Inšpirácia

Čím by sa mali riadiť všetci začínajúci startupisti? “Better done than perfect”

V rozhovore sa dozvieš:

  • ako si nájsť zaujímavú prácu hneď po škole
  • prečo sa oplatí fokusovať viac na prax ako na štúdium
  • ako rozbehnúť vlastné herné štúdio alebo iný startup
  • aké metódy vieš použiť na čo najefektívnejšie využívanie času
  • prečo si za našetrené peniaze nekúpiť auto, ale radšej ich investovať 😄

a mnoho iného.

Ako štvorročný dostal svoj prvý počítač, v šiestich začal programovať. Počas školy postupne naberal programátorské a grafické zručnosti. Hneď po strednej nastúpil do známej agentúry Zaraguza a po 4 rokoch čerpania skúseností založil prvú firmu.

Jeho snom bolo od detstva vydať hru, ktorá dobyje svet. Pred vyše 2 rokmi založil herné štúdio We Make Games, v rámci ktorého práve vydávajú cross-platformovú hru Castle Heroes. Je neuveriteľný perfekcionista, chce sa toho veľa naučiť, veľa stihnúť, preto občas nestíha spávať.

Predstavujeme Ti Michala Dúžeka (28 rokov)

Ako si sa dostal k programovaniu?

Keď som mal štyri roky dostal som počítač. Otec vtedy začínal podnikať, robil s grafikou a snažil sa ma učiť pracovať v grafických programoch ako napríklad Corel DRAW 6. Odjakživa ma bavili hry a bol som vždy veľmi zvedavý. Namiesto hrania ma však viac bavilo rýpať sa v súboroch a skúšať, čo môžem zmeniť, aby som napríklad vytvoril nový level. Ako päťročný som začal byť posadnutý myšlienkou vytvoriť svoju vlastnú hru. Stále mám odložené svoje prvé návrhy a level dizajny z roku 1996. 😄

Ako to pokračovalo?

Po základnej škole som nastúpil na 8-ročné gymnázium, kde si učiteľ informatiky všimol, že som šikovný a že ma to baví. Predstavil mi Object Pascal, čo bola moja prvá skúsenosť s objektovo orientovaným programovaním a úplne ma to pohltilo. Počas štyroch rokov som sa celkom slušne vymakal a to najmä preto, že som programoval od rána do večera, vždy keď sa dalo.

Následne som sa rozhodol ísť na umeleckú školu, čo bol úplný skok od všetkého. Stratil som veľa dôležitých predmetov ako fyziku, chémiu, biológiu či matematiku, no vždy som chcel robiť hry a potreboval som sa posunúť ďalej. Bol som nastavený tak, že programovať už viem a je najvyšší čas sa naučiť kresliť a animovať, aby som si mohol robiť všetko sám. Začal som sa intenzívne venovať animovaniu a vývoju interaktívnych aplikácii, čo mi zmenilo život. V digitálnych agentúrach bol po týchto zručnostiach obrovský dopyt.

Čo sa dialo po strednej?

Našiel som si prácu v Zaraguze. Vtedy to bola komorná digitálna reklamka s desiatimi ľuďmi. Začínal som tam na najnižšom plate 500 €. Mal som však šťastie, že mi dovolili popri všetkej tej robote aj študovať. Vysokú školu som mal iba v utorky a stredy, tak sa to dalo skombinovať.

Na aké výšky si sa hlásil?

Dal som si prihlášky na aplikovanú informatiku na STU a PEVŠ. Potom som sa dostal k rozvrhom a ten na STU bol taký, že by som sa skoro každý deň budil 6:00 a bol by som tam niekedy aj do deviatej večer – pondelok až piatok nonstop škola a to aj s predmetmi, ktoré ma až tak nebavili. Bolo to teda absolútne nezlučiteľné so zamestnaním. Na PEVŠ vychádzali predmety iba na utorky, stredy, cez víkend dobrovoľné prednášky a inak voľno. Rozhodol som sa teda pre PEVŠ, chcel som mať viac voľného času na samovzdelávanie a prax, vďaka čomu som sa mohol učiť programovacie jazyky a zručnosti, po ktorých bol dopyt. Časom sa to ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie.

Vráťme sa ešte o krok späť. Ako sa ti podarilo dostať do Zaraguzy?

Kamarát zo strednej, ktorý tam práve nastupoval ma odporučil na pozíciu junior interactive developera. Hlavnou náplňou práce bolo vytvárať animované bannery, čo ma vždy bavilo. Veľmi som si tam so všetkými sadol a dohodli sme sa, že budem v agentúre tráviť všetok voľný čas, keď práve nebudem mať školu.

S odstupom času, keď sa ma niekto spýta, čo mi dalo viac – či škola alebo prax – bez váhania odpoviem prax. Keby sa mi teraz do firmy hlásil napríklad čerstvý absolvent a niekto, kto sa namiesto výšky radšej zamestnal na relevantnej pozícii, s najväčšou pravdepodobnosťou zoberiem toho druhého.

V Zaraguze som bol vtiahnutý do sveta digitálneho marketingu. Aj keď ma to trochu spomalilo na mojej ceste za vlastnými hrami, zapáčilo sa mi to. Začali sa mi hromadiť našetrené peniaze a v agentúre som postupne rástol. Časom som sa naučil aj preberať iniciatívu a hovoriť: “Poďme to skúsiť urobiť inak.” Bolo to obdobie, kedy sme pracovali na naozaj cool digitálnych projektoch, napríklad Bezkontaktnom webe. Postupne som sa stále viac venoval práci a menej štúdiu.

Dokončil si nakoniec školu?

Áno. Nechcel som mať čierny bod sám pred sebou, že som to na polceste vzdal. A rodinu by to tiež asi veľmi nepotešilo. 😄Aby som mal každý rok dostatok kreditov, vypracovával som pre profesorov rôzne extra projekty, ktoré im pomáhali vo výučbe a vďaka ktorým som mal odpustenú časť povinnej dochádzky cez pracovné dni. Vždy som sa tak trochu snažil ohýbať systém. 🙃

Kedy si sa dostal k vlastnému podnikaniu?

Oficiálne v roku 2013. Mal som vtedy 22 rokov a začínal som cítiť, že sa už veľmi nemám kam ako zamestnanec posunúť – skúsenosťami ani platom. Čoraz častejšie som však zažíval dni, kedy som ani nemal poriadne na čom pracovať a túžil som byť doma a robiť na vlastných projektoch. Z kráľovského platu 3500 € som teda išiel na nulu a pustil sa do realizácie prvých nápadov. Začal som nabádať na spoluprácu aj najlepšieho kamaráta Joža, ktorý robil vtedy hlavného animátora v Pixel Federation. Nebol však ešte pripravený opustiť pohodlie pravidelného platu a tak sme to zo začiatku skúšali popri jeho práci.

Po pár mesiacoch mi zrazu jedného dňa ráno zaklopal na dvere so slovami “Ahoj kolega” a vytiahol si počítač. 😄Boli sme v malej miestnosti vedľa garáže mojich rodičov. Poctivo sme sa každý deň stretávali a makali od rána veľakrát aj do polnoci. Aby sme mali príjem, robili sme aj rôzne herné a digitálne zákazky. Fungovali sme tak dva roky a bolo to fajn, akurát sme si uvedomili, že nie je až taký veľký rozdiel medzi zadaniami pre klientov a zamestnaním. Oboje znamená vymieňať svoj čas za peniaze. A plán bol vždy spraviť vlastný projekt, ktorý bude schopný rásť a generovať pasívny príjem.

Dva roky dozadu sme založili firmu We Make Games a po niekoľkých nevydarených pokusoch začali robiť veľký herný projekt Castle Heroes. Práve sme ho dokončili, ideme ho predstaviť hráčom a pokračovať. O tom je startupový život. Namakáš sa, niečo vytvoríš, pustíš to von a zistíš, či to má zmysel škálovať, iterovať alebo zabiť a prejsť na ďalší projekt.

Ak by si sa dnes rozhodoval či ísť na výšku alebo nie, ako by to vyzeralo?

Ja určite nie. No ak by som bol v situácii, v ktorej je väčšina dnešných študentov, že sú vystavovaní nátlaku zo strany rodiny a musia si spraviť titul, zvažoval by som nenáročné externé štúdium, ktoré hravo zvládnem aj popri práci.

Možno si mal predsa len výhodu, že si vedel čo chceš…

Takisto ako si môže niekto povedať – idem na výšku, lebo neviem čo chcem, tak si môže povedať – idem sa skúsiť niekde zamestnať, pretože neviem čo chcem. A ako som už spomínal, tá druhá možnosť mi vždy príde oveľa rozumnejšia. Popri škole si študenti častokrát potrebujú zarobiť a pracujú na miestach, ktoré ich nikam neposúvajú. Stretávam sa s informatikmi, ktorí si privyrábajú v bare alebo pozíciach, kde ani len neprídu do kontaktu s počítačom. Týmto by som ich rád vyzval, aby radšej pracovali na projektoch, kde môžu získavať okrem zárobku aj cenné skúsenosti. Veľa firiem hľadá juniorov, ktorých si môžu vychovať a dokonca im po škole ponúknuť oveľa lepšie podmienky.

Koľko ľudí je momentálne u vás v tíme?

Je nás 16, máme interných aj externých členov, od programátorov, cez dizajnérov až po zvukárov a advisorov. Herný biznis je ťažký. Treba tam skĺbiť naozaj veľmi veľa, aby výsledný produkt stál za to, a aj potom stále treba kus šťastia, aby to vystrelilo. Pevne verím, že hra, ktorú máme teraz je parádna a stretávam sa s veľmi mnohými pozitívnymi ohlasmi. Ale to stále neznamená, že to bude svetový hit.

Aká je tvoja životná vízia? Kam smeruješ?

Chcem vybudovať niečo veľké, čo je schopné sa rozšíriť a fungovať v rámci celého sveta. Niečo, čo ma bude baviť a napĺňať, aby som sa každé ráno mohol tešiť na to, čo idem v ten deň riešiť. Ak bude náš aktuálny projekt úspešný, chcel by som pokračovať ďalším a rád by som videl na konte We Make Games čo najviac úspešných herných projektov. Veľkým vzorom je pre mňa na Slovensku firma Pixel Federation, obzvlášť ako sa dokázali vypracovať z malého tímu na spoločnosť, ktorá spája stovky ľudí.

Aké nástroje používaš na menežovanie času?

Je toho viac a za tie roky sa toho veľa zmenilo. Je veľmi dôležité byť každý deň kvalitne odpočinutý, aj keď nie vždy sa to dá zladiť s povinnosťami. Som teda veľkým zástancom polyfázického spánku – čo v praxi znamená rozdeliť si spánok na viac častí. Na sledovanie spánkových cyklov odporúčam appku Sleep Cycle.

Tiež mi pomáha technika Pomodoro. Jednej aktivite sa venuješ 25 minút, potom si dáš 5 až 10 minút pauzu a takto pokračuješ ďalších 25 minút. Tiež som začal tento rok hrávať šach, aj keď mi to zatiaľ veľmi nejde. 😄Kedykoľvek mám pocit, že riešim nejaký task zbytočne dlho, dám si ako pauzu krátku partičku šachu.

Na maximalizovanie efektivity tiež veľmi odporúčam intermitentný fasting. Posúvať si postupne prvé jedlo na čo najneskôr a skracovať si okno, v ktorom jem. Je to neuveriteľné, koľko energie mám od zobudenia, až pokým si nedám prvé jedlo.

Čo by si odkázal 18-ročnému Michalovi?

Nech si o 3 roky za našetrené peniaze nekúpi Camaro, ale Bitcoiny. 😄Ale nie… čo ja viem, som spokojný ako sa to pre mňa celé vyvinulo. Boli by to skôr podnikateľské rady a rôzne malé postrehy. Odjakživa som bol neuveriteľný perfekcionista a to do takej miery, že to bolo niekedy kontraproduktívne. Moje staré ja by nebolo schopné pustiť von projekt, kým by nebolo všetko úplne premakané. Poradil by som mu, že ak chce niečo urobiť, nech to zmákne za jeden hackathon a pustí von. Nevadí, že to bude zlé. Done is better than perfect.

Čo by si povedal mladému človeku, ktorý zvažuje podnikanie resp. váha či do toho ísť alebo nie?

Určite ísť do toho. 🙂Na začiatok sa porozprávať s ľuďmi, ktorí môžu nejako nasmerovať poradiť. Napríklad aj v Campus co-workingu je na toto perfektná komunita, obzvlášť vhodná pre dravých študentov.

Čo tebe dala táto cesta, že si bol tak aktívny od mladého veku?

Motiváciu stále sa niekam posúvať. Treba ostať celý život zvedavý a na školu či zamestnanie sa nepozerať ako na povinnosť, ale ako na príležitosť. A samozrejme treba vždy niečo robiť aj popri tom – či už vlastné projekty, doučovania alebo mať len nejaké zmysluplné hobby.

Ako si vravel, z tvojho pohľadu ak niekto päť rokov študuje a niekto päť rokov maká, uprednostníš toho druhého.

Áno, samozrejme. Vždy radšej zoberiem toho makača. A dal by som tomu pokojne ešte väčší kontrast. Uprednostnil by som najskôr aj niekoho, kto má čo i len rok praxe. Pracovné prostredie mení mindset k lepšiemu a stimuluje kreativitu pri riešení problémov. Čerství vysokoškolskí absolventi majú častokrát priveľmi akademické uvažovanie, čo síce nemusí byť v niektorých profesiách na škodu, ale v startupovom svete vyhrávajú skúsenosti.

Ako ťa môžu čitatelia kontaktovať?

Na Facebooku alebo Instagrame.

Kľúčové slová: , , ,

Čítať ďalej

Inšpirovali ťa naši heroes, ale nevieš spraviť prvý krok?

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás