Martin Nemeček z Potom.sk: „Keď som si zisťoval, ako pohrebníctvo u nás funguje, bol som zhrozený“

Od nášho posledného rozhovoru s Martinom Nemečkom uplynuli dva roky, počas ktorých sa posunul od práce na plný úväzok k magisterskému štúdiu vo Švédsku, kde sa venuje inováciám a podnikaniu. Zároveň pracuje na projekte, ktorý reaguje na jednu z najnáročnejších životných situácií: smrť blízkeho človeka. Projekt sa nevenuje len samotným pohrebným službám, ale zameriava sa na celý systém rozhodnutí, ktoré v týchto chvíľach prichádzajú a na ktoré väčšina z nás nie je pripravená.

V rozhovore sa tiež dozvieš:

• ako vznikala idea jeho najnovšieho projektu Potom
• prečo je podľa Martina smrť tabuizovanou témou
• či zvažuje návrat na Slovensko

V roku 2023 si s nami v Zero2Hero spravil prvý rozhovor – čo sa v tvojom živote odvtedy zmenilo?

Najväčšia zmena je u mňa vidieť asi v profesijnom a zároveň aj v osobnom živote. Rozhodol som sa spraviť si ročné magisterské štúdium vo Švédsku. Život sa mi zmenil hlavne v tom, že po roku 2023 som sa preklopil z primárne pracovného nastavenia, full time práce a cestovania  k tomu, že som sa presunul na rok späť do školy.

Link na náš prvý rozhovor s Martinom nájdeš tu : http://zero2hero.sk/martin-nemecek-hackaton-rozhovor/

Čo študuješ vo Švédsku?

Študujem inovácie a podnikanie. Je to veľmi prakticky zamerané štúdium. Prvá vec, ktorú sme mali spraviť, keď sme prišli do školy bolo, že sme mali navrhnúť svoj osobný startup. Bolo nás asi sedemdesiat a všetci sme mali asi 60 sekúnd na to, odprezentovať svoj nápad, na ktorom následne chceme počas roka pracovať. Nápady, ktoré boli pre ľudí najzaujímavejšie, sa prerozdelili pomedzi tímy, ktoré vytvorili akoby startupy. Na týchto startupoch sme pracovali oba semestre počas celého roka. Mali sme teoreticky zamerané hodiny, ale všetko sa to aplikovalo na naše startupy, za ktoré sme hodnotení.

Na akom projekte si pracoval ty?
Projekt, do ktorého som zapojený, máme v škole nazvaný HereAfter, na Slovensku ho nazývame Potom. Projekt sa venuje ľuďom, ktorí si momentálne prechádzajú smrťou blízkej osoby, alebo tým, ktorí si chcú byť istý, že ich blízky budú vedieť, čo majú robiť, ak sa im niečo tragické stane.

Čo bolo pre vás v rámci tohto projektu najdôležitejšie ? Aká bola vízia a idea za týmto nápadom?

Začal by som svojou motiváciou. Ja som sa rozhodol navrhnúť tento nápad preto, že som mal osobnú skúsenosť so svojou babkou, o ktorú som prišiel pár rokov dozadu. Vtedy som si uvedomil, že to nie je len o tom, že sa niekto pominie, naplánuješ pohreb a tam to končí. Je tam veľké množstvo rozhodnutí, podľa niektorých štúdií aj osemdesiat a viac rozhodnutí, ktoré ten daný človek musí urobiť v tesných momentoch po smrti blízkeho. Keďže som sa profesne venoval design thinkingu, service designu a navrhovaniu lepších služieb, tak keď vidím rozpor medzi tým, aká je zákaznícka skúsenosť a tým, čo by sa malo tomu zákazníkovi dostávať, tak zbystrím pozornosť.

Koľkí na tomto projekte pracujete?

To sa ťažšie hovorí, keďže mne tento projekt ležal v hlave dlho. Nepracoval som na ňom aktívne, vedel som ale, že je to nejaký spoločenský problém, ktorý vnímam z hľadiska fungovania pohrebníctva na Slovensku a skúšal som sa zamýšľať nad tým, kde ten problém vzniká. Raz za čas som sa objavil v pohrebníctve, snažil som sa niečo zistiť, rozprával som sa s ľuďmi, ktorí o niekoho prišli a podobne, a ten projekt sa v mojej hlave postupne formoval. Neskôr mi s projektom pomáhala moja bývalá priateľka, robila na textoch, tvorila verbálnu identitu. Zo štúdia Birne sme mali Pauli, šikovnú grafičku, ktorá nám navrhla vizuálnu identitu. Postupne sa to takto skladalo a následne som si vedel nájsť developerov, ktorí vedeli zastrešiť tasky, ktoré ja nedokážem. Aktuálne v projekte nie je nejaký stabilný cofounder, máme ale stabilných ľudí, ktorím platím a venujú sa developmentu.

Čo hľadáš vo svojich projektoch ?

Hackatony sú pekným príkladom podnikania v laboratóriu. Dostaneš nejaký problém, ktorý sa snažíš vyriešiť najlepšie zo všetkých tímov a nakoniec získaš cenu, pričom toto všetko sa udeje v rámci dvoch dní. V reálnom živote si problémy žijú voľne okolo nás, a keď sa rozhodujeme nejaký riešiť a vyriešime ho, tak ideálne je človek za to odmenený, poprípade mu trh ukáže, že to nie je správna cesta. Presne o to sa snažím. Ak nájdem procesný problem, alebo niečo čo nefunguje, snažím sa to vnímať ako dar. Ja chcem svoje projekty vnímať tak, že keď vidím, že určitá skupina ľudí čelí konkrétnemu problému a je to téma, ktorá ma aj z osobného hľadiska zaujíma, tak v tom vidím veľký potenciál.

Kedy si v sebe objavil chuť pracovať na projektoch?

Neviem povedať, čo bol konkrétne ten moment. Ja som si to začal uvedomovať na strednej, kedy som porovnával svoju prácu na rodinnom dome, kde som pomáhal a brigádu, kde som pracoval s lasermi. Uvedomil som si, že hodnota sa dá vytvoriť rôznymi spôsobmi. Niektoré sú ľahšie, niektoré sú ťažšie a zároveň do toho prichádza aj faktor toho, či ten výsledok niekomu pomáha. Tam som si začal definovať to, že nechcem len pracovať za nejakú konkrétnu odmenu ale chcel by som byť človekom, ktorý navrhuje systémy toho, ako by mohli nejaké veci fungovať. Keď ten systém funguje dobre, tak prináša hodnotu spoločnosti. A ak za týmto systémom zostane aj hodnota „navyše“, voláme to podnikanie. A o takéto podnikanie, ktoré pomáha spoločnosti, sa momentálne snažím.

Kam by si chcel posunúť projekt Potom.sk?

To je projekt, ktorý je úplne v začiatkoch a tvoríme postupne to, čo by to malo byť. Aktuálne sa to postupne dostáva k ľuďom, prví ľudia si prechádzajú tým, čo sme vytvorili. Nie je to ešte ani z desiatich percent to, čo by som chcel. Ja teraz komunikujem s množstvom odborníkov na Slovensku, ktorí sa na túto oblasť pozerajú z pohľadu neziskového sektora. Sú to organizácie, ktoré pomáhajú pozostalým spracovať smútok alebo s praktikáliami celého procesu. Podľa mňa má tento projekt na to, aby zmenil vnímanie pohrebníctva na Slovensku. Keď som si zisťoval to, ako pohrebníctvo u nás funguje, bol som zhrozený. Chcel by som, aby zákaznícka skúsenosť pri takto nepríjemnej životnej udalosti nebola natoľko nepríjemná.

A na čo by si sa chcel v rámci tejto zmeny zamerať? Čo sú pre teba tie hlavné piliere?

Keď človeku zomrie blízky, väčšinou netuší, čo všetko treba vybaviť. Chcel by som, aby bolo jasné, aké kroky je potrebné podniknúť a ktorí partneri či pohrebné služby sú dôveryhodní a naozaj pomáhajú. Mnohí nevedia, koľko stojí rakva alebo prevoz zosnulého, a práve táto netransparentnosť trhu spôsobuje, že sú ľudia v týchto situáciách mimoriadne zraniteľní voči nekalým praktikám. Ich rozhodovanie navyše ovplyvňuje silný emočný stres, čo zneužívajú niektoré pohrebníctva – napríklad tým, že si všímajú, na akom aute zákazníci prišli, čo majú oblečené alebo aké nosia hodinky, a podľa toho im určia cenu. Takéto správanie je neetické a ľudia by mu v takejto chvíli nemali byť vystavení.

Čomu sa venuješ v rámci svojej diplomovej práce?

Vo svojej diplomovej práci sa rozprávam s ľuďmi, ktorí si prešli stratou blízkeho, a často sa opakuje rovnaký problém – najviac im chýbajú jasné informácie od zosnulého o tom, ako by si predstavoval svoj pohreb, či chcel byť spopolnený, kde by chcel byť uložený, koho by si želal mať na obrade, ale aj čo by sa malo stať s jeho vecami, majetkom či záväzkami. Tieto rozhodnutia potom zostávajú na príbuzných, ktorí často nevedia, ako postupovať, a môžu medzi nimi vzniknúť nezhody. Na našej platforme preto pomáhame ľuďom včas sa zamyslieť a pripraviť inštrukcie pre svojich blízkych – vo všetkých oblastiach, od pohrebu až po usporiadanie osobných a majetkových záležitostí. Zároveň chceme pomáhať aj tým, ktorí už stratili niekoho blízkeho a teraz stoja pred hromadou administratívnych povinností, na ktoré ich nikto nepripravil.

Aké je podľa teba vnímanie smrti na Slovensku?

Neviem to zovšeobecniť na celé Slovensko, ale z vlastnej skúsenosti viem, že keď som sa pokúsil otvoriť túto tému doma, stretol som sa s odmietnutím – akoby to bolo tabu, o ktorom sa jednoducho nerozpráva. Podľa mňa je to chyba. Nejde o to, že by som chcel vedieť, čo mi kto zanechá, ale o úprimnú snahu pochopiť, ako si ten človek predstavuje, že by to po jeho smrti malo vyzerať, a zabezpečiť, aby sa to naozaj mohlo naplniť. V rámci nášho projektu sa musím držať pri zemi a sústrediť sa na konkrétne, uskutočniteľné kroky, no dlhodobým cieľom je zmeniť spôsob, akým sa na Slovensku hovorí a premýšľa o smrti. To si však vyžaduje čas, citlivý prístup a odbornosť.

Mal si možnosť rozprávať sa na tému smrti a zariaďovania pohrebu aj s niekym zo Švédska?

Mám rozhovory aj priamo so Švédmi, ktorí si prechádzajú týmto procesom. Aj tu sa mi opakuje ten naratív, že by ľuďom pomohlo, keby zosnulá osoba mala nejaký plán, poznali by predstavu, ktorú tento človek mal. Opakuje sa tu tiež aj to, že by nechceli nič drahé a honosné, no napriek tomu im to bolo ponúkané. Spomínali napríklad aj to, že im chýbala nejaká personalizácia v rámci pohrebných služieb. To sú ale podľa mňa témy, ktoré sa opakujú na Slovensku aj vo Švédsku, kde je ale ten systém pohrebníctiev o trochu vyspelejší aj skrz digitalizáciu a podobne. Nevidím tam nejaký masívny rozdiel.

Odlišuje sa nejako tvoje premýšľanie nad projektami a businessom od tvojho každodenného premýšľania v živote?

Podľa mňa nie. Ja mám takú obľúbenú vetu od môjho kolegu Sláva, je to citát Jacka Welcha, ktorý povedal, že „There is no such thing as work life balance. There are work life choices, and you make them, and they have consequences”, a podľa mňa to pekne ilustruje to, že tam nie je hranica medzi životom a prácou. Tých osem hodín z toho dňa, ktoré by sme mali tráviť v práci, tak to je ten život. Ja som veľmi analytický človek a podľa mňa sa to možno na úkor niektorých vecí prejavuje aj v tom, ako rozmýšľam nad osobnými vecami.

Chcel by si sa vrátiť na Slovensko?

Sledujem, čo sa na Slovensku deje, a úprimne, je mi z toho často smutno. Chcel by som sa raz vrátiť a krajine pomáhať, ale kde budem fyzicky žiť, zatiaľ neviem. Vedome sa snažím neupínať na žiadnu krajinu – nemyslím si, že miesto, kde sa človek narodil, je automaticky jeho domovom. Slovensko vnímam ako svoj domov, pretože tam mám rodinu, priateľov a prežil som tam väčšinu života. Zároveň však viem, že pocit domova si človek dokáže vytvoriť aj inde, ak si tam vybuduje komunitu a zázemie. Bol by som nesmierne rád, keby sa Slovensko opäť stalo tým sebavedomým „tigrom“, ktorému by som mohol pomáhať – hoci aj na diaľku. Zatiaľ však len dúfam, že sa krajina pohne smerom, na ktorý budeme môcť byť všetci hrdí.

Viac o projekte Potom.sk sa môžeš dozvedieť na tomto linku.