Čo podľa teba potrebuje mladý človek na to aby sa pustil do svojho projektu?

Nájsť vnútornú motiváciu, že prečo. Prečo to chceš? Veľakrát sa človek pustí do niečoho, čo mu príde atraktívne, ale pri prvom zaváhaní alebo keď sa zjaví niečo nové, zabudne na to a nedokončí to. No ak chceš naozaj niečo spraviť, mal by si vedieť, prečo je to pre teba dôležité a prečo to musíš dokončiť. Zodpovedať si „prečo“ býva ťažké.

Aké veci ťa každodenne inšpirujú?

Inšpiráciu naberám naozaj všade, to nie je len klišé. Keď vidím, ako niektorí ľudia či projekty fungujú, to ma motivuje a hovorím si „Bože, ešte stále robím tak málo, tak veľa vecí sa dá spraviť.“ Medzi takými ľuďmi je napríklad partia z Bardejova, okolo bardejovskej Bašty.

Aká kniha ťa silno ovplyvnila?

Fight Club🙂 Veľa ľudí to berie tak, že je to negatívna kniha. Ale mňa úplne odpálila. Ukázala mi, kam nás dokáže vlastné ego doviesť a začala som sa pýtať samej seba, či naozaj robím dôležité veci, ktoré ľudia potrebujú. Odporúčam aj film aj knihu, jedno aj druhé je super.

Na jednej strane hovoríš, že Fight Club tak trochu stopol tvoje ego, na druhej strane, že ťa inšpiruje, keď vidíš u iných, čo všetko sa dá ešte robiť. Ako to balansuješ? Lebo byť „busy“ je občas len také pozlátko, že pozrite sa všetci, koľko toho ja robím. Ale reálne to častokrát nemá hodnotu.

Na to nemám recept. Je to niečo, s čím denno-denne bojujem. Niekedy je dobré si povedať, že dnes mám fajront. Keď napríklad v nedeľu oddychujem a mám výčitky, že nepracujem, to sa už volá workoholizmus. Je dôležité vedieť si dať stopku, lebo len tak človek príde na ďalšie nápady. Inak sme len v tej svojej bubline s klapkami na očiach a ideme na zotrvačnosť. Ale keď si doprajeme priestor zastaviť sa, zrazu vidíme aj iné cesty.

Ako najlepšie ťa niekto zastihne? Kde?

Najlepšie cez mail, tam odpovedám. Cez Facebook nie som úplne spoľahlivý človek:)

Ďakujem pekne.

Ja ďakujem.

Viac videí nájdeš na našom Youtube. Foto a video: Martin Haburaj Photography