Inšpirácia

Ak mám niekedy skrachovať, nech je to pred tridsiatkou

Martina Jandíková

„Chcem, aby bolo o mne počuť. Nie kvôli popularite, ale preto, že tu chcem niečo zanechať a byť inšpiráciou pre ostatných.“

V článku sa dozvieš,

  • čo ti môže priniesť asertívna komunikácia,
  • ako sa dajú zužitkovať viaceré talenty v podnikaní,
  • v čom sa oplatí využiť rady skúsenejších,
  • ako je dôležité ísť si sa svojím cieľom, aj keď pracuješ pre niekoho iného,
  • prečo je najlepšie plniť si sny pred tridsiatkou,

a mnoho iného.

Vyniká úprimnosťou, drajvom a originalitou. Nevie vystáť podniky, kde v neopracovanom betóne hrá rovnaký kaviarenský playlist a čašníci prinesú šálku kávy so skepsou v očiach.

Od začiatku strednej školy si zarábala v gastronómii. Usmiata a profesionálna sa snažila byť v krčmách „piatej cenovej“, ale aj v moderných a známych kaviarňach. Zo všetkých profesií si odnášala skúsenosti, ktoré chcela zužitkovať vo vlastnom podniku.

K slobode smerovala už od puberty, nakoniec ju našla v káve a káva jej našla lásku. So svojím manželom dnes vlastní kaviareň, ktorá je splneným snom aj náročnou realitou.

Predstavujeme ti Martinu Jandíkovú (25) a jej kaviareň Mad Drop.

Martina Jandíková pred kaviarňou Mad Drop
Martina Jandíková pred kaviarňou Mad Drop

Maťa, v 22-och rokoch si sa rozhodla otvoriť vlastnú kaviareň. To nie je typický životný krok pre dvadsiatničku. Kde to začalo?

V našej rodine si takmer každý prešiel obdobím, v ktorom vlastnil nejaký podnik alebo v ňom pracoval. Babka je ale šéfredaktorka časopisu, slovenčinárka, a ja som vždy túžila byť novinárkou a tiež pracovať s naším jazykom.

Preto som odišla z Bratislavy do Revúcej na literárne gymnázium, študovať slovenčinu, divadlo, žurnalistiku. Popri škole som si však musela zarábať a najjednoduchšia cesta pre mňa bolo zarábať si v gastre. Obsluhovať ľudí, rozprávať sa s nimi, brať od nich objednávky a byť za to platená? Bolo mi to také prirodzené, že mi nevadilo pracovať aj v obyčajných „pajzloch“, krčmách…

Vrátila si sa však domov…

Kvôli chorobe som sa musela vrátiť do Bratislavy, tu som dokončila strednú pedagogickú. Stále som však hľadala cesty ako byť samostatná. Mama mala mňa a sestry v mladom veku, a tak nás bolo veľa žien, ktoré sme bývali pokope. Babka, jej tri dcéry a my tri vnučky v jednom malom byte. Ja som zo sestier najstaršia, bola som najväčší rebel a snažila som sa zarobiť si na vlastný priestor, na vlastnú kúpeľňu 🙂 Hľadala som si byt, ale aj samú seba.

A našla si sa pri káve?

Až počas práci u Shtoora som sa začala viac zaujímať o kávu. Fascinovalo ma, čo sa dá z toho zrna dosiahnuť. Pozerala som si videá na youtube, čítala som si blogy, knihy, začalo moje štúdium kávy. Stále som mala hlavu ponorenú do telefónu a vzdelávala som sa. Nemala som tam však možnosť riešiť iba kávu. Jeden deň som trénovala latte art, ďalší deň som uviazla pri umývaní riadov. To ma veľmi deprimovalo, obmedzovalo.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Tak si začala hľadať novú prácu?

Našla som Martina Králika, pána Králička, na Poštovej ulici. Išla som k nemu na kávu… a nebola dobrá 🙂 Ale videla som, že celá práca u neho spočíva iba v príprave kávy, žiadny riad. Práve v tom čase som našla aj jeho inzerát, cez ktorý zháňal chalanov baristov, ktorí budú robiť nielen kávu, ale budú aj rozkladať ťažké stroje.

Ozvala si sa mu aj napriek tomu? Napriek zlej káve, napriek tomu, že hľadal iba chalanov?

Áno, napísala som mu mail aj so životopisom. Vedela som, že je to mladý človek, tak môj mail začal slovami: „Čau, videla som tvoj inzerát. Som síce baba a som síce na strednej, ale som mladá, pekná, komunikatívna a viem robiť super kávu, takže ma musíš prijať.“

Odpovedal ti vôbec na to?

Do pár hodín mi volal, aby som prišla 🙂

A naučila si ho robiť kávu…

Áno 🙂 Pri zaškolovaní mi ukázal ako pripraviť kávu. Poďakovala som sa mu a spýtala som sa ho, či mu tiež môžem ukázať svoj postup. Pripravila som mu cappucino so srdiečkom z mlieka a zostal úplne zaskočený. Keď ma prijal, zakázala som mu chytať sa stroja 🙂

V tom čase si ešte študovala?

Áno, práve som maturovala. Martin ma nechal v pokoji dokončiť školu a potom som nabehla na full-time režim, ktorý bol však 16 hodín denne. Martin mal ešte svoju druhú prácu a dal mi tú dôveru, že som to mohla viesť ja. Bola som za strojom, chodili sme do telerána, na festivaly… Na jednom takom som sa spoznala aj so svojím manželom.

Káva ti našla aj manžela?

Vždy som veľmi chcela ísť na Kremnické gagy. Martina som ukecávala, aby sme tam išli s kávou. Jemu sa do toho príliš nechcelo, keďže to bolo neefektívne. Z Bratislavy cestovať aj s vozíkom a strojom do Kremnice a zase naspäť… Boli sme tam jediní s kávou a čakacie rady bolo obrovské. Jakub (Jakub Jandík, manžel Martiny a spolumajiteľ kaviarne Mad Drop) si ich vystál niekoľkokrát denne, placho si len vypýtal kávu a išiel naspäť čakať do radu. Tak som prišla za ním a oslovila som ho. Neskôr si ma našiel na Facebooku a zavolal ma na kávu. O nej však nevedel takmer nič. Asi ma naozaj chcel zbaliť, keď mi neskôr napísal, že si ide robiť baristický kurz.

Martina so svojím manželom Jakubom
Martina so svojím manželom Jakubom

Ty si už mala nejaký kurz absolvovaný?

Nie. Naštvalo ma to, a tak som sa prihlásila na kurz aj ja. Chcela som mať certifikát na to, čo už aj reálne viem. Martin, pán Králiček, mi kurz zaplatil, čo bolo úplne skvelé. Veľmi ma podporoval vo všetkom, čo som si zmyslela. A vymyslela som si aj prijať Jakuba k nám do pána Králička. Martina som presvedčila, že potrebujeme ďalšiu posilu, a tak sa z nás stali kolegovia.

Vedela si už u pána Králička, že raz budeš mať vlastnú kaviareň?

Vždy som vedela, že chcem mať niečo svoje. Netušila som, čomu budem šéfovať, ale vedela som, že budem šéfka. Nechcela som byť iba šedá myška. Vždy ma bolo vidieť a vedela som to využiť na marketing, na reklamu, na podnikanie. Chcem, aby bolo o mne počuť. Nie kvôli popularite, ale preto, že tu chcem niečo zanechať a byť inšpiráciou pre ostatných.

Mala si hneď na začiatku podnikania tím ľudí, ktorému si šéfovala?

Prvý rok a pol sme tu boli iba dvaja – ja s Kubom. Makali sme sedem dní v týždni, 18 hodín denne. Bolo to ťažké. Ťažké bolo ale aj rozhodovanie odísť od Pána Králička. Odísť som nechcela len kvôli tomu, aby som mala niečo vlastné, ale chcela som fungovať už aj vnútri, v teple, na jednom mieste. Martin sa vtedy nechcel vzdať vozíka. Bál sa klasickej kaviarne. Ja som sa tiež šialene bála, ale vedela som, že to chcem.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Kde ste vzali prvé peniaze?

Zohnali sme si chalana, ktorý sa stal naším partnerom a investoval prvé peniaze do kaviarne. Bol pravidelným zákazníkom u Králička. Často sme rozprávali a vedela som, že robí v IT a hľadá niečo, do čoho by investoval. Mali sme už základný budget, preto som mala trochu väčšiu istotu. Nebolo to veľa, ale na rozbeh to stačilo. A tak sme traja hľadali priestory. Vedela som, že by to malo byť na sídlisku, aby sme neboli ďalším turistickým podnikom.

Ako ste sa nakoniec dostali na Blumentál, do širšieho centra Bratislavy?

Moja známa mala podnik v priestoroch, kde je dnes Viecha (priestor vedľa Mad Dropu – pozn.red.). Bol to super priestor, ale finančne by to bolo veľmi náročné. Začala som pokukovať po vedľajšom priestore, kde sme dnes.

Zvonku nebolo dobre vidieť, čo bolo vnútri. Realitný maklér nevedel o tejto budove nič, nemohol zohnať žiadny kontakt na majiteľov. Jeden deň som sedela v električke, pozrela som na túto budovu a tam svietil nápis „Na prenájom“. Okamžite som vystúpila z MHD a volala som na číslo, ktoré viselo na dverách. Maklérka bola ešte za rohom, ceduľu len pred chvíľou zavesila. Šokovalo ma, že to bol celý dom aj so záhradou, nie iba spodné priestory.

Ťaháte celý nájom sami?

Sami. Priestory využívame ako sklady na tovar alebo naše vlastné tričká s ilustráciami. Takisto v ďalších častiach pripravujeme kuchyňu, ja by som u nás rada spustila aj tréningové centrum či vzdelávacie kurzy. Ľudia si chcú robiť kávu aj doma a chcú hľadať nové recepty, no občas sú zmätení a nevedia, ako na to.

Prerábali sme postupne. Každý cent, ktorý sme zarobili, sme späť investovali do priestorov. Väčšinu vecí sme si zo začiatku robili sami alebo sme ich nejako zháňali, keďže peňazí naozaj nebolo veľa. O polnoci sme vŕtali a inštalovali poličky, dodávateľ nám spravil naozaj iba vodu a elektriku.

Mali sme tu raz umelkyňu, ktorú sme na noc zavreli v kaviarni, napustili do termosky kávu, cez noc maľovala ilustrácie na záchodoch a ráno sme ju vypustili 🙂 Keďže sme už museli fungovať, inokedy to nemohla robiť.

Martina so svojím tímom
Martina so svojím tímom

Ako to vyzeralo v začiatkoch?

Zo začiatku to veľmi išlo. V Bratislave už fungovala kaviarenská kultúra. Boli všetky tri Urban Housy, Mono Cafe, BrewBar fungoval. Dávid Frajt z BrewBaru nám veľmi pomohol, dal nám všetky svoje tipy. Dodnes nám veľa pomáha, keď sa nám napríklad minie káva.

Takže existujúce kaviarne ti boli „mentormi“?

Určite áno. Kto povie, že je originál, ktorý prišiel na všetko, tak kecá. Tiež som chodila inde, sledovala som procesy za barom a brala som si príklady.

Čo odborné veci k podnikaniu? To sa zrejme nenaučíš cez tutoriály, ani si to neodsleduješ.

Prednedávnom som bola na jednom stretnutí, kde rôzni mladí podnikatelia a startupisti rozprávali o svojich mentoroch v oblasti marketingu, sebadisciplíny, hovorili o rôznych podcastoch, jogínoch, plánoch. Nebola som síce od nich staršia, ale vôbec som nerozumela, o čom rozprávali.

Keď som začínala, sledovala som baristov, aby som vedela pripraviť kávu a na webe som si zistila, ako si založiť firmu. Ostatné prišlo veľmi intuitívne, sledovaním iných a skúsenosťami. Okolo seba mám ale veľa inšpiratívnych ľudí. Nemám mentora, ale snažím sa učiť od každého.

Ako vyzerá učenie sa od každého v praxi?

Nechcem byť najmúdrejšia ani najpapulnatnejšia v miestnosti 🙂 Robí mi veľmi dobre, keď sa ľudia zaujímavo rozprávajú a ja môžem byť potichu, počúvať ich a učiť sa. Vyslovene vyhľadávam také stretnutia.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Ktorá kaviareň je tvoja najobľúbenejšia?

Happy Baristas v Berlíne. Baristov majú z celého sveta, ale spája ich, že všetci sú tam usmiati, šťastní. Vidíš ich tam spievať si za barom. O toto sa snažíme aj my u nás.

Väčšina kaviarní sú si podobné. Rovnaké dizajny, všade hrá Parov Stelar alebo nejaká hipsterčina, niekde lepšia káva, niekde menej. Silené páčenie sa zákazníkovi a žiadna autenticita by mali vymiznúť spolu s Segafredo koženkovými kaviarňami. Atmosféra ťa vie odlíšiť. Hráme si preto metal, hudbu, ktorá sa páči nám, snažíme sa byť my v pohode, zákazníkom tykáme.

Aké máte reakcie zákazníkov?

Vedia, že tu môžu byť sami sebou. Niektorých šokuje, keď ich pozdravím čau. Nevedia, či sa odniekiaľ poznáme, rozmýšľajú, kam si ma majú zaradiť 🙂 Niektorých naše genius loci dokáže „zabiť“. Ale aspoň si vyprofilujem zákazníkov, čo je dôležité. Komu náš štýl vyhovuje, bude k nám chodiť veľmi rád a minie peniaze u nás. Kto hľadá inú atmosféru, má v Bratislave už veľmi veľký a kvalitný výber kaviarní. Niekto k nám príde z čistej zvedavosti.

Okrem toho, že ľuďom tykáš, máš aj v niečom inom rozdielny prístup k zákazníkom?

Zákazník nie je iba do momentu, kým zaplatí. Stále si všímam ľudí vo svojom podniku. Ak vidím, že nemá vodu na stole, okamžite mu ju dolejem. Starostlivosť o nich musí byť na prvom mieste. Vždy. Ale zároveň si chcem zachovať svoju tvár. To sa snažím učiť aj náš tím.

Tento prístup si sa niekde naučila, či je to tvoj osobný štýl?

Veľa vecí robím intuitívne. V prvom rade si vždy predstavím seba na mieste zákazníka. Veľa som chodila, a stále chodím, do druhých kaviarní a viem, čo mi tam chýba. Napríklad často vôbec necítim osobnosť majiteľa, čo bol u nás základný cieľ, ktorý sme v našej kaviarni chceli dosiahnuť.

Aj keď tu už s Jakubom trávime menej času, stále nás tu cítiť.

Martina s typickými Mad Drop ilustráciami
Martina s typickými Mad Drop ilustráciami

Ako vedieš vlastný podnik? Využívaš nejaké appky, programy?

Som stará škola a všetko si zapisujem ručne. Faktúry, účtovníctvo, všetko musím mať na papieri. Vyrovnávam bločky, lepím uzávierky. Mám 25 rokov, mladý človek, ale ja si nezapamätám veci, ak ich mám v Exceli v tabuľke.

S plánovaním a financovaním mi to až tak nejde, v tom by som úprimne potrebovala pomoc. Naopak s marketingom mi to ide odruky. Od jednej marketingovej agentúry som dokonca dostala správu, aby som im dala kontakt na nášho copywritera, ktorý robí vraj skvelú prácu. Pritom všetko nám píšem sama 🙂

Predsalen máš zázemie v písaní a slovenčine…

Veľmi ma to baví. Peniaze na osobný život mám práve z písania, prekladám texty z češtiny do slovenčiny. Z Mad Dropu som si zatiaľ nevyplatila ani jednu výplatu.

V budúcnosti by som rada vyskúšala nejaký marketing, kreatívu. Jakubovi som vravela, že v profesijných aktivitách nie som veľmi stála. Je to preto, že aj keď možno nemám stopercentný talent na jednu oblasť, som všestranná a veľa vecí ma zaujíma.

Aké náročné je viesť kaviareň z finančného hľadiska?

Celý rok si myslíš, že vedieš úspešnú kaviareň, potom zaplatíš dane, odvody, a účtovníčka ti oznámi, že si v mínuse dvadsaťtisíc. Napriek tomu, že každý mesiac máš vyšší príjem ako výdaje, na konci roka je veľmi náročné skončiť v pluse.

Napriek tomu, že máš zaplatené Spotify, musíš platiť aj poplatky SOZE (Inštitúcia vlastniaca práva k hudobným dielam, pozn. red.) a je úplne jedno, že púšťaš pesničky švédskej deathmetalovej kapely. A ďalších nespočetne veľa nezmyselných poplatkov.

Aj po týchto skúsenostiach, chceš stále viesť vlastný podnik a nie sa radšej venovať tej slovenčine?

Viem, že je dnes trendy vravieť o tom, akí sme všetci úspešní, ale niekedy som naozaj zničená. Niektoré dni je náročné vstať z postele. Občas by sa mi naozaj mentor zišiel. Ale išla by som do toho znova. No dala by som si pozor na niektoré veci a vyhľadala skúsenejšieho podnikateľa, ktorý by nám pomohol.

Dávid, ktorého som spomínala, nám veľmi pomohol, on nám bol akýmsi mentorom. Ale vyhľadala by som aj platenú pomoc odborníkov, ktorí by nám pomohli s administratívou alebo zostaviť biznis plán.

Keď odo mňa v banke pýtali biznisplán s trojročnou prognózou a cenotvorbou, nechápala som, na čo to odo mňa chcú a čo im tam mám napísať. Vedela som, koľko stojí kilo kávy, koľko z nej pripravím porcií a za koľko predáva kávu konkurencia. V banke mi pošepkali „Preboha, toto tam nepíšte, nikto Vám týmto štýlom nedá peniaze“. Nakoniec sme to napísali dobre, ale mať pri tom pomoc odborníka, by nám veľmi pomohlo.

Čo vám ešte ako mladým podnikateľom pomáha?

Teším sa napríklad, že stále vznikajú nové kaviarne. Všetci sa snažíme napredovať a konkurencia spôsobuje to, že sa navzájom inšpirujeme aj odrádzame. Ďalší hráč na trhu znamená, že musím makať ešte viac.

Martina počas rozhovoru v záhrade kaviarne
Martina počas rozhovoru na záhrade kaviarne

Takto hecuješ samú seba.

S Kubom sme si otvárali kaviareň s filozofiou, že kedy inokedy skrachovať, ak nie pred tridsiatkou 🙂 Môžeme sa učiť, plniť si sen. A keď nevyjde, zajtra môžem nalepiť ceduľku s odstupným, zbaliť si veci a ísť inam. Napríklad robiť kávu do Happy Baristas 🙂 Alebo pokojne ísť do Anglicka umývať riady a znova sa vypracovať od začiatku.

Mati, keby ťa naši čitatelia chceli kontaktovať, cez aký kanál ťa môžu osloviť?

Najlepšie asi Facebook alebo mail info(zavináč)maddrop.sk.

Ďakujem ti za rozhovor a prajem veľa síl.


Foto a video: Martin Haburaj

Čítať ďalej

Podporili nás