Petra Žilinčanová: Vďaka projektu ksebe.sk si vedia Slováci nájsť a rezervovať terapiu s psychológom len pár klikmi

Trápili ťa niekedy úzkosti, depresie, zlý spánok alebo len pocit nespokojnosti? A tušil si, na koho sa obrátiť? Petra Žilinčanová to svojho času tiež nevedela. Objavila však dieru na trhu a spolu s troma kamarátmi Pavlom Guričanom, Karolom Kleinmannom a Adamom Haviarom založila projekt ksebe.sk. Slovákom tak prístupnila služby duševného zdravia. Spočiatku musela psychológov prácne zháňať, dnes sa už na stránku hlásia sami.

V rozhovore sa dozvieš:

• ako sa líši štúdium v Amerike a Británii
• o Petrinom boji s úzkosťami
• pri akej myšlienke je už čas vyhľadať psychológa
• či musíš byť extrovert, aby si to niekam dotiahol
• 3 veci, ktoré ťa dovedú k úspechu

---

Na úvod nám povedz čosi o sebe. Viem, že si žila dlhé roky v zahraničí. 

Áno, odišla som tam hneď po strednej škole. Rok som študovala biznis v USA a hrala tenis za školu. Tri roky som bola v Anglicku na Durham University, následne som bola 3 roky na graduate scheme v spoločnosti Unilever a potom 2 roky na MBA v London Business School, počas ktorej sme založili aj ksebe.sk.

Prečo práve štúdium v zahraničí?

V USA mám rodinu a keďže som chodila na francúzske bilingválne gymnázium v Trenčíne, bola som tak trocha medzinárodne „šmahnutá“ vždy. Najprv som chvíľu študovala v USA, ale keďže aj v Anglicku sú veľmi dobré školy, ktoré menej stoja, štúdium som nakoniec absolvovala tam.

Čím bolo štúdium v USA verzus v Anglicku odlišné?

V Missouri som zažila typickú Ameriku ako tú z filmov. Keď nemáš auto, nepochodíš. Nakupuješ vo Walmarte. Najväčšia atrakcia je shopping mall s kinom a veľkými nápojmi.

Britská univerzita Durham bola opäť ako z filmu. Fakulty vyzerali ako čarodejnícka škola Harryho Pottera. Dokonca aj my, študenti, sme chodili oblečení v čiernych habitoch. Bol to teda riadny kultúrny šok. Naopak, na MBA v Londýne som sa cítila ako doma, lebo sme mali na škole ľudí z vyše 60 krajín, a teda som nebola odlišná, keďže som bola súčasťou tej študentskej diverzity. 

Zaujímavosťou je, že si robila aj v Bill&Melinda Gates Foundation. Ako sa človek dostane na takéto miesto?

Do Unileveru, do MBA aj do Gates Foundation som sa dostala klasicky cez výberové konanie. Nikto mi nepomáhal, nikto na mňa nedával odporúčanie. Naozaj som si to odmakala na pohovoroch a assessment centrách.  

Konkrétne do Gates Foundation mi pomohla francúzština, lebo som bola vo francúzskom tíme. Preto úprimne verím v to, že sa oplatí na sebe makať a vždy hľadať nové príležitosti na rozvoj.

Aké rozdiely si vnímala medzi Amerikou, Britániou a Slovenskom, čo sa týka duševného zdravia? 

Potreba rozprávať o duševnom zdraví je rovnaká v každej spoločnosti, aj keď napríklad v Amerike je táto téma už destigmatizovaná a mať vlastného psychológa je celkom bežné. 

Všade sa však potýkame s podobnými problémami – nedostatkom odborníkov, dlhými čakacími dobami na termín či vysokými cenami za konzultácie. Aj preto teraz v každej ekonomike vznikajú podobné firmy ako ksebe, ktoré krok po kroku ku riešeniu týchto bariér prispievajú.

Projekt ksebe.sk je na Slovensku jedinečný. Prečo ste sa ho rozhodli vytvoriť? 

Videli sme veľkú medzeru v systéme. 

Keď sa totiž človek rozhodne ísť k psychológovi, má dve hlavné cesty. Môže ísť cez poisťovňu, kde si na sedenie počká niekedy štyri a viac mesiacov. Alebo si to môže zaplatiť sám, žiaľ za vysoké poplatky. 

Okrem toho bol problém aj to, že človek väčšinou netušil, kde začať. 

Neexistovala totiž žiadna prehľadná stránka s odborníkmi. Navyše, stretnutia sa museli bookovať cez e-mail alebo telefonicky, čo spôsobovalo dodatočný a vlastne zbytočný stres.

Preto sme si povedali, že to ideme zmeniť a zlepšiť!

Ak si dobre pamätám, ty sama si natrafila na podobný problém. O čo išlo?

Keď som žila v Londýne, rozišla som sa s priateľom a začala som pociťovať stavy úzkosti. Trvalo mi dva roky, kým som pochopila jednotlivé súvislosti vo vlastnom živote. Teraz viem, že mojím spúšťačom tohto stavu bola práve veľká životná zmena. Od sedemnástich som mala totižto toho istého partnera, ktorý mi zabezpečoval akýsi pocit stability a domova aj počas štúdia a života v zahraničí. A zrazu boli všetky moje ideály a vnímanie sveta narušené. Začala som sa správať zvláštne, bola som žiarlivá, náladová, uplakaná, nebola som sama sebou. 

Obrátila si sa vtedy na pomoc psychológa?

Áno. Trvalo mi to však až dva roky, kým som sa odhodlala. Ultimátne si pamätám, že stretnutie sme si dohodli písomne, čo mi spôsobovalo značný stres. Nevedela som, kto to vlastne je a či si budeme sedieť. 

Nakoniec som však mala veľké šťastie a veľmi mi pomohol. 

A práve tam vznikla myšlienka projektu ksebe. 

Kedy človek vie, že nastal správny čas využiť služby psychológa?

Podľa mňa v momente, keď to už človeku napadne. Keď si povie: „Hm, zaujímavé, možno by mi padlo vhod s niekým sa o mojom stave porozprávať…“ 

Navyše, je dobré začať s terapiou v bode, keď sa ešte necítime úplne najhoršie. Reálne, za vyskúšanie v živote nič nedáme – nemáme čo stratiť. 

Zistíme to aj podľa nejakých symptómov?

Nervozita, nespokojnosť, nespavosť, bolesti brucha, zlé vzťahy, nechuť ráno vstať z postele, nedostatok zmyslu v živote…  To sú len príklady pocitov, pri ktorých by sme mali určite vyhľadať pomoc odborníka. 

Zaujímavosťou je, že zvyčajne je psychológ až posledná zastávka. Väčšinou najprv zájdeme ku kožnému, gynekológovi, gastroenterológovi, sme pravidelne chorí a myslíme si, že je to fyzický problém. Pritom naše prejavy môžu byť často práve psychosomatické. 

Podľa prieskumu ksebe trvá cca 14 mesiacov, kým sa niekto od prvých symptómov dostane ku psychológovi. Aj preto sa v našom projekte snažíme robiť aj toľko podstatnú osvetu a búrať rôzne predsudky a bariéry. 

Aké? 

Napríklad, búrame vnútorné bariéry a strach ľudí pred odbornou pomocou. Žiaľ, ľudia si sami častokrát stojíme v ceste za lepším psychickým zdravím a pohodou. Lebo sa bojíme, čo na to povie okolie, lebo nevieme, kde začať, lebo máme strach z nepoznaného. Dôvodov je veľa.

V projekte ksebe sa tiež snažíme búrať aj externé bariéry v spoločnosti a vzdelávať ľudí v tejto oblasti. Robíme osvetové kampane, spolupracujeme so známymi osobnosťami, chodíme na rôzne akcie ako napríklad Pohoda a rozprávame sa s ľuďmi. Organizujeme Dni zdravia, kde si záujemcovia môžu vyskúšať 20-minútovú terapiu zdarma. 

Búrame tiež finančnú bariéru. Komunikujeme s rôznymi firmami o duševnom zdraví a potrebe finančne prispievať zamestnancom na sedenia u odborníka. 

Chceme byť ako značka aktívnou súčasťou spoločnosti a efektívne búrať tabu o psychickom zdraví.

Čo na túto tému hovoria štatistiky? Koľko ľudí na Slovensku má duševné ťažkosti?

Podľa štúdie ÚHP (Útvar hodnoty za peniaze) z roku 2020 zažíva takéto ťažkosti 1 z 9 Slovákov. V Európe je to 1 zo 6 občanov. Myslím si, že Slováci môžu mať problém priznať si tento typ problémov, a preto dané štatistiky nekorešpondujú. 

Najčastejšie problémy, s ktorými sa na Slovensku stretávame, sú úzkosť, depresia a závislosť na alkohole. V našej krajine sú na alkohole až 3x viac závislí muži ako ženy. Na terapiu však chodia omnoho častejšie práve ženy.

Projekt ksebe funguje už vyše roka. Čo sa vám za ten čas podarilo? 

Okrem aktivít, ktoré som spomínala, máme momentálne vyše 60 psychológov v databáze. Dajú sa ľahko porovnávať a filtrovať podľa preferencií. Okrem toho si človek vie hneď rezervovať termín na online aj osobné stretnutie a zaplatiť bezpečne cez internet. A teda celý prístup ku informáciám o duševnom zdraví a jednotlivých krokoch pre tých, ktorí ju potrebujú, sú prístupnejšie. 

Podľa čoho ste vyberali spolupracujúcich psychológov? Ozývali sa vám aj sami? Prechádzajú nejakým overovaním?

Spočiatku sa nám nikto neozýval sám. (smiech) 
Teraz sa už hlási aj desať psychológov mesačne. 
A kritériá? 
Naši psychológovia majú vyštudovanú jednoodborovú psychológiu a okrem toho sú buď v klinickej špecializácii alebo v akreditovanom psychoterapeutickom výcviku, alebo majú minimálne 2 roky praxe s terapiami v nejakom zariadení (školskom, sociálnom…).

U nás prechádzajú trojfázovým overením, počas ktorého s nimi komunikujú traja členovia nášho tímu – psychológ, manažérka komunity a náš výkonný technický riaditeľ. 

Vráťme sa naspäť k téme duševného zdravia. Aké profesie sú v tomto smere viac ohrozené? Sú to práve podnikatelia, ktorí majú na svojich pleciach často veľkú zodpovednosť?

Podnikatelia majú podľa údajov z nemeckého fondu duševného zdravia Masawa až 3x väčšie riziko problému zneužívania návykových látok, 50% zažíva duševné problémy a 94% majú príznaky vyhorenia. Je to práve z dôvodu neštandardného náporu na psychiku. Podnikateľ robí v neustálej neistote a pod veľkým tlakom. 

Existuje na to dokonca aj rovnica, kde by mala byť medzi „požiadavkami“ a „zdrojmi“ rovnováha. „Požiadavky“ kladené na podnikateľa sú však veľmi vysoké, zatiaľ čo „zdroje“ sú častokrát veľmi nízke, či sa bavíme o finančných, ľudských alebo časových. A to je problém. 

Veľa sa v poslednej dobe hovorí aj o vyhorení. Tomuto stavu by sa však vraj malo dať predchádzať. Ako to vnímaš ty?

Vždy je to o správnom nastavení work-life balance a poznaní samého seba. Nemyslím si, že je prirodzené, aby človek dokázal aktívne fungovať a byť produktívny od deviatej do piatej. 

Ja sama som zistila, že som produktívna 6 hodín denne, potom to už upadá. Zvykla som napríklad robiť od deviatej do jednej. A tak som si dala pauzu, ktorú som využila na niečo fyzické. Išla som sa prejsť, niečo si kúpiť, najesť sa – aby si mozog na chvíľu oddýchol, prišiel na iné myšlienky, interagoval v offline svete a telo sa rozhýbalo. A až potom som pokračovala s pracovnými úlohami. Funguje mi to skvele (ale nie vždy mám vnútornú disciplínu).

Myslíš si, že existuje niečo ako recept na úspech?

Podľa mňa človek rozbieha nový projekt hlavne z vášne a presvedčenia. Podstatná je tiež motivácia – či už je to chuť realizovať sa, pomáhať spoločnosti, alebo zabezpečiť sa. Všetky sú relevantné. 

U mňa je motiváciou či spúšťačom často silná emócia, musí to ísť „z brucha“. Bez úprimného záujmu nič dlho nevydrží. 

Na prvej výške som rozbehla basketbalový klub. Prečo? Lebo tam nebol a chcela som hrať basket. A nakoniec sme boli najlepší tím na škole. 

Keď som bola v Unileveri, rozbehla som Young Unilever Minds, kde sme organizovali workshopy. Prečo? Lebo sa mi zdalo, že sa medzi sebou dosť nerozprávame, chýbala mi interakcia s ľuďmi mimo nášho oddelenia. 

Keď som išla na MBA, založila som Wellbeing club. Prečo? Lebo som milovala jogu a chcela som to zdieľať s ostatnými. 

Záujem samotný však asi nestačí, že?

Druhá vec je vytrvalosť. Jednoducho vydržať a robiť to. Ísť druhým príkladom. 

Takže v basketbalovom klube som chodila na každý tréning, v Young Unilever Minds som navštívila každú prednášku. Projekt ksebe nie je výnimkou. 

Ľudia navyše potrebujú dobré príklady, jednoducho vidieť, že som „all in“ a úprimne tomu projektu verím.

A do tretice?

Poslednou vecou je zodpovednosť. Tá prichádza vždy, keď chce človek podnikať a byť slobodný. Pre každého bude ten pocit zodpovednosti bolestivý v iných smeroch. Buď pôjde o medziľudské vzťahy, komunikáciu, naštudovanie si niečoho, čomu nerozumieme, finančnú zodpovednosť alebo zodpovednosť za tím. 

Čokoľvek je pre nás bolestivý bod, budeme to musieť urobiť. Inak máme smolu. Neurobí to nikto iný za nás. 

Ty si niekedy došla do bodu, keď si to už chcela vzdať?

Jasné! Pravidelne. Chuť zložiť zbrane sa objavuje neustále. Je to ako pri tenise – kedy väčšina vyhraných výmien niečo stojí – človek sa musí nanovo nakalibrovať po každom údere. A to nie je ľahké.

Za každým, aj malým úspechom sa skrývajú stovky hodín práce, ktorú často vôbec nevidieť.

Je však podstatné naučiť sa tiež vidieť pozitíva, oceniť sa za nich, potľapkať si po pleci a až tak ísť ďalej. 

Ako sa vyrovnávaš s neúspechmi?

Pokiaľ ma irituje niečo, čo sme neurobili dobre alebo nám prekĺzlo cez prsty, vnímam to ako príležitosť na zmenu, ktorej sa hneď chopím. Dôverujem mojej intuícii alebo pravidlu, keď sa nedostatok zopakuje 3x, treba ho riešiť. 

Keď sa mi nepáči, ako sme urobili workshop či webovú stránku, neváham a hneď iniciujem spoločné brainstormingy a návrhy na zmeny. To je výhoda startupu. 

Navyše, v tíme sme k sebe veľmi úprimní. Spätnú väzbu si dávame pravidelne a hneď, ako je to možné. Neberieme si ju osobne. Naopak, vnímame ju ako priestor a príležitosť na rast a vylepšenie firmy, na ktorej nám všetkým záleží. 

Čiže sa oplatí mať projekt pod kontrolou a riešiť problémy hneď v zárodku. To je dobrý point 🙂 Ako vidíš budúcnosť projektu ksebe? Kam ho túžiš posunúť?

V najbližšom roku či dvoch by sme určite chceli narásť v počte ľudí v tíme a samotnej agende ksebe. Vidíme, že ľudia začínajú stále viac vnímať potrebu riešiť tému duševného zdravia. Či je to na individuálnej úrovni alebo v komunikácii s firmami. 

Čo sa týka môjho rozvoja mimo ksebe, určite budem naďalej cestovať a vzdelávať sa. Je pre mňa podstatné byť v kontakte so zahraničnou komunitou. Je to súčasť mojej identity. Úprimne túžim prinášať nové nápady a riešenia na rodné Slovensko, a tak dúfam, že budem mať dosť síl a priestoru plniť si tento sen. 

Ako sa na teba a tím ksebe môžu nakontaktovať naši čitatelia

Určite cez chat na stránke https://ksebe.sk, Instagram, Facebook alebo môj Linkedin či mail petra@ksebe.sk.

---

Autor: Edina Erdélyiová
Editor: Simona Lučkaničová

---

Otestuj svoj biznis nápad aj ty!

Spolu s expertmi z Campus cowork, Zero Gravity Capital fond či zakladateľmi Perry Talents akcelerátora sme zostavili úvodný set domácich úloh respektíve zadaní, ktoré ti pomôžu pretaviť počiatočnú ideu do reálneho projektu. 

Ak si pripravený skúsiť to, pripravili sme pre teba

Ak máš akékoľvek otázky, zastav sa za nami v Campus cowork alebo napíš mail na Viktor@zero2hero.sk

---

Podporovateľom OZ Zero2Hero je firma Vestberry. Checkni si ich aktuálne otvorené pozície.

---

Sleduj ná na Instagrame, Facebooku alebo LinkedIne, aby ti neušli žiadne Zero2Hero novinky!