Inšpirácia

Lucia Ježeková: „Najväčší omyl mladých je čakať a začať niečo robiť až po štúdiu.”

Lucia Ježeková

Novinárčinu začala robiť úplnou náhodou už v 17-tich. Venuje sa širokému spektru projektov a miluje cestovanie. Mladým radí, aby skúšali nové veci a angažovali sa. Nikdy totiž nemôžu vedieť, ktorá príležitosť im zmení život.

Prestavujeme ti Luciu Ježekovú Havlíkovú (39), bývalú novinárku, úspešnú podnikateľku, lektorku a mentorku.

V článku sa dozvieš:

  • ako vyzerá novinárčina v praxi,
  • že aj príležitosť, ktorá tak na prvý pohľad nevyzerá, ti môže zmeniť život,
  • prečo je dobré angažovať sa už počas strednej a vysokej školy 

a mnoho iného.

Lucia, s tvojou osobou sa spája novinárčina, žurnalistika, moderovanie, PR, podnikanie či školenia prezentačných zručností. Ako by si sa v krátkosti predstavila?

Predstavila by som sa tak, ako ma všetci poznajú – vrtuľa v zadku (smiech). Mám veľa aktivít, energie a robím všetko možné. Mám naozaj široký záber a myslím, že práve vďaka tomu som tam, kde som a robím to, čo robím.

S novinárčinou si začínala pomerne skoro, aké boli tvoje začiatky? Prečo si sa rozhodla pre novinársku kariéru?

Ako novinárka som začínala, keď som mala 17 rokov –  počas leta predtým, než som nastúpila na vysokú školu. Bola to úplná náhoda, ktorá však určila smerovanie takmer celého môjho života.

Chcela som si nájsť letnú brigádu, tak som zavolala do Petržalskej televízie, že by som si u nich chcela dať inzerát do textových správ. A oni sa ma vtedy spýtali, či by som nechcela robiť redaktorku. Keď som sa ich spýtala, čo taká redaktorka robí, zavolali ma k nim, aby som sa prišla pozrieť. Jednoducho náhoda, ktorú nevymyslíš.

Ako sa tvoja novinárska kariéra vyvíjala ďalej, čomu si sa venovala?

Keďže mi to v Petržalskej televízii celkom išlo, potom ako prestala fungovať som sa dostala do Slovenskej televízie. V Slovenskej televízii som robila redaktorku pre Správy a komentáre aj pre hlavné spravodajstvo. Postupom času som sa dostala do televízie TA3, kde som bola vedúcou ekonomickej redakcie, mala vlastnú ekonomickú reláciu a občas moderovala mimoriadne štúdiá.

V novinárskej kariére sa toho dá veľa zažiť. Pracovne som absolvovala množstvo zaujímavých rozhovorov a cestovania. Bola som napríklad na svetovej výstave EXPO v Šanghaji, v Kosove a OECD v Paríži. 

Vždy je to ale o tom, vystihnúť ten správny moment a vziať správnu príležitosť. Stačilo, že by som Petržalskej televízii povedala, že nechcem byť redaktorka a možno by som vôbec nerobila to, čo robím.

Lucia Ježeková

V televízii si pracovala na plný úväzok a zároveň študovala denné štúdium na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Ako sa dajú takéto záväzky skĺbiť?

Tým, že som pre Petržalskú televíziu začala robiť vtedy, keď som začínala na vysokej, celé moje štúdium bolo o tom, že všetci vedeli čo robím. V škole mi často vyšli v ústrety, mohla som si napríklad poprehadzovať cviká tak, aby som ich mala len dva dni v týždni. Ale bolo to vďaka tomu, že som robila ekonomickú novinárku, čiže v podstate v oblasti, ktorú som študovala.

Zažila som aj pár zábavných momentov. Kvôli diplomovke som si napríklad kúpila auto, aby som z telky stíhala odbiehať na konzultácie za profesorkou. (smiech)

S novinárčinou si pred nejakým časom skončila. Prečo si sa tak rozhodla?

Novinárku som robila 13 rokov, je to veľmi náročné povolanie a keď má človek rodinu, ťažko sa to dá skĺbiť. Ide o to, že človek vlastne nevie, kedy začne a kedy skončí.

Raz som mala víkendovú službu. Víkendová služba znamená, že redaktor príde do telky a čaká, či sa niečo udeje. 

Mne sa vtedy stalo, že bol požiar na Starých Horách pri Banskej Bystrici. Mňa tam z Bratislavy odvelili a zostala som tam tri dni. Hoci som mala len sobotňajšiu službu a v nedeľu som mala byť doma. Každý deň som volala domov, že neviem, kedy sa vrátim, lebo tu musím zostať. Bola som jediná z tímu, kto si stihol vziať aspoň nejaké oblečenie, ostatní kolegovia si museli nakúpiť v Banskej Bystrici. (smiech)

Čomu sa kariérne venuješ teraz?

S manželom máme firmu, internetový obchod, kde sa venujem hlavne manažérskym veciam či náboru ľudí. Popri tom sa venujem PR aktivitám, takže pomáham klientom s tlačovými správami a moderujem konferencie. Tiež vediem individuálne komunikačné tréningy, väčšinou pre firmy. Učím ľudí prezentovať na verejnosti alebo vystupovať pred médiami. Zároveň som začala robiť hromadné tréningy komunikačných zručností.

Mala si v živote nejaký moment, ktorý ťa motivoval angažovať sa popri štúdiu?

Pamätám si, ako som na základnej škole nevedela, kam chcem ísť. Strednú školu som si vyberala podľa toho, že na nej nebola matematika a chémia (smiech).

Práve na strednej škole som sa dostala k organizácii Junior Achievement Slovensko (nezisková organizácia zameraná na rozvíjanie podnikavosti, ekonomického myslenia a finančnej gramotnosti študentov, pozn. autorky)

Zlomovým momentom pre mňa bolo celoslovenské kolo súťaže Mladý líder, na ktoré som sa dostala ako úspešná absolventka programu JA Firma (program simulovaných školský firiem, pozn. autorky). Bola to súťaž pre najlepších študentov z ročníka, na ktorej som videla skvelé veci. Mali sme tam teambuildingové aktivity, manažérske a komunikačné tréningy, a to ako stredoškolák len tak nezažiješ. Bol to taký štartovací moment, kedy som si uvedomila, ako sa veci dajú robiť a čo všetko môžu aj študenti dokázať.

Okrem spomínanej súťaže si v rámci Junior Achievement Slovensko absolvovala aj jeden z ich najznámejších programov, JA Firmu. Čomu ste sa so spolužiakmi venovali?  

JA Firmu som absolvovala v rokoch 1997/1998, ešte pred súťažou Mladý líder a už tá ma pozitívne ovplyvnila. Vďaka školskej firme ma na škole poznali, pretože sme sa dosť medializovali, čo v tých časoch nebolo úplne štandardné.

Naša školská firma vyrábala adventné vence, figúrky a šperky z moduritu (smiech). To, čo vymýšľajú terajšie školské firmy, je niekde úplne inde. Oveľa viac sa venujú technológiám a online svetu.

Lucia Ježeková
Lucia počas natáčania reportáže pre televíziu TA3.

S organizáciou Junior Achievement Slovensko dlhodobo spolupracuješ ako dobrovoľníčka a mentorka. Akým aktivitám si sa venovala a venuješ?

Presne tak, mne sa v tom 1997 celá organizácia JA Slovensko zapáčila, rezonovalo vo mne všetko, čo robia. Po absolvovaní ich programov som pri nich zostala ako dobrovoľníčka a založila som pobočku dobrovoľníkov v Bratislave. 

Chodila som pomáhať na podujatia, napríklad každoročný Veľtrh podnikateľských talentov a časom to prerástlo do toho, že som bola konzultantka z praxe pre školské firmy. Teraz chodím občas do porôt a spomínaný veľtrh zvyknem moderovať.

Čo ti spolupráca s Junior Achievement Slovensko dáva?

Ešte počas školskej firmy som sa naučila efektívne komunikovať s ľuďmi a prezentovať. Pochopila som, aké dôležité je vedieť sa obklopiť spoľahlivými ľuďmi či riešiť krízové situácie. Práve krízové situácie ma naučili, že netreba hádzať flintu do žita, ale spraviť maximum pre to, aby sa to podarilo. Každá takáto snaha sa nám skôr či neskôr vráti.

Ako pre dobrovoľníčku a mentorku bolo pre mňa najväčším poznaním to, že je veľmi ťažké motivovať študentov k práci v školskej firme. Videla som to už v našej školskej firme a stále sa s tým stretávam.

Celkovo máš naozaj veľa aktivít, aký je tvoj recept na to, aby si ich všetky stíhala?

Myslím, že všetko je o time-manažmente. Človek si to musí vedieť naplánovať a vypustiť veci, ktoré sú nepodstatné. Treba vedieť povedať nie. Tiež je to o tom, že ja som vždy bola takáto, mala som veľa energie a chcela som sa angažovať, pretože ma to baví.

Zároveň to beriem ako karmu – čo dáš, to sa ti vždy v nejakej podobe vráti. Mnohokrát sa mi to potvrdilo – aj keď sa niečo nezrealizovalo, spoznala som ľudí, s ktorými som spolupracovala neskôr. Angažovanosť dá človeku veľa kontaktov a keď niekedy ja budem potrebovať pomoc, verím, že sa mám na koho obrátiť.

Čo by si odporučila študentom a mladým, ktorí možno ešte presne nevedia, čomu by sa chceli venovať?

Začala by som opačne: tým, čo neodporúčam. Neodporúčam im, aby zostali sedieť na zadku, nič nerobili a povedali si, že vyštudujú a potom niečo začnú. To je najväčší životný omyl, ktorý môžu spraviť. Hoci len letná brigáda alebo dobrovoľnícky projekt je oveľa lepší ako nerobiť nič.

Už na strednej škole sa podľa mňa treba zapájať do projektov, zoznamovať sa s ľuďmi a získavať kontakty. Na vysokej škole sa oplatí mať brigádu, hoci len prácu na recepcii, pretože ak je človek šikovný, dokáže sa prepracovať.

Potvrdilo sa mi, že 99% príležitostí nemusí vyjsť, ale tá jedna, o ktorej si to vôbec nemyslíš, vyjde. Moje odporúčanie je preto byť akčný, skúšať nové veci s chuťou a energiou. Mnohé veci, ktoré človek nevie, sa ľahko naučí.

Lucia Ježeková
Luciinou vášňou je cestovanie – pred desiatimi rokmi navštívila aj Černobyl.

Čomu sa venuješ okrem práce a dobrovoľníctva? Máš nejakú aktivitu, pri ktorej zrelaxuješ?

Cestujem. Veľmi veľa. Vôbec nie som ochotná peniaze minúť na značkové veci, ale radšej na cestovanie. Učíme to aj naše deti, stihli sme navštíviť už naozaj zaujímavé miesta, aj keď teraz nás situácia okolo koronavírusu trochu zastavila.

Aké cestovateľské zážitky vyhľadávaš? Máš nejaký veľký cestovateľský sen?

Bola som napríklad v Severnej Kórei a Číne, tehotná v treťom mesiaci (smiech). Takisto v
Černobyle – ešte pred 10 rokmi, keď to nebolo v móde. S kamarátmi sme na vlastnú päsť precestovali Irán či Japonsko. Deti (8 a 6 rokov)  už s nami boli v Karibiku, Ázii, či USA.

 Najčerstvejšie som pre manžela na narodeniny zorganizovala zájazd na Špicbergy. Boli sme v Longyearbyene, najsevernejšom trvalo obývanom meste na svete. Jazdili sme tam na skútroch, videli ľadové medvede, veľryby a mrože. Ochutnali veľrybie, tulenie či sobie mäso a pili pivo vyrobené z vody z ľadovca.

Často sa spriatelíme s domácimi, ktorí nám potom ukážu, ako skutočne žijú. Málokto riskne cestovanie na vlastnú päsť, nás to ale baví. Mojím cestovateľským snom sú krajiny, kde som ešte nebola. Manželovi vravím, že aj ja budem mať narodeniny a ešte sme neboli v Antarktíde. (smiech)

Čo ti cestovanie na vlastnú päsť dáva?

Človek vidí rozmanitosť, rôzne krajiny. Zavretí v dovolenkovom rezorte nevidíme za múry.

Napríklad, keď sme boli v Malajzii, deti tam jedli obed sediac na zemi a ako sme išli okolo, syn sa pýta, prečo nesedia pri stole. Aj naše deti tak vidia, že v iných krajinách sa žije inak, nie všade majú také šťastie ako my. Myslím, že z nich aj takto vychováme tolerantnejších ľudí.

Ak ťa bude chcieť niekto z našich čitateľov osloviť, ako ťa môže kontaktovať?

Som na LinkedIne, prípadne na Facebooku alebo pokojne emailom na havlikova@ppshop.sk.

Ak sa Ti článok páčil, zdieľaj a odporuč ho, prosím, tvojim kamarátom. Ďakujeme.

Čítať ďalej

Sme hrdý partner akceleračného programu Rozbiehátor. Ako hovorí zakladateľ Juraj Kováč: "Ukážeme ti ako si overiť, či je tvoj nápad dostatočne dobrý na to, aby z neho mohol byť fungujúci biznis."

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás