Za svoj život stráviš prácou veľa času, tak nech to stojí za to

„Robiť niečo len pre to, aby som si zarobila na nájom, nebola pre mňa dostačujúca motivácia.“

• V rozhovore sa dozvieš:
• ako si nájsť aktivity už popri strednej,
• prečo sa v niektorých prípadoch oplatí ísť na vysokú školu,
• čo získaš, keď sa zapojíš do mimoškolských aktivít,
• ako si vybudovať efektívny time manažment,
• prečo je dôležité plniť si záväzky voči samému sebe,
• ako sa nebáť prebrať zodpovednosť aj za 30-členný tím,

a mnoho iného.

V 16 rokoch bola obyčajným dievčaťom. Stredoškoláčka žijúca v Bratislave, ktorá sa snažila privyrobiť si brigádou v nákupnom centre.

Počas monotónnej práce dávkovačky jogurtov narazila pri surfovaní po Facebooku na celodenný event určený pre stredoškolákov – Na káve s možnosťami. Rozhodla sa ho navštíviť aj napriek tomu, že kamarátka, ktorá s ňou mala ísť, jej to na poslednú chvíľu odriekla. Od toho momentu ostala inšpirovaná.

Začala sa čoraz viac angažovať v mimoškolských aktivitách a vypracovala sa od marketingovej asistentky cez marketingovú manažérku až po riaditeľku neziskovej organizácie Pre Stredoškolákov (PS). V rámci nej vybudovala a dodnes vedie 30-členný tím stredoškolákov, ktorí organizujú eventy a predstavujú rôzne príležitosti pre rovesníkov z celého Slovenska.

Predstavujeme ti Veroniku Cigánekovú (20).

Veronika, ako vyzerala tvoja prvá brigáda?

Od 16 rokov som sa snažila brigádovať. Keď mi skončila škola, vybrala som sa autobusom do Auparku, prezliekla som sa a v búdke 1×1 meter som čapovala mrazené jogurty. Robila som to, samozrejme, čisto pre peniaze. Nemusela som vôbec premýšľať, mohla som sa učiť a pripravovať do školy a keďže boli dobré tržby, občas mi dala šéfka aj niečo navyše.

Ja ťa ale poznám ako šéfku Pre Stredoškolákov. Čo sa zmenilo?

V tej dobe som na Facebooku narazila na podujatie “Na káve s možnosťami”. Vyzeralo to zaujímavo. Pochopila som, že ide o vzdelávanie a workshopy – celodenný event pre študentov. Vstup stál 5 eur, tak som si povedala, že idem do toho. Pôvodne som tam mala ísť s kamarátkou, ale tá mi to na poslednú chvíľu zrušila. Odvážila som sa a išla som sama.

Cítila som sa tam veľmi príjemne. Zaskočilo ma, keď som zistila, že študenti na mieste nie sú len dobrovoľníci, ale samotní organizátori podujatia. A to boli ľudia v mojom veku, respektíve mladší. Všetci boli nadšení a motivovaní. Mali chuť robiť niečo navyše, vo voľnom čase a bez peňazí. Inšpirovalo ma to. Prišlo mi to oveľa zmysluplnejšie, ako moja brigáda.

Odvtedy, vždy keď som prišla do práce, rozmýšľala som nad tým, že mi to nedáva zmysel. Pýtala som sa samej seba, prečo robím to čo robím. A odpoveďou bolo – len pre peniaze, a to mi zrazu už nestačilo.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Ako si sa dostala do tímu PS?

Popri brigáde som sa začala obšmietať okolo tejto organizácie. Chcela som sa k nim pridať, ale práve vtedy nikoho nehľadali.

Napriek tomu som sa snažila aspoň chodiť na ich stretnutia. Vždy som tam niekoho poznala, tak som sa pýtala, či sa nemôžem prísť pozrieť. Na jednom z týchto stretnutí som sa pridala do debaty – riešili, aký je rozdiel medzi workshopom a diskusiou. Ja som sa prihlásila a začala vysvetľovať, čo si myslím.

Zostali zaskočení a začali sa pýtať: “Kto si ty a čo tu robíš?” Ale zároveň pochopili, že nehovorím úplne blbosti, a tak ma zapojili do tímu. Dostala som sa do marketingovej sekcie. Tam som sa zaúčala za behu. Zistila som ako robiť platenú reklamu, content plán, ako si definovať cieľovú skupinu. Povinnosti sa mi následne hromadili až do momentu, kedy som prevzala celú marketingovú časť.

Ako si sa dostala k vedeniu celej organizácie?

V PS je veľká kumulácia ľudí, keďže ide o stredoškolákov. Odchádzajú na výšku, do zahraničia, a podobne. Tým pádom sa často mení aj vedenie. Narýchlo bolo nutné nájsť nového človeka. Ja som sa do toho nebála ísť a ostatní ma v tom podporili. Aj keď som nevedela, čo všetko bude pozícia obnášať, bola som ochotná do toho ísť.

Z čoho vychádzalo tvoje sebavedomie, že si sa nebála a išla do toho?

Vedela som, že veľa vecí neviem, ale mala som chuť učiť sa. Pokiaľ mi niečo dáva zmysel, viem sa zatnúť, naučiť sa, čo je potrebné a dať do toho maximálnu energiu. Samozrejme, človek sa rodí s určitým predispozíciami a talentami, ale veľká časť úspechu je o tvrdej práci. Mala som silnú internú motiváciu, pretože mi misia organizácie, neformálne vzdelávať študentov za hranice školy, dávala obrovský zmysel.

Aké boli začiatky?

Ťažké. Stalo sa mi, že mi zo dňa na deň veľa členov tímu odišlo a ostali tam iba juniori. Vtedy som vôbec nevedela, čo mám robiť. Pamätám si moment, ako som sedela v aute. volala s mamou a a zúfalo jej hovorila, že vôbec neviem ako túto situáciu vyriešiť. Totiž členovia Pre Stredoškolákov nie sú zamestnanci, sú to dobrovoľníci. Keď sa teda niekto rozhodne zo dňa na deň odísť, je to len na jeho svedomí, že zradil tím. Nikto mu nemôže nič prikázať, ani by som im nič prikazovať nechcela.

Nakoniec som to vyriešila školiacim systémom. Nastavila som popisy jednotlivých rolí a pravidlo, že ak niekto odíde, musí si zaškoliť človeka, čo ho nahradí.

Dotiahla som teda tých, čo odišli, aby zaučili nových ľudí. To sa stalo pravidlom a pomohlo to vyriešiť celkový problém s kumuláciou ľudí.

Čo je najťažšie na tom, viesť organizáciu s 30 stredoškolákmi?

Motivovať ich. Organizujeme rôzne eventy či vzdelávacie programy a je to veľmi dobrý pocit, keď sa ti podarí motivovať ďalších stredoškolákov, ktorí vďaka tebe nájdu nové príležitosti.

Toto sa však deje minimum času a väčšinou človek v tíme musí niečo písať, robiť excelovské tabuľky, spracovávať feedbacky a tak ďalej. Ani tím sa osobne nestretáva často, keďže sú všetci rozlietaní. Takže na konci dňa je to o tom, že večer sedíš za počítačom a pracuješ na svojich zadaniach s tým, že máš zajtra tri písomky, pohádal sa s tebou frajer a kričí na teba mama, prečo nejdeš radšej dať prať ako robiť tieto veci zadarmo. Človek sa v tom ľahko zacyklí a prestane mu to dávať zmysel.

Tým pádom je najťažšie budovať motiváciu a poukazovať na víziu a to kam smerujeme. Aktuálne sa snažím alokovať najviac času na motiváciu jednotlivcov a hlavne tímlídrov jednotlivých skupín u nás v organizácii. Napríklad, často sa stretávam vo dvojici s niektorými našimi členmi a zadávam úlohy podľa toho, čo komu najlepšie sadne.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Čo konkrétne ti dala táto skúsenosť?

Určite hard skills typu marketing, fungovanie a financovanie organizácie, taktiež hľadanie grantov, oslovovanie partnerov, a podobne.

Zároveň som sa naučila, ako sa s človekom porozprávať jeden na jedného a napríklad zistiť, prečo mu už práca nedáva zmysel, keď mu ešte dva mesiace dozadu dávala. Aj keď to vyznie ako banalita a často to nevyrieši jeden telefonát, mne osobne táto rovina leadershipu dáva zmysel. Zároveň to smeruje už skôr ku koučingu, čo je skvelá skúsenosť.

Prečo by si odporučila byť aktívnym už popri strednej škole?

Aj keby si nezískal praktické zručnosti, čo je dosť nepravdepodobné, minimálne ťa to posunie osobnostne. Spoznáš iný okruh ľudí ako v škole a tí ti môžu ukázať ďalšie príležitosti, čo sa dá robiť. Vďaka tomu zistíš, čo ťa baví, respektíve nebaví, čo ti ide alebo nejde a akým smerom by si sa chcel uberať ďalej. To je úplné minimum, ktoré dostaneš.

Druhou vecou je, že máš na seba, svoje okolie a možno aj svet pozitívny impact, čo je ešte dôležitejšie. Nerobíš to teda len pre seba, ale už na strednej môžeš robiť niečo pre druhých.

S čím by som mal začať, ak som doteraz “nič” nerobil?

Na začiatok je najlepšie ísť sa pozrieť na nejaké eventy a pozisťovať, kde čo je a aké sú možnosti. Minimálne v Bratislave a v Košiciach sa toho deje veľa. Stačí si otvoriť Facebook a nájsť eventy v okolí. Zaberie ti to dve či tri hodinky a spoznáš veľa nových ľudí.

A keď je človek mimo Bratislavy alebo Košíc?

Tam je to už ťažšie, ale ide to. Najjednoduchšie je vyhovoriť sa, že “Však ale ja nie som z Bratislavy a nemám také možnosti”.

Je veľa programov, ktoré pôsobia aj na školách, takže môžeš zaangažovať svoju školu. Takto napríklad funguje DofE (Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu pozn.) alebo Slovenská debatná asociácia. Ani LEAF Talentguide nie je viazaný na konkrétnu školu alebo mesto.

Máš mentora?

Áno, mám dokonca dvoch. Jedného mám priamo na škole, volá sa Juraj Végh, a s ním idem do osobnejších tém týkajúcich sa života celkovo. Je úžasný psychológ a často mi dá výborné podnety a feedback. Druhého mám viac profesne a kariérne zameraného, a je ním Pavol Demeš, bývalý minister zahraničných vecí.

Odkiaľ berieš motiváciu, keď sa ti nedarí?

V prvom rade si vyberám aktivity, ktoré ma napĺňajú a majú pozitívny dopad. Samozrejme, aj tie ma niekedy unavia, a tak si pripomeniem, prečo som vlastne začala. Prípadne si dám pauzu, celý víkend nič nerobím a v pondelok zistím, či sa opäť teším, alebo si povzdychnem “Ach, zase musím robiť toto”. Ak je to druhá možnosť, zamýšľam sa, čím to je, že ma to už nenapĺňa a riešim to.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Ako pristupuješ k time manažmentu?

Najprv som používala papierový diár, ktorý ma veľa naučil a dal mi návyky, ktoré už robím automaticky. Teraz som však prešla na Google Calendar. Plánujem si tam všetko, aj kedy mám voľno, kedy si idem čítať knihu alebo, ak mám toho naozaj veľa, aj kedy pôjdem jesť. Každý deň si zoberiem a rozložím ho na drobné.

Tiež si zoraďujem úlohy podľa priorít od tých, ktoré vyslovene musím urobiť dnes, až po tie, ktoré by boli super, keby sa podarili, ale nič sa nestane, keď si ich presuniem na druhý deň.

Z čoho vychádza tvoja sebadisciplína pri dodržiavaní programu, ktorý si naplánuješ do diára?

Chcem byť úprimná sama k sebe, inak to nedáva zmysel. Keď si dám záväzok, že toto v danom čase chcem spraviť, tak sa cítim zle, ak ho nedodržím. Snažím sa ale plánovať si deň realisticky a dať si doň aj voľno, aby som sa potom necítila zle, že som nesplnila záväzok voči sebe.

Ako zvykneš relaxovať?

Čítam knihy a stretávam sa s ľuďmi mimo práce. Niekedy som chodievala v piatky von, a to bol môj filter, ale zistila som, že to nie je úplne dobré. Človek funguje v režime, že pracuje, pracuje, pracuje, a potom príde konečne piatok, ide von, niečo si vypije. Na druhý deň je zničený a unavený, nie je schopný urobiť nič produktívne a možno si to aj začne vyčítať. Potom v nedeľu veci dobehne a zase je pondelok. Prestalo to byť príjemné, mala som pocit, že idem nadoraz a prestalo mi to dávať zmysel.

Aká je tvoja obľúbená kniha, ktorú odporúčaš ľuďom si prečítať?

Teraz vo voľnom čase čítam knihy, ktoré súvisia s tým, čo by som chcela ísť študovať. Odporučila by som teda “What does it all mean” od Thomas Nagel. Táto kniha je takým príjemným jednoduchý zhrnutím základných filozofických otázok, a preto môže byť zaujímavá aj pre niekoho komu je filozofia cudzia.

Teraz budeš maturovať. Aké sú tvoje plány ďalej?

Hlásim sa na vysokú školu do Anglicka – na tri školy do Londýna, na Oxford a na Warwick, na odbor PPE (Filozofia, Politika, Ekonómia pozn.red.).

Prečo práve do Anglicka?

Kvôli odboru. Ak by som chcela študovať matematiku alebo vedu, tak by som ostala tu. Tak či tak sa chcem vrátiť a meniť Slovensko k lepšiemu. Čo sa týka humanitných oborov, tie sú v zahraničí na výrazne vyššej úrovni.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Rozmýšľala si aj nad alternatívou, že by si nešla na výšku?

Áno. Ale rozhodla som sa ísť na výšku, lebo niektoré vecí sa jednoducho len z praxe nenaučím. Potrebujem byť vedená k tomu, čo čítať, ako to čítať, ako nad tým kriticky uvažovať, ako to analyzovať, a podobne.

Aké sú tvoje plány po tom, čo doštuduješ školu?

Určite sa chcem vrátiť na Slovensko a chcela by som pôsobiť v neziskovom sektore alebo v politike. Neziskový sektor ma láka, lebo som zistila, že aj neziskovka môže fungovať ako komerčný sektor. Jej manažment a fungovanie je ešte väčšou výzvou ako vedenie vlastnej firmy, či práca v korporáte.

Mne by ani nedávalo zmysel robiť vo veľkej firme, kde neviem, čo sa deje so zarobenými peniazmi. Tým, že by som robila tú istú činnosť pre neziskovku, ktorá má svoju misiu a robí na svete dobro, tak mi to dáva oveľa väčší zmysel. V práci človek strávi za život veľa času, tak nech to stojí za to.

(Všetky videá nájdeš na našom YouTube)

Neuvažovala si nad myšlienkou založiť vlastný projekt?

Áno, jasné. Ale v rámci Pre Stredoškolákov mám také kompetencie, že to beriem ako vlastný projekt. Som aj štatutár, nastavujem víziu a v rámci toho som založila dva rôzne programy, takže nemám dôvod robiť kópiu niečoho, čo existuje.

Napríklad keď som sa sťahovala do vlastného bytu, veľmi som rozmýšľala nad tým, odkiaľ budem mať na to peniaze, keďže som väčšinu vecí robila zadarmo. Napadlo mi, či by som niečo nevymyslela a nešla do podnikania. Ale. robiť niečo len pre to, aby som si zarobila na nájom, nebola pre mňa dostačujúca motivácia.

Do budúcna ti teda dáva zmysel skôr spájať sily ako zakladať niečo vlastné?

Áno. Vytváranie synergií mi dáva zmysel. Ľudia častokrát idú do projektov s tým, že “Ja to chcem urobiť”, ale tie veci už väčšinou existujú, tak prečo radšej nepomôcť iným. Ich argumentom je, že “Čo keď to ja urobím lepšie, alebo nájdem dieru na trhu.” V podnikaní dáva toto zmýšľanie možno zmysel, ale v neziskovom sektore určite nie.

Čo by si odkázala 15-ročnej Veronike?

Som spokojná s prítomnosťou, takže by som nič nezmenila. Povedala by som jej ale také tie vágne motivačné veci, ktoré by ju povzbudili, keď niečo nezvládala, lebo to k tomu patrí a nie vždy som si to uvedomovala. Mala som niekedy pocit, že strašne zlyhávam a nevedela som, čo robiť inak. Takže by som jej odkázala, že nemusíš na to prísť hneď, pokojne tie veci skúšaj, uč sa a neobviňuj sa, keď spravíš chybu- patrí to k tomu.

Ako sa môžu ľudia s tebou skontaktovať ak budú mať dodatočné otázky?

Cez Facebook pripadne mail- veronika (zavináč) pres.sk.

Foto a video: Martin Haburaj