Oplatí sa obetovať pohodlie a zamakať na sebe

„Nemám rád nedokončené veci. Keď niečo začnem, snažím sa to dokončiť.“

V rozhovore sa dozvieš,

• ako ťa môže zmeniť, keď sa finančne osamostatníš,
• prečo je crowdfunding zaujímavá cesta pre tvoj projekt,
• ako stretnúť svoje vzory,
• čo oželieť, ak chceš na sebe makať,
• prečo sa nevzdať po prvom neúspechu,
• aký diár využívať pri podnikaní,

a mnoho iného.

Svoj športový blog začal písať, keď mal 16. Myslel si, že žurnalistika je to, kam smeruje. Odišiel do Prahy študovať a osamostatnil sa. Nie vždy to bolo jednoduché, ale zvládol to.

V Prahe sa mu naskytla príležitosť a spolu s ďalšími založil a vybudoval stránku Slovensko žije hokejom. Na Facebooku mali 100 000 fanúšikov, chodil na majstrovstvá a robil rozhovory s hokejovými hviezdami. Vtedy si uvedomil, že v tejto oblasti dosiahol strop a išiel skúšať niečo iné.

Minulý rok spustil s kamarátmi crowdfundingovú kampaň na originálny diár. Cieľovú sumu však nevyzbierali, kampaň neuspela. Nevzdali to, poučili sa z chýb, opravili ich a tento rok spustili úplne novú kampaň na základe predošlých skúseností. Cieľ bol 5000 dolárov. Dosiahli ho.

Predstavujeme ti Valeriána Lukačka (25).

Prečo ste sa dali na crowdfundingovú kampaň namiesto klasického e-shopu napríklad?

Crowdfunding je zaujímavý marketingový nástroj pre ľudí aj pre médiá. Keď máš kampaň, je to viac sexy. Okrem toho sme chceli Everest Planner dostať do sveta, a tým, že je v angličtine, prišlo nám to ako efektívnejší spôsob než si založiť anglický e-shop.

Popri kampani si nedávno skončil aj školu. Takže čerstvo odpromovaný magister, gratulujem. Aké máš pocity?

Som rád, že mám konečne voľný čas na veci, na ktorých naozaj záleží.

Máš pocit, že sú dôležitejšie veci než škola?

Asi áno. Na magistra som išiel už hlavne kvôli tomu, že som tam poznal tých spolužiakov, chcel som získať aj nové kontakty a predĺžiť si študentský život.

Keď si mal 16, začal si sa venovať vlastnému športovému blogu. Prečo si začal po večeroch písať namiesto posedávania s kamarátmi?

Jednak som skôr introvert, a potom obaja rodičia mali v tej dobe vlastnú firmu. Videl som svoju budúcnosť v tejto slobode podnikateľa, nechcel som byť zamestnaný a sedieť niekde od deviatej do piatej.

Bavilo ma písať, sledovať šport. Ale vtedy som ešte nevedel, že budem o šesť rokov robiť diáre. V 18tke som si založil živnosť, odišiel som do Prahy študovať žurnalistiku na Karlovu univerzitu a začal som sa živiť sám, nezávisle od rodičov.

Ako pokračovalo podnikanie, keď si sa dostal do Prahy?

V tom čase sme ešte s jednou firmou spustili stránku Slovensko žije hokejom a podarilo sa nám vybudovať silnú základňu na Facebooku, cez 100 000 fanúšikov. Riadil som desiatich redaktorov, riešil inzerciu aj sponzorov, okrem toho obsah, marketing, ale bol som aj ako klasický redaktor a šéfredaktor. Zároveň som bol spolumajiteľom webu.

Prečo si sa napriek takto rozbehnutému projektu rozhodol ísť študovať?

Mal som síce nejaké podnikateľské nutkanie, ale nebol som ešte úplne presvedčený. Myslel som si, že moja budúcnosť je v žurnalistike.

Kde sa to potom zlomilo?

Asi po dvoch rokoch na výške, keď som zistil, že tá škola mi až tak veľa nedáva. Zároveň sa nám s webom podarilo dosiahnuť rôzne úspechy. Bol som ako akreditovaný novinár na majstrovstvách sveta, citovali ma v slovenských aj českých médiách, robil som rozhovory s tými najlepšími hráčmi. Už som nemal priestor posúvať sa vyššie, nemal som ďalšie ciele v športovej žurnalistke. V rámci toho, čo ma bavilo, som dosiahol strop. Zároveň som sa chcel venovať niečomu, čo reálne pomáha ľuďom okolo mňa.

Keď si začínal s podnikaním, kde si našiel prvé informácie?

Bol som samouk, najmä prostredníctvom článkov na internete. Napríklad ten prvý blog som si naklikal sám na WordPress-e, dal som si urobiť aj logo za 10 eur. To boli veľké peniaze, keď som mal 16. Ale aspoň som mal pocit, že mám profesionálne logo:)

Ako to bolo so založením živnosti?

S tým mi pomohli rodičia, ktorí mali už podnikateľskú skúsenosť.

Čo boli najťažšie výzvy, ktoré si musel prekonať?

To bolo minulý rok, keď nám prvá kampaň na Kickstarteri nevyšla podľa plánov. Najťažšie bolo nezabaliť to a nezahodiť celú prácu do koša, ale naopak, ďalej na tom makať a niečo z tej skúsenosti vybudovať.

Ako si sa prekonal?

Nemám rád nedokončené veci. Keď niečo začnem, snažím sa to dokončiť. Aj keď to nejde hneď, skúšam rôzne cesty, ak verím, že projekt má potenciál a budúcnosť.

Dlho si podnikal a chodil do školy zároveň. Ako vyzerali tie tvoje dni?

Na strednej to bolo ešte v pohode. Prišiel som zo školy, spravil si úlohy a za hodinu napísal jeden článok. Keď som potom išiel na výšku a začal som sa živiť sám, musel som tie peniaze reálne zarobiť, aby som vyžil. Bolo to veľmi ťažké, a keď ma spolužiaci volali na pivo, musel som ich často odmietať s takými argumentami ako „Prepáč, nemôžem, musím vyplniť daňový výkaz na DPH. Dnes je deadline.“

A nechcel si ísť na to pivo?

Možno s odstupom času mi to prišlo ľúto, mohol som trochu viac času stráviť s kamarátmi, ale v tom momente som vedel, že nemôžem ísť, lebo si nebudem mať za čo kúpiť jedlo o týždeň. Ale boli aj časy, keď som nemal na účte nič, v peňaženke 200 korún a nevedel som, za čo sa najbližšie tri dni najem. Moje stravovanie vyzeralo tak, že som si dal jeden obed v školskej jedálni a k tomu som mal trikrát denne najlacnejši chlieb s najlacnejšou salámou. Niekedy to bolo hardcore.

Ale nejako si to dal. Ako?

Zamakal som navyše alebo som vystavil faktúru v strede mesiaca, aj keď sme boli dohodnutí až na koniec mesiaca. Poprosil som firmu, nech mi to preplatí teraz. Vždy som našiel nejaké riešenie.

Čo si si z toho všetkého vzal?

Viem sa prispôsobiť akejkoľvek situácii, aj keď sú ťažké podmienky. Nefrfľať, ale vyťažiť z toho čo najviac.

Vieš mi trochu viac opísať tie pocity, ktoré si vnímal, keď si sa ako 18-ročný úplne odpojil od rodičov?

Nebolo to zo dňa na deň, prišlo to prirodzene. Nechcel som ich už viac finančne zaťažovať, tak som sa rozhodol živiť sám. Symbolicky poslednú vec, ktorú mi v živote rodičia zaplatili, bol jednosmerný lístok do Prahy, keď som mal 18 a odchádzal som na začiatok školského roka.

Na začiatku si mal nejaké úspory, z ktorých si prežíval, kým sa rozbehlo Slovensko žije hokejom?

Mal som nejaké príjmy z marketingu, čo som robil cez leto, nebol som úplne na nule.

Čo ti za tie roky podnikanie dalo a čo ti vzalo?

Dalo mi schopnosť prispôsobiť sa akejkoľvek situácii, ako som spomínal. Naučilo ma, že sa neoplatí vzdávať sa pri prvom neúspechu, a že aj napriek tomu neúspechu sa veci môžu obrátiť na dobré. Keby som sa v 18ke nerozhodol ísť sa živiť sám, dnes by som bol možno len na 30% taký, aký som z hľadiska osobnosti a sebarozvoja. Veľa mi to dalo a nemenil by som. Jediné, čo mi to troška vzalo, je nejaký čas s kamarátmi a možno vysokoškolské zážitky.

Ako by si „nakopol“ chalana či dievča, ktoré má 16, má v hlave nápad, ale stále nevie, či do toho ísť?

Nemáš čo stratiť. Keď si na strednej škole a živia ťa rodičia, tak jediné, čo obetuješ, je čas s kamarátmi. Na druhej strane vieš veľa získať.

Ak by si im mal dať jednu knihu, ktorú by si určite mali prečítať, čo by to bolo?

13 vecí, ktoré psychicky silní jedinci nerobia od Amy Morin.

Máš mentora?

Momentálne nie.

Aké tooly, nástroje, myšlienkové procesy používaš každý deň?

Nie som veľmi na appky. Nikdy ma nebavilo, keď mi tam vyskakovali notifikácie a musel som do toho ťukať. Používam náš Everest diár. Plánujem si v ňom svoje návyky, jednotlivé dni, to-do listy, a píšem si tie najdôležitejšie úlohy na každý deň.

Keby ťa niekto chcel stretnúť alebo niečo sa spýtať, ako ťa najlepšie kontaktuje?

Stačí napísať na mail valerian@everestnotes.com alebo si ma kľudne pridaj na FB, rád sa porozprávam a poradím, ak budem vedieť.

Ďakujeme veľmi pekne.

Fotky: Valerián Lukačko