Mojou prvou kanceláriou bola internátna izba


„Vedel som, že keď som raz okúsil podnikanie, už v tom chcem pokračovať.“

V rozhovore sa dozvieš,

• ako ti môže výška rozšíriť obzory a dať výborné kontakty,
• prečo je potrebné byť odhodlaný a nevzdávať sa,
• že tvojimi prvými kolegami môžu byť aj kamaráti a prvou kanceláriou internátna izba,
• že by bol hriech nevyužiť rôzne možnosti, ktoré sa ti popri škole naskytnú,
• ktorú appku môžeš použiť na plánovanie svojich úloh,
• ako zvládnuť štátnice, keď zároveň podnikáš,

a mnoho iného.

Pochádza z Detvy, študoval vo Zvolene. Do šestnástich sa nedostal ďalej než do krajského mesta. Napriek tomu sa rozhodol odísť v to leto do Londýna a nájsť si tam prácu. Aj keď ho všetci odhovárali, aby nešiel, po viac ako dvadsiatich pohovoroch si prácu našiel.

Táto skúsenosť ho naučila húževnatosti a odvahe, ktoré zúžitkoval aj neskôr vo svojom podnikaní. Svoju prvú firmu založil v prváku a z internátnej izby obtelefonovával klientov. Keď zistil, že IT nie je jeho cesta, odišiel a vďaka študentskej pôžičke založil Humanex, ktorý poskytuje služby v hoteliérstve.

Čo ho to všetko naučilo? Ako riešil prvé kroky v podnikaní? Akých mal mentorov? Kde našiel prvé rady v podnikaní?

Predstavujeme ti Tomáša Smutného (27).

Ako 16-ročný si odišiel do Londýna na leto bez toho, že by si kedykoľvek predtým bol ďalej než v okresnom meste. Čo ti dala táto skúsenosť?

Odvahu a húževnatosť, že ak človek chce, dokáže všetko.

Ako vyzeralo tvoje leto v Londýne?

Požičal som si od rodičov peniaze a išiel som si tam hľadať prácu na leto. Chodil som s vytlačenými životopismi po reštauráciách a lámanou angličtinou som absolvoval cez 20 stretnutí. Nakoniec som si prácu našiel asi do troch dní. Prichýlili ma v jednej talianskej reštaurácii a celé leto som u nich umýval riad.

Nechcel si sa vrátiť domov z Londýna skôr, keď si si prácu nenašiel hneď?

Keď som sa rozhodoval ísť, všetci mi odporúčali, aby som si kúpil spiatočnú letenku po týždni. Mal som obmedzený budget, možno 100 libier. Tie by som bez práce bol minul do týždňa, a ak by som si kúpil spiatočnú letenku, neostalo by mi nič. No ja som si povedal, že keď som už tam, spravím všetko pre to, aby som si našiel džob a aby som tam strávil leto. Lákal ma aj zárobok, ktorý už vtedy bol nejakých 6 libier na hodinu s výborným kurzom. Na druhej strane, bol to nový svet, a to ma lákalo.

Ako to vnímali rodičia?

Mama mi to, samozrejme, zakázala:) Na druhej strane, otec je taký kaskadér, povedal, že ak prežijem toto, prežijem všetko. Požičali mi síce peniaze na začiatok, ale neverili, že si nájdem prácu a že im tie peniaze vrátim. Bola to od nich do istej miery obeta.

Vedel si, že chceš ísť na výšku po strednej? Alebo si už rozmýšľal nad podnikaním?

U mňa otázka nestála, či podnikať, ale skôr kedy. Vysokú školu som však vždy chcel mať.

Čo ti dala výška?

Hlavne čas. Ale využíval som všetky študentské výhody, či už lacné bývanie, lacné stravovanie, chodil som na networkingové stretnutia, stážoval som, kde sa dalo, stretával som sa so Združením mladých podnikateľov, a podobne.

Myslím, že na každej vysokej škole je nejaká študentská organizácia, študentský parlament, alebo iná inštitúcia, ktorá združuje aktívnych ľudí. Je potrebná a dobrá, lebo sa tam robí vždy niečo nad rámec, vždy sa niečo naviac dozvieš, vždy niekoho spoznáš, alebo sa niečo zaujímavé deje.

Vieš spomenúť nejakú konkrétnu, ktorá tebe pomohla?

Napríklad Združenie mladých podnikateľov Slovenska. Združujú sa tam mladí podnikatelia, ktorí začínajú a zdieľajú riešia svoje začiatočnícke problémy.

Ako vyzerali tvoje podnikateľské začiatky?

Bolo to ešte na výške. Na konci prvého ročníka sme si s kamarátom Stanom povedali, že chceme skúsiť podnikanie. On v tom čase končil, bol IT-čkár, a ja som bol aktívny, niekedy až trošku naivný študent. Povedali sme si „Prečo nie?“. Nič sme nemali, a tak sme nemali čo stratiť.

Otestovali sme sa na študentských párty, vedeli sme sa na seba spoľahnúť. To je veľmi dôležité v podnikaní. Partner na podnikanie, ktorého mám teraz, je tiež z mojich študentských čias. Spolu sme si mnoho preskákali. Vždy sme sa na seba mohli spoľahnúť.

Založili sme firmu, moja prvá kancelária bola na internátnej izbe, v ktorej sme boli ubytovaní štyria. Každý mal svoju posteľ a jeden spoločný stôl. Sedel som na posteli, na stoličke som mal notebook a tak som obtelefonovával prvých klientov.

V ktorom roku to bolo?

Začali sme asi v 2010. Táto prvá firma bola pomerne jednoduchá, vedeli sme, že zameranie bude v IT. A tak sme sa pustili do správy sietí, serverových riešení a tvorby webov. Takí mladí Steve Jobsovia, klasika:)

Asi ste vtedy nemali veľa peňazí na účtovníka či právnika. Aké boli vaše prvé kroky?

Jediné peniaze, ktoré som mal, boli zo študentskej pôžičky, ktorú som si vzal, aby som vôbec mohol založiť firmu. To vtedy stálo asi 360 eur. Čo sa týka znalostí zákonov, mnoho sa dalo prečítať na internete. Okrem toho, tým, že som praxoval v Združení mladých podnikateľov Slovenska, som spoznal jednu účtovníčku. Ak som mal nejaký problém alebo som niečo nevedel, napísal som jej a spolu sme to konzultovali. Potom, keď sa už firma rozbehla, bola našou prvou účtovníčkou.

Ako sa vám darilo?

Po obchodnej stránke som získal niekoľko dlhodobých zákaziek, čo bol základ, aby sme vôbec mohli fungovať. Na druhej strane po roku, roku a pol som zistil, že to nie je veľmi pre mňa, lebo tomu dobre nerozumiem. Predávať sa dá do určitej miery, potom už musíš mať hlbšie znalosti o produkte. Keďže som chcel robiť poriadny kontrakt, poriadny obchod, tak už som potreboval vedieť, čo všetko za tým je. To už bolo nad moje sily. Tak sme sa veľmi korektne dohodli, že tu moja cesta končí. Firma funguje ďalej, Stano v nej ostal ako jediný vlastník.

Chcel si vôbec pokračovať v podnikaní?

Vedel som, že keď som raz okúsil podnikanie, už chcem podnikať aj ďalej, len som rozmýšľal, v čom. Poznal som vtedy Mira, ktorý je so mnou teraz vo firme, bol spoľahlivý, zodpovedný, mohli sme si pomôcť. Tak sme sa spojili. Do dvoch mesiacov sme mali založený Humanex a robili sme prvé oslovovanie cez newslettre.

Ako vyzerali tvoje dni, keď si riešil zároveň podnikanie aj školu?

Väčšina profesorov to nevedela pochopiť. Žili v tom, že keď si študent, musíš sedieť od rána do večera v škole a v žiadnom prípade nemôžeš robiť niečo iné. Časom som si ale vytvoril priestor a myslím, že som sa s nimi vždy vedel nejako dohodnúť.

Keď som mal bakalárske štátnice, už sme mali rozbehnutý Humanex a môj deň vyzeral tak, že ráno som prišiel do školy, ešte som sa niečo poučil, prišiel som o nejakej desiatej-jedenástej na rad, zodpovedal som a čakal som do jednej na výsledky. Samozrejme, potom sme sa chystali oslavovať, hneď pri Ekonomickej univerzite bol podnik, Školička myslím sa volal. Mne zavolali z firmy, že treba ísť pre chyžné, ktoré docestovali vlakom a nemá ich kto odviezť. Tak som si zobral auto a musel odísť. Zaviezol som ich tam, kde bolo treba, vrátil som sa večer o piatej-šiestej a pokračoval som ďalej. Takže to podnikanie niečo aj zobralo zo študentského života, ale násobne viac dalo.

Ako hľadáš ľudí do firmy? Na aké kvality sa pozeráš?

Dôležité pozície si obsadzujem stále sám. Dám si tú námahu, nájdem si čas. Musíme si s tým človekom hlavne sadnúť. Zároveň musí mať úprimnú pokoru, aby „neuletel“, keď sa dostane vo firme vyššie. Keď tím ťahá za jeden povraz, firma ide dopredu. Podporujeme sa, ak jedno oddelenie nestíha, prídu pomôcť z druhého, a tak podobne.

Mal si alebo máš nejakých mentorov?

Mal som. Jeden generálny riaditeľ 150-miliónovej firmy na Slovensku, jeden majiteľ asi 30-miliónovej firmy a jeden finančný riaditeľ veľkej korporácie.

Ako si sa k nim dostal?

Bol som na jednom evente, kde sme mali možnosť stretnúť sa s niektorými mentormi. Tým, ktorých som tam nestretol, som napísal email tak, že som skúšal rôzne kombinácie emailových adries. Ten mail mám ešte niekde odložený.

Čo si im napísal?

Vedel som, že sú zaneprázdnení, tak som napísal veľmi v skratke, čo robím, o čo mi ide a či by sme sa mohli stretnúť.

Čiže ty si im nepísal, čo od nich presne chceš, ale či môžu prísť na stretnutie?

Presne tak. Ja vždy všetko riešim na osobnom stretnutí.

Čo podľa teba potrebuje mladý človek na to, aby sa pustil do vlastného projektu či podnikania?

Ako povedal Steve Jobs absolventom Stanfordovej univerzity v roku 2005 „Stay hungry, stay foolish!“ Buď dravý a zároveň pochabý, aj tak trochu optimista s veľmi malými ružovými okuliarmi v zmysle „Sakra, aj keď to nikto predo mnou nedal, ja to dám.“ A keby sa to aj nedalo a narazím hlavou o stenu, aspoň získam skúsenosti.

Máš nejaké to-do listy, myšlienkové procesy, alebo nejaké aplikácie, čo využívaš na každodennej báze a pomáhajú ti?

Wunderlist mi veľmi pomáha. Mám tam desiatky, možno až do sto úloh, ktoré ma čakajú a sú zoradené podľa priority. Keby sa mi toto vymazalo, zrútil by sa mi svet 🙂

Kde čerpáš inšpiráciu? Existuje nejaká kniha, ktorú by si mal 16 – 18 ročný chalan či dievča túžiaci robiť svoj biznis prečítať?

Ani nie tak kniha ako film. Nemám veľmi čas na filmy, do kina chodím tak raz-, dvakrát za rok, a to film musí stáť za to. Ale je jeden, ktorý som videl asi desaťkrát.

Ktorý?

Wall Street z roku 1987. Videl som ho prvýkrát asi pred desiatimi rokmi a zanechal vo mne silnú emóciu. To, ako Charlie Sheen chodil za Michaelom Douglasom, každý deň mu volal a sedel v čakárni, som si zažil aj ja so svojimi mentormi.

Ak by sa ťa chcel niekto niečo spýtať alebo poprosiť o radu, ako najlepšie ťa kontaktovať?

Maily čítam každý jeden, aj tie obchodné. Prečítam si ho a pokiaľ je zaujímavý, odpíšem. Takže najlepšie mailom.

Ďakujem ti za tvoj čas, Tomáš.

Spoluautor: Eleonóra Olšavská

Viac videí nájdeš na našom Youtube. Foto a video: Martin Haburaj Photography