Rob čokoľvek, čo ťa baví. Neskôr to zužitkuješ

„Všetkým mladým hovorím, že do prčic, robte hocičo, robte to, čo vás baví, učte decká tancovať, ak vás to baví. Neskôr to určite zužitkujete.“

V rozhovore sa dozvieš,

• ako rozbehnúť festival vo svojom meste,
• že SOČka nemusí byť len o dotazníkoch,
• ako získať prácu aj bez updatovaného CV,
• čo to je a ako ťa môže posunúť vpred Nexteria,
• že nepotrebuješ čítať iba motivačné knihy,
• ako poprosiť top ilustrátorku na Slovensku o pomoc,

a mnoho iného.

Za všetkým stojí jej angažovanosť na strednej škole. Rozhodla sa pozrieť na Stredoškolskú odbornú činnosť (SOČku) trochu inak. Chcela, aby to bolo niečo užitočné, nielen pár dotazníkov a prečítané knihy. Tak doma v Hontianskych Nemciach spravila festival.

Ubehlo sedem rokov a festival organizuje dodnes. Nielen to. Vďaka nemu sa dostala na všetky doterajšie pracovné pozície. Napriek tomu, že na výške jej chýba praktická výučba, chce ju dokončiť. Potom uvidí, čo bude ďalej, keďže ju zaujíma mnoho vecí.

Ako to všetko stíha? Ako hľadala prvé peniaze na festival? Ako vnímala prvé odmietnutia? Prečo radšej číta beletriu ako motivačné a biznis knihy?

Predstavujeme ti Gretku Pavlovovú (23).

Gretka, ty si sa v rámci SOČky rozhodla, že spravíš u vás doma v Hontianskych Nemciach festival a napíšeš o tom. Nebolo jednoduchšie tú prácu len tak odfláknuť a mať pokoj?

Keď v tretiaku prišla možnosť robiť SOČku, vôbec som nevedela, o čom ju chcem mať. Vedela som, že nechcem zobrať 10 kníh, spraviť dotazník a tak to vypľuť. Bavila ma hudba, kultúra, a hnevalo ma, že sa v Nemciach nič nedeje.

Chodila som totiž na gympel do Krupiny, kde sme nemali ani len študentský parlament, nieto ešte mentoringové programy, ako sú napríklad v Bratislave. U nás si sa nemal kde angažovať. A mňa bavilo asi milión vecí. Bavilo ma učiť sa, chodila som na výtvarnú do ZUŠky, tancovala som, bavila ma matika. Tak si hovorím, že spravím festival u nás doma. Bez toho, že by som predtým vôbec na nejakom bola. A potom o tom napíšem.

Čím to bolo, že si sa chcela angažovať?

Ani neviem 🙂 Neboli sme nejaká partička kamošov, ktorí by sme chceli robiť niečo pre spoločnosť, to vôbec. Boli sme partička, čo v piatok išla na diskotéku a to bolo všetko. Pamätám si, že keď som spolužiakom povedala, že idem robiť festival, tak sa pýtali, načo dávam do toho energiu, keď nič z toho nemám. Asi som len mala energiu a chcela som ju niekam posunúť.

Prišla SOČ, prišiel nápad na festival. Aké prvé kroky si spravila?

Nemala som žiadneho mentora, nikoho, kto by mi pomohol. Starosta sa ale potešil, bol otvorený pomôcť. Povedala som si, že prvé, čo potrebujem, je asi termín. Tak sme si stanovili dátum.

Prvý ročník Atmosféry bol v roku 2012. Ako vyzeral?

Bol to zimný festival v kultúrnom dome, ktorý trval tri hodiny. Nebola žiadna kapela, mali sme ale rôzne aktivity, aby si každý prišiel na svoje. Ako hostia prišli Marián Labuda, náš rodák, a futbalista z Banskej Bystrice, Robert Semeník. Okrem toho bola k dispozícii kalanetika, zumba, tvorivé dielne pre deti, výstava výtvarných prác, kozmetické poradenstvo s Mary Kay. Prišlo asi 120 ľudí, z toho 70 patrilo k programu 🙂 Všetko bolo zadarmo.

Kde si zohnala peniaze?

Behala som po všetkých obchodoch v Krupine, aj po malých miestnych podnikateľoch, a hovorila som im „Dobrý deň, robím festival Atmosféra a nemáme na to peniaze, nepodporili by ste nás?“. Dali mi najviac 20 eur 🙂 Zvyšok som získala prevažne cez známych. Potom som ich spomenula aj na plagáte.

Celkový rozpočet bol asi 120 eur. Tí, čo vystupovali, prišli zadarmo, maximálne benzín som im preplatila. Atmosféra ešte aj teraz funguje tak, že hľadáme ľudí, ktorí to budú robiť z nadšenia. Ešte nie sme v štádiu, že by sme si mohli dovoliť zaplatiť členov tímu, ktorí nám s tým pomáhajú. Platíme len honoráre kapelám a učínkujúcim a náklady spojené s organizáciou.

Keď si mala 16-17 rokov, chodila si po obchodoch v Krupine a pýtala peniaze na festival. Nebolo toľké odmietnutie pre teba ťažké?

Odmietnutie som brala tak, že okej, nevadí, ideme ďalej, peniaze zoženieme inde. Ale nebolo to ľahké, teraz to je už taký spomienkový optimizmus.

Ľudia však boli zvyknutí na takéto podomové chodenie. Keď decká robili napríklad ples, pýtali dary to tomboly. Strašne som vtedy chcela ľuďom vysvetliť, že ja nie som Červený kríž, nechcem, aby mi dali 20 eur preto, že ich potrebujem. Ja som chcela, aby to bolo pre nich zaujímavé. Nerozumeli tomu.

Mamina mi veľakrát hovorila, aby som sa na to vykašľala. Najmä, keď videla, že robím všetko sama, ešte som aj brigádovala a chodila do školy. Ja som jej povedala, že to bude dobré. Verila som tomu.

Po strednej si išla na výšku do Bratislavy. Festival ale organizuješ stále.

Áno. Najťažší bol asi druhý ročník. S tou SOČkou som vyhrala krajské kolo, na Slovensku som s tým bola druhá a neskôr som bola prezentovať prácu na celosvetovej prehliadke v ruskej Tule. A tak som bola v tom, že zrazu príde trikrát viac ľudí, že príde viac dedinčanov. Ale opäť prišli iba rodina, naši známi, ich známi, susedovci. Chceli ma podporiť.

Keď som odišla na výšku, myslela som si, že na to už nebude čas, že skončím. Dávala som do toho viac energie, než som dostávala späť. Zrazu mi ale došlo, že som dva roky niečo budovala a teraz sa mám na to vykašľať? Bolo to ako moje dieťa. Tak som to nepustila, naopak, ďalšie ročníky sme spravili vonku a väčšie.

Prečo si sa rozhodla ísť na výšku?

Bol to pre mňa základ. Nevedela som presne, na akú ísť, lebo už vtedy ma bavilo veľa vecí. Nakoniec som skúsila manažment, lebo mi to prišlo ako praktická škola.

Je to challenge, keď pracuješ a popritom chodíš do školy, ktorá sa ani nechytá na robotu, ktorú robíš. Ja som od 17-tich robila festival, sama som si ho manažovala. V 19-tich som robila v KC Dunaj produkciu a mala som pod sebou pár ľudí. A potom mi v škole vo štvrtom ročníku povedia, že sa máme dať do tímov, aby sme si vyskúšali tímovú prácu:)

Prečo si tam zostala, keď ti škola veľa nedáva?

Povedala som si, že tú školu už dokončím. Čo v budúcnosti poviem? Že mám bakalára alebo strednú školu v Krupine? Bývala som poctivý študent. Na základnej a strednej som mala jednotky, prvý semester áčka, štipendium, a potom prišiel zlom. Bola som na Erasme v Osle a keď som sa vrátila, uvedomila som si, aké školstvo tu na Slovensku máme, aj to, že z tých áčok sa nenajem. Už mi je teraz jedno, aké mám známky. Nechodím na prednášky, iba na povinné cviká.

Popri škole, Atmosfére a projektoch, stíhaš aj nejaký sociálny život, kamarátov, frajera?

Hej, frajera mám už šiesty rok, takže toho stíham:) A takmer všetci moji kamoši sú z Nexterie, kde som robila projektovú manažérku. Neskôr som začal chodiť aj do Nexteria Leadership Academy. Bolo úžasné mať kamošov, ktorí chápu, že robím festival len tak, bez toho, že čakám niečo späť. Každý z nich tiež na niečom robí. Sú to všetci veľmi inšpiratívni mladí ľudia, že keď ideš s nimi na pivo, reálne si niečo z tej komunikácie aj odnesieš. Jednoducho, všetci sme na jednej vlne.

Čo je Nexteria?

Nexteria je trojročný program pre vysoko- aj stredoškolákov. Nexteria sa snaží hľadať mladých ľudí a vychovávať slušných a kvalitných lídrov do budúcnosti. Program sa skladá z intenzívnych kurzov aj v rôznych firmách, máš tam mentorov a skvelý network ľudí. To, čo mne nedáva škola, tú praktickú časť, to mi dala Nexteria.

Čo ti festival za tých sedem rokov dal?

Všade kde som sa dodnes dostala, som vďaka Atmosfére. Nemám ani poriadne updatnuté CV 🙂 Mala som veľa skúsenosti, kedy chodili ľudia za mnou, že „Ty si robila ten festival, však? Poď robiť k nám.“

Napríklad v KC Dunaj nevedeli, aký malý ten náš festival bol, že to bolo v kultúrnom dome. Ich len zaujímalo, že som niečo rozbehla, že som mala skúsenosť s manažovaním ľudí. Takisto do Nexterie som sa takto dostala. Aj Mišo Kaščák ma vďaka tomu pozval na kávu, či nejdem robiť do tímu Pohody.

Pritom som Atmosféru nikdy nerobila preto, aby som si ju dala do CV. Kvôli tomuto všetkým mladým hovorím, že do prčic, robte hocičo, robte to, čo vás baví, pre mňa, za mňa učte decká tancovať, ak vás to baví, neskôr to určite zužitkujete.

Čo bolo pre teba najťažšie za tých sedem rokov?

Čo sa týka Atmosféry, bolo to rozhodnutie ísť ďalej. Tým, že som nemala mentora, ktorý by mi poradil, ako to robiť, a videla som, že tie veci nefungujú, nevedela som, čo ďalej. Potom sa to posunulo aj vďaka Bratislave, aj cez Nexteriu a podpore ľudí, ktorí chápu, čo chcem v tej našej dedine robiť. Teraz už to má svoje meno, je to brand, o ktorom ľudia vedia. Pre mňa ale bolo náročné nájsť si cestu k tomu.

Ako motivuješ ľudí, ktorí s tebou na festivale pracujú?

Len si s nimi sadnem a hovorím im, čo to Atmosféra je. Tina Minor, ktorá nám pomáha s ilustráciami, je toho krásnym príkladom. Raz som hodila status na Facebook, či niekto nepozná ilustrátorov, čo by nám pomohli. Kamarát mi dal jej meno do komentára.

Videla som, že to je super ilustrátorka, ale neverila som, že by s nami chcela robiť. Napísala som jej s malou dušičkou, či by sme sa nestretli. Na stretku som jej začala tak úprimne a otvorene hovoriť o našom festivale, ako to začalo, ako fungujeme. A klaplo to. Pomáha nám už tretí rok a nemá z toho ani korunu. Neviem, čím to je, možno aj ja niečo vyžarujem 🙂

Sú nejaké knihy, blogy, počúvaš nejaké podcasty, ktoré ťa ovplyvnili, a ktoré by si odporučila?

Knihy čítam, ale motivačné a biznisové takmer vôbec nie, to ma nudí. Aktuálne rada čítam klasiky, čo sme museli čítať na strednej, ale sa nám nechcelo. Napríklad Orwella alebo Tatarku. Teraz si to užívam.

Sú nejaké myšlienkové procesy, appky alebo nástroje, ktoré používaš každodenne?

Začala som si veci písať, nedržím nič v hlave. Všetko dávam na papier a potom si to škrtám. Vyzerá to ako veľký chaos, ale ja v tom mám poriadok. Nemám žiadny štrukturovaný diár, ako robia napríklad chalani z Everest Planneru. Používam diár, kde si píšem bodky s úlohami, a potom si ich vyškrtávam. Nepoužívam ani nejaké super to-do listy, len diár, kalendár a pamäť.

Keby niekto chcel s tebou podebatovať, popýtať sa, kde by ťa mohol kontaktovať?

Ja sa s ľuďmi najradšej stretávam, aj keď viem, že čas je obmedzený. Facebook mi robí vrásky na čele. Na Messanger mi chodí veľa správ, a tak to mám ako ďalší task v mojom to-do liste. Ale veľmi rada pomôžem. Ak chce niekto, nech mi pokojne napíše na Facebooku, a keď bude čas, stretneme sa.

Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem aj ja.

Foto: Michaela Tomeková a Gretkin archív