Neskúsiť, čo ťa baví a fascinuje, je premrhaná príležitosť

„Najväčšie riziko je nepodstúpiť riziko. V dnešnom svete vnímam ako najväčšiu istotu neistotu.“

V článku sa dozvieš,

• že začiatky na intráku nemusia byť iba začiatkom príbehu o Facebooku,
• čo ti môže dať do osobného života formálne školstvo plné memorovania,
• ako dôležité je rozumieť si s obchodným partnerom,
• ako na aktívny život v spojení s psychickou rovnováhou,
• ako ísť svojmu tímu príkladom,
• či sa dá byť konštantne šťastný,

a mnoho iného.

Prvú spomienku na technológie má z 95-teho, kedy jeho otec priniesol domov prvý počítač. Ako dieťa ho fascinovalo „kričanie“ internetového pripojenia po celom dome. Ale aj to, ako sa nedalo naraz objavovať online svet a telefonovať z pevnej linky.

Bavila ho veda, kozmonautika, túžil byť vojenským pilotom. Keď dostal do rúk prvý iPhone, povedal si, že jedného dňa aj on vytvorí nejakú appku.

Dnes si jeho aplikáciu objednávajú študenti medicíny, univerzity či technologické firmy z viac ako 150 krajín sveta. Produkt, ktorý tvorili s kamarátom po nociach na intráku, dnes získava ocenenia pre podnikateľov na Slovensku i v zahraničí.

Predstavujeme ti Tomáša „Brngiho“ Brngála (26) a jeho Virtual Medicine.

Deti 90-tich rokov vyrastali s modernými technológiami. Chcel si mať už ako dieťa svoj vlastný „vynález“?
Veľmi živo si spomínam na svoje prvé skúsenosti s počítačom, ktorý otec priniesol, keď som bol ešte malý chlapec. Keď vyšiel prvý iPhone, povedal som si, že raz vytvorím svoju vlastnú appku. Bol to pre mňa ohromný zážitok, že som mohol mať vlastne taký výkonný počítač vo vrecku. Bol som očarený, čo všetko technológie dokážu. Napríklad mi mobil meral seizmické otrasy. Vravel som si, aké to je úžasné.

Otec ťa aj viedol k technológiám?
Tatino vyštudoval mikroelektroniku na STU. Vždy ho technológie zaujímali, a to sa prejavilo aj doma.

Mám šťastie na rodičov. Učili ma zodpovednosti a dávali mi aj veľkú voľnosť. Nikdy ma nenútili plniť ich sny. Vždy ma nechali rozhodnúť sa. Snažili sa ma vychovať k celistvosti. Mamka ma viedla k tomu, aby som nesedel veľa za počítačom, chodili sme veľa do prírody, veľa sme cestovali. Otec ma naopak zasvätil do sveta technológií.

Tancoval som aj v detskom folklórnom súbore, čo ma tiež veľmi vycvičilo, najmä čo sa týka soft skills. Som veľmi vďačný za to, aké detstvo mi rodičia zabezpečili. Bolo plnohodnotné vo všetkých smeroch. Nikdy som sa nenudil. Ani som nevedel, čo slovo nuda znamená.

Tatinova inšpirácia k technológiám neskôr prevalcovala ostatné tvoje záujmy?
Zjavne áno. Aj keď je to taký mix. Môj dedko bol lekár, otorinolaryngológ. Často mi rozprával o medicíne. Bol veľmi šikovný, ovládal až šesť cudzích jazykov. Vyslali ho na Kubu, na Maltu, do Líbye, bez toho, aby bol členom komunistickej strany, čo nebolo vtedy bežné.

Vďaka jeho šikovnosti a ľudskosti sa mu aj napriek politickému systému podarilo uspieť. Keď zomrel, na jeho pohreb prišli jeho pacienti, aj takí, ktorých liečil ešte ako deti. To bol pre mňa silný zážitok. Dedko ma veľmi ovplyvnil.

Čo je vlastne Virtual Medicine a ako funguje aplikácia Human Anatomy VR? 

Už ako chlapec si kombinoval svet technológií a medicíny. Do toho ešte prišlo aj umenie – tanec.
Svet medicíny je zvláštny v tom, že je to mix umenia, vedy a techniky. Popri škole som tancoval v detskom súbore, od strednej som tancoval v Lúčnici. Vďaka umeniu som mal pocit balansu. Skvelo mi to pomohlo najmä v skúškovom období, kedy som sa mohol pri tanci odreagovať. Krásne dievčatá, hudba, fyzické vybitie sa a zároveň psychické naštartovanie , takže som sa mohol ďalej do noci učiť.

Ešte tancuješ v Lúčnici?
Prednedávnom som si roztrhol achilovku, takže momentálne nemôžem tancovať. V Lúčnici som skončil už počas vysokej školy. Nedalo sa ťahať skúšky a vystúpenia na profesionálnej úrovni popri Virtual Medicine, ktorému som sa rozhodol naplno venovať.

Fyzické vybitie ti nechýba?
Samozrejme, odreagovanie potrebujem. Preto veľa športujem, hýbem sa, plávam, bicyklujem.

Prídeš mi ako špongia, ktorá nasáva atmosféru okolo seba a učí sa zo všetkého a od všetkých. Niekde si sa to naučil alebo je ti to prirodzené?
Asi to vyplýva z toho detstva. Povedal by som, že je to prirodzene vo mne, ale zrejme ma k tomu vychovali rodičia. Dnes to už robím podvedome, ale oni mi ukázali cestu k takémuto vnímaniu sveta okolo seba.

Takto sme sa stretli prvýkrát s dnes už naším šéfdizajnérom Mišom Tkáčom. Keď som asi päť rokov tancoval v Lúčnici, prišiel tam mladší Mišo, ktorého som hneď začal spovedať a zisťovať, čo robí, čo ho baví. Zistil som, že študuje vizuálne efekty a 3D grafiku. Nadchlo ma to a hneď som začal špekulovať, ako vieme spolupracovať a niečo spolu vymyslieť. Po tom, ako sme s Milošom (Svrčekom, spoluzakladateľom Virtual Medicine – pozn.red.) začali, sa Mišo k nám pridal a veľmi nás posunul po vizuálnej stránke.

Takýmto prirodzeným pozorovacím procesom prišlo aj na Virtual Medicine?
To ma stretlo ako študenta medicíny. To kvantum učenia je šialené. Ráno vstaneš a učíš sa. Naobeduješ sa, učíš sa. Do konca dňa sa znova učíš. Medicína, respektíve anatómia tela, je veľmi komplexná veda, ktorú sa musíš naučiť z knižiek. Začal som si preto na telo kresliť cievy, svaly atď. Sníval som o tom, že budem mať zariadenie, vďaka ktorému si budem vidieť cez kožu ako v sci-fi filmoch.

Ako sa premenila táto tvoja predstava na reálny produkt?
Kamoš, študent psychológie, ma zoznámil s 3D virtuálnou realitou. „Previezol“ ma po horskej dráhe. Keď som na nej zacítil silu tejto technológie, pochopil som, že toto je tá cesta. Virtuálna realita, ktorá mi dokázala oživiť vymyslený svet.

Aj keď teraz už máme štýlový office, začínali sme len z čistej vášne a fascinácie. Na starom počítači u Miloša na intráku sme do noci tvorili. Ani sme nerozmýšľali nad tým, že by sme z toho raz vybudovali biznis. Jednoducho nadšenie z technológií nás posúvalo ďalej.

Takže na začiatku tvorby Virtual Medicine ste nesnívali o tom, že budete mať takýto fancy office s bazénom, kde práve sedíme.
(smiech) To vôbec. Vývoj prišiel úplne prirodzene. Keď sme videli, ako sa náš produkt ľuďom páči a keď sme začali vyhrávať rôzne súťaže, pochopili sme, že potrebujeme lepšiu technológiu, s čím prišla aj potreba väčšieho množstva peňazí.

Ako ste ich získali?
Na začiatok sme založili občianske združenie a fungovali sme vďaka darom a spoluprácam, ktoré boli niekedy vo forme rád a odporúčaní. Neskôr sme si však uvedomili, že sa nedá fungovať už iba na daroch a neziskovo. Boli sme pozývaní na rôzne lekárske kongresy, na ktorých sme my i naši sponzori videli, ako sa naša aplikácia páči nielen doktorom. Mali sme víziu a plán a partneri zo Svetu Zdravia v nás videli potenciál, tak do nás investovali.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

To musel byť veľmi dobrodružný čas. Čo ťa na začiatku na tom procese bavilo najviac?
Celé to bolo super, všetko ma to bavilo. Hral som sa so všetkými oblasťami, ktoré som musel riešiť. Rozbehnutie podnikania je prosto hra…

… v ktorej môžeš aj prehrať…
… ale bez toho nemôžeš ísť hrať. Najväčšie riziko je nepodstúpiť riziko. V dnešnom svete vnímam ako najväčšiu istotu neistotu. Neskúsiť to, čo ťa to baví a fascinuje, je premrhaná príležitosť.

Vy ste s Milošom tou svojou rozhodne nemrhali.
To nie:) Miloš študoval FEI STU, vždy poobede som prišiel za ním na intrák a tvorili sme do noci. Na izbe mal aj mladších študentov, ktorí väčšinu času trávili hraním hier. Ani jeden sme to nechápali. Mladí ľudia dokážu neuveriteľne mrhať svojím potenciálom. Miloš mi ale nikdy nepovedal „nechce sa mi“. Tvoj partner vo firme je jeden z najdôležitejších elementov. Skvelý tím a partner, ktorý ťa dopĺňa a rozumiete si pracovne i ľudsky, sú extrémne dôležité elementy.

Okrem toho, že si evidentne rozumiete v rámci tímu, pôsobíte, že ste nedostali žiadnu negatívnu kritiku.
Každý má svojich hejterov, ani nás neobišli. Snažím sa ich vypočuť a analyzujem si ich kritiku. Zamýšľam sa nad tým, či je to profesionál, ktorý sa rozumie téme, alebo je to veľmi emocionálny názor človeka, ktorému sa jednoducho nepáčia niektoré veci. Ak je to čisto osobné, snažím sa to ignorovať.

Vždy bolo pre teba prirodzené vedieť reagovať na kritiku, budovať biznis, pracovať s ľuďmi? Alebo sa v týchto veciach musíš vzdelávať?
Určite mi veľa dali práve rodičia. Počas dňa sú mi však všetci ľudia učiteľmi, od každého sa niečo učím. Mám veľmi zvedavú povahu. Priateľka často nebola veľmi nadšená, že na každej spoločenskej akcii som úplne spadol do „Columbovho“ sveta, každého som sa veľa pýtal, zisťoval som, čo robia, čomu sa venujú, čo ich baví. Som fascinovaný ľuďmi. Každý ma niečím dokáže obohatiť.

A medzi podnikateľmi ťa niekto fascinuje?
Elon Musk, Jeff Bezos, Mark Zuckerberg, Sergey Brin, Steve Jobs,…

Viem, že to môže znieť už ako klišé, ale Jobs naozaj ohýbal realitu. Dokázal sa obklopiť skvelými ľuďmi, s ktorými vytvoril jednu z najlepších firiem sveta. Išiel do rizika, vďaka ktorému dokázal určiť nový smer nielen pre firmu, ale aj pre trh.

Zároveň vedel v ľuďoch vycítiť ich potenciál a ich silné stránky využiť tak, že veci, o ktorých si ani nemysleli, že by dokázali spraviť, pri ňom spravili. V pomyselných mechanických hodinách Applu bol on kolieskom, ktoré udávalo odvážny smer. Síce ich dokázal naštartovať tak, že stále perfektne fungujú aj bez neho, ale smer, ktorý udával v odvážnych inováciach, mi tam už chýba. Myslím si, že Samsungu sa ich podarilo v tomto už predčiť.

Je pre teba niekto takýmto vzorom aj zo Slovenska?
Vlastnosť nájsť v druhých ľuďoch skrytý potenciál mal podľa mňa aj pán profesor Nosáľ v Lúčnici. Dokázal zapáliť v ľuďoch také nadšenie, že nakoniec dokázali spraviť veci, ktoré ani netušili, že v sebe majú. Jeho osobnosť som veľmi nasával a vnímal ho ako prirodzeného lídra.

Čo ti dala škola okrem poznatkov anatómie a kreslenia ciev po rukách?
Na škole som spoznal samého seba, zistil som, kde sú moje limity. Spoznanie mojich silných a slabých stránok a schopnosť vedieť s nimi narábať ma posunulo ďalej. To je napríklad vec, za ktorú som svojej univerzite vďačný.

Čo si zistil? Aký si?
Som veľmi pracovitý. Viem sa dlho sústrediť a keď niečo chcem dosiahnuť, idem si za tým. Dlhé hodiny za knihami ťa naučia sebazapreniu 🙂

Držíš sa aj nejakej konkrétnej vízie, kam chceš firmu posunúť o pár rokov?
Chcem dostať Virtual Medicine na úroveň komplexnej edukačnej platformy. To znamená nezostať iba v anatómii, ale ísť ďalej. Na úroveň bunky, genetiky. Z dlhodobého hľadiska má obrovský potenciál aplikácia rozšírenej reality najmä v klinickej medicíne.

Práca, ktorú už teraz robíte a vízie, ktoré máte, mi znie ako práca pre obrovský tím. Koľko vás je?
V hlavnom tíme nás je 14, spolupracujeme aj so siedmimi dobrovoľníkmi. Máme rozdelené úlohy. S back officom nám veľmi pomáha investor. Moje úlohy rozdeľujem na vnútro-firemné a externé. Vyberám ľudí do tímu, aby k nám pasovali, aby sme boli jednotní. Následne sa o nich snažím čo najlepšie starať.

Firemnú kultúru sa snažím nastaviť tak, aby sme mali príjemné a kreatívne prostredie a vyvážili tak náročnú prácu. Aby sme si mohli pogrilovať, zaplávať, ale zároveň mali prácu spravenú vtedy, kedy musí byť spravená. Preto niekedy zostávam v kancelárii aj po polnoci.

https://www.instagram.com/p/BmbXXHgggvL/?taken-by=brngis

Čiže nie si len „kazateľ“, ideš aj príkladom.
Nesnažím sa im kázať alebo rozprávať, čo by mali robiť. Pracujem s inteligentnými ľuďmi, ktorí sú zodpovednými profesionálmi v tom, čo robia. Vedia, čo od nich očakávam. Pristupujem k nim ako k svojim partnerom a taktiež sa im snažím ísť aj príkladom. Keď som si roztrhol achilovku, mohol som si zobrať tri mesiace PN. Ja som ale nevynechal ani jedno stretnutie, konferenciu a ani zahraničné pracovné cesty.

Ako sa ti podarilo nájsť ľudí do tímu?
Na začiatku som ich chodil hľadať na akcie, ktoré mali na FIT a FEI, lebo som vedel že sa tam vyskytujú šikovní vývojári. Teraz sa nám už vďaka dobrému marketingu ľudia hlásia aj sami. Dosť však funguje ľudský faktor a silné osobnosti nášho tímu. Som hrdý na to, že máme v tíme ľudí ako Filip, náš šéfdeveloper, či Mišo, náš šéfdizajnér. Obaja sú silní lídri a dokážu si pritiahnuť šikovných ľudí.

Na základe čoho sa rozhoduješ, či niekoho vezmeš do tímu alebo nie?
Okrem profesionálnych zručností pozerám najmä na typ osobnosti. Či je ten človek už počas školy aktívny, či z neho cítiť kreativitu, samostatnosť. Oceňujem aj špeciálne vlastnosti, napríklad náš Ondrej – 3D artista, je veľký perfekcionista. Dáva si veľmi záležať detailoch, takže práce vyžadujúce si veľkú detailnosť dávame robiť jemu.

Pred Virtual Medicine si mal pracovnú skúsenosť?
Samozrejme! 🙂 Hneď, ako som mohol – od 15 rokov – som brigádoval. Najskôr som v bufete na Patrónke vo Vojenskej nemocnici umýval hrnce. Vo Volkswagene som prenášal fľaše. Potom som robil na Segwayi prehliadky po Bratislave. Veľmi ma mrzelo, že keď k nám prišiel na segway túru spoluzakladateľ firmy Apple Steve Wozniak, mal som akurát voľno 🙂

Brigáda bola pre mňa úplne prirodzenou súčasťou leta. Opäť rozhodla výchova mojich rodičov. Viedli ma k pracovitosti a k tomu, aby som si veci zaslúžil. Keď som niečo veľmi chcel, prispeli mi na to, ale zvyšok som si musel zarobiť. Naučili ma rozumieť hodnote peňazí.

Dá sa takéto pracovné tempo udržať dlhodobo? Plánuješ si niekedy napríklad založiť rodinu?
Priateľka sa so mnou rozišla po päť a pol ročnom vzťahu, pričom práve môj workholizmus bol jedným z dôvodov. Raz by som určite chcel mať rodinu, ale neviažem sa striktne na konkrétny vek alebo dátum, dokedy to musím stihnúť. Nechávam to prirodzene plynúť. Keby sa priateľka so mnou nerozišla, dnes by som už bol pravdepodobne ženatý. Všetko má aj svoju daň.

Zažil si vôbec nejaký fail?
Vo firme sa to našťastie ešte nestalo. V tíme máme dravosť, s ktorou okamžite, keď prídu problémy, hľadáme riešenia. Či už na začiatku ešte s občianskym združením, alebo potom, keď nebolo toľko peňazí, koľko sme potrebovali. Hľadali sme riešenia a našli sme ich.

Takto to máš aj v živote?
Spomínam sa na svoju prvú lásku. Keď sme sa rozišli, asi týždeň som sa utápal. Potom som sa stopol a povedal si, že takéto trýznenie nemá žiadny zmysel a začal som hľadať aktivity, ktorými by som si vyplnil program. To leto som sa rozhodol že budem tancovať v Lúčnici a začal som naplno trénovať.

Si šťastný?
Väčšinou áno, ale ,samozrejme, že nie konštantne. To sa nedá dosiahnuť ani na biochemickej báze. Šťastie je aj nastavenie a uhol pohľadu. Tiež som niekedy unavený, niekedy sa mi niečo nepodarí a som smutný. Ale to je normálny cyklus života.

Čo je ale šťastie? Že robíš to, čo ťa napĺňa? Že si s ľuďmi, ktorí ťa napĺňajú? Aj keď je horší deň, vždy si vieš zmeniť uhol pohľadu a pozrieť sa na to z inej strany. Okuliare, cez ktoré sa pozeráš na svet, vedia zjemniť pocit toho zlého dňa a zase vieš nadobudnúť šťastie.

Pamätám si, že jeden deň som mal horšiu náladu. Len tak som sa pozeral cez okno u nás v práci a zamýšľal som sa nad tým, aký môžem byť vlastne šťastný, že som zdravý, samostatný, že viem chodiť atď a to mi náladu zlepšilo. Paradoxom je, že v ten večer som si roztrhol achilovku a skoro tri mesiace som zostal na barlách a nemohol poriadne chodiť. (smiech) Myslím si, že človek, ktorý by bol konštante šťastný asi neexistuje alebo je zrejme schopný ovládať receptory svojho mozgu 🙂

Tomáš, keby sa ťa niekto chcel niečo spýtať alebo ťa kontaktovať, ako najlepšie?
Cez môj instagram @brngis.

Ďakujem ti za rozhovor.
Ja ďakujem 🙂

Foto a video: Mirka Sabová Dudášová