Inšpirácia

Miroslav Gašpárek: V Amerike je úplne v poriadku niečo pokaziť. Keď ti niečo nevyjde na Slovensku, si považovaný za idiota

Miro Gasparek

Zodpovednosťou inžiniera je presvedčiť človeka s plnou peňaženkou, že to, čo robí, má zmysel.“

V článku sa dozvieš:

  • čo je to bioinžinierstvo a prečo je dôležité,
  • aké sú rozdiely medzi biotech biznisom na Slovensku, vo Veľkej Británii a v USA,
  • aký je prístup slávnych vedcov k študentom,
  • čo Miro v biznise považuje za najdôležitejšie,
  • ktoré dve otázky by sa ťa spýtal profesor bioinžinierstva zo Stanfordu,

a mnoho ďalšieho.

Študoval biomedicínske inžinierstvo na Imperial College v Londýne. Počas druhého ročníka skúmal syntetické bunky na Caltechu v Kalifornii, následne sa zaoberal výskumom esenciálnych gélov na Stanforde (Kalifornia). V súčasnosti sa sústredí na popularizáciu bioinžinierstva na Slovensku a vlastným inžinierskym projektom.

Predstavujeme ti Miroslava Gašpárka (23), doktoranda syntetickej biológie z Oxfordu.

Miro, študoval si na Imperial College bioinžinierstvo. Čo si pod tým máme predstaviť?
Je to aplikácia matematiky, fyziky, biológie, chémie a rôznych inžinierskych vied. Rieši praktické problémy týkajúce sa biológie, medicíny a ľudského zdravia.

Miro Gasparek

Ako vyzerá štúdium bioinžinierstva na Imperial College?
Imperial College je skvelý, kladie dôraz na rôzne predmety. Musel som sa naučiť všetko: od elektromagnetizmu a mechaniky tekutín v prvých ročníkoch až po výpočtovú optimalizáciu a hlboké neurónové siete v poslednom. Snažil som sa rozmýšľať nad tým, ako tieto veci aplikovať v biológii.
Krása matematiky, inžinierstva či fyziky je v tom, že rovnice, ktorými popisujeme prenos nervových vzruchov mozgu, popisujú zároveň nejaké mechanické oscilátory. Pri rovnici musíš zmeniť nejaké konštanty, no štruktúra je rovnaká. Dôležité je položiť si otázku: „Ako túto rovnicu využijem na porozumenie ľudskému telu?“ Potrebujeme, aby ľudia uvažovali kvantitatívne, matematicky.

Viem, že tvojím snom bolo vybudovať bioinžiniersky inštitút na Slovensku. Je to stále tak?
Áno, je to môj dlhodobý sen. Myslím si, že štruktúra ekonomiky na Slovensku je stále silno orientovaná na autopriemyselnú výrobu. Autá nás ale nebudú živiť donekonečna. Po čase budú nahrádzané robotmi a výroba sa presunie smerom na východ.

Musíme nájsť niečo, čo nám v modernom svete umožní byť súťaživými. Myslím si, že by to mohlo byť práve bioinžinierstvo a biotechnológie. Veľmi rád by som k tomu prispel aj ja a vrátil sa na Slovensko.

Je tu však otázka, či bude na Slovensku dostatok kvalifikovaných ľudí. Od niekoľkých úspešných ľudí som počul, že je mimoriadne náročné nájsť kvalifikovaných a ochotných ľudí v biotech oblasti. Rád by som vytvoril niečo, čo tu po mne ostane. Niečo zmysluplné, čo dokáže pomôcť ľuďom.

...so slovenským platom svetové veci?
Ja sa na to pozerám inak. Veci v Británii viem zlepšiť o malý kúsok, vzhľadom na stav, ktorý tam teraz panuje. Ale percento sa výrazne zvyšuje, ak vravíme o zlepšení vecí na Slovensku. Nevidím problém v peniazoch. Je to skôr v príležitosti, aby som tu mohol pracovať na zaujímavých projektoch. Prekážalo by mi robiť nudné veci. Už počas doktorátu by som chcel založiť firmu zameranú na syntetickú biológiu – napríklad na syntetické bunky či bunkové kontrolné systémy.

Prečo nie je bioinžinierstvo na Slovensku také rozvinuté?
Ľudia to u nás nepovažujú za niečo, čo by dokázalo riešiť ich problémy. Neuvedomujú si, ako technológie zlepšujú náš každodenný život. Povedz mi objav od slovenského vedca, o ktorom si myslíš, že by mohol zmeniť tvoj život. Nie je to len tvoja chyba, ak ti nič nenapadlo. Je to problém tých, ktorí svoj výskum nevedia dostatočne predať. Postaviť sa pred kameru, spraviť prednášky, vysvetliť, prečo by sa verejnosť mala zaujímať o jeho projekt.
Do Veľkej Británie prišla v 18. storočí priemyselná revolúcia. Životná úroveň sa neskutočne zlepšila vďaka rozvoju technológií – a ľudia si to uvedomujú. Aj preto je tam obrovská tradícia inžinierstva.

Aj v USA je to tak?
Amerika je unikátna v tom, aká je slobodná a otvorená. Keby sme túto budovu zo Stanfordu mohli chytiť a preniesť na Slovensko, máme percento HDP. No museli by sme ju preniesť aj s mindsetom. A presne tu sa ukazuje problém, ktorý vidno aj vo Veľkej Británii. Neviem si predstaviť, že vo
Veľkej Británii by som bol ráno o tretej v labáku.

Prečo?
Laboratóriá sú v UK výnimočne otvorené do 20.00 hod. Na Stanforde sme robili experimenty aj o polnoci. Ak som nechcel odísť kvôli rozrobenému experimentu, vedľa labáku bola posteľ. A tu vidíš ten rozdielny prístup.
Môj profesor Drew Endy, jeden zo zakladateľov odboru syntetickej biológie a jeden z najznámejších vedcov v tejto oblasti, nemal na dverách titul. Nepotreboval robiť šou s titulom cez dva riadky.

Malými písmenami bolo na dverách napísané jeho meno a kľúč od jeho kancelárie visel v laboratóriu. Kto chcel, mohol kanceláriu odomknúť a použiť. Profesor mal malý stôl v kancelárii spolu s doktorandmi.
Spýtal som sa ho: „Mám vás volať Drew alebo profesor Endy?“ Povedal mi: „Pozri sa na mňa, všade nosím crocs papuče. Prosím ťa, volaj ma ako chceš.“ Tu vidíš ten mindset a otvorenosť.

Takže u nás nie, že bakalárom nedovolíme robiť výskum. Ale stredoškolákov je potrebné nahnať, nech robia výskum – ako v Amerike. Slovenské decká sú mimoriadne šikovné, len im treba dať príležitosť robiť zaujímavé veci. A potom, je to aj problém regulačného frameworku. Keoni, kolega zo Stanfordu, bol schopný postaviť si doma v garáži synteticko-biologické laboratórium, vyhrať so svojím výskumom ceny a ukazovať mi
potom fotky od Obamu z pracovne.

Tuším každý z veľkých hráčov začínal v garáži.
Áno, to je dobrá analógia. Problém je kultúrny. V Amerike je úplne v poriadku niečo pokaziť. Keď niečo nevyjde, povieš si „nevadí“.
Keď ti niečo nevyjde na Slovensku, si považovaný za idiota. Ale na to, aby ti veci vychádzali, potrebuješ skúšať a veľa riskovať. Veľkolepé veci vznikajú z riskantných nápadov a myšlienok. Aj Drewovi tuším skrachovali dve firmy. Táto mentalita nám chýba.

Takže vravíš, že nastavenie mysle má priamy súvis s úspešnosťou v biznise?
Myslím si, že to spolu súvisí. A potom sú to zdroje. Na Stanforde ti je reálne jedno, či to pokazíš. Odlišne funguje aj infraštruktúra. Napríklad, ak si objednám vzorky DNA, prídu na druhý deň ráno kuriérom. Čo sa týka finančných zdrojov, v Amerike sú dostupné neskutočné peniaze.

Miro Gasparek

Je ľahšie získať investíciu v Amerike ako u nás?
Podľa ľudí, ktorých poznám, môžem povedať, že áno. Napríklad v biotech oblasti sú počiatočné náklady oveľa vyššie vzhľadom na hardvérové vybavenie. Podľa aktuálnych dát sa seed investície pohybujú približne okolo milióna dolárov . Neskôr vedia firmy dostať prostriedky od veľkých firiem, napríklad z farmaceutického biznisu. Pre farmaceutické firmy je výhodnejšie investovať do startupov, ktoré sa „prebili“ cez seed investície. Keď sa startupu podarí vymyslieť nejakú molekulu, farmaceutická firma si povie: „Ok, to vyzerá sľubne, zafinancujeme klinické štúdie a vykúpime ich.“ Zlepšuje to schopnosť inovácie.

Tlačí sa na návratnosť?
Nie, developeri netlačia na návratnosť investícií ani na výskumníkov. Aj v prípade, že spravia chybu – je to v poriadku. Je to bežné.
Profesor na Stanforde má tzv. tenure (status udelený učiteľovi, ktorý znamená ochranu pred prepustením v práci – pozn. autorky). Dostáva 120 až 130 tisíc dolárov ročne ako bazálny príjem a k tomu slušný byt v okolí univerzity, takže nie je pod takým tlakom.

Prečo?
Aby sa šikovní ľudia nebáli robiť hovadiny. Ďalšou zaujímavou vecou je fakt, že profesori nie sú nútení publikovať články ako na bežiacom páse. Robia výstupy, keď majú prelomový výsledok. To stačí. Drew Endy chce vychovávať výskumníkov, inžinierov. Preto učí a nemá súkromný labák. Je to iná mentalita. V biznise je objem peňazí oveľa väčší.

Ty si kedy začal rozmýšľať biznisovo?
Keď som videl prostredie na špičkových univerzitách. Mojou prioritou v biznise nie je len zarobiť peniaze. Je fajn vedieť, že človek v tom prípade nemusí rozmýšľať existenčne, no nie je to prvotnou motiváciou.
Mojou motiváciu je niečo zmeniť, niečo zaujímavé vymyslieť a prispieť k rozvoju sveta. Komerčná sféra je aj o schopnosti distribuovať svoj vynález ďalej.

Profesor James Moore nám na prvej hodine podnikania v medicíne vravel: „Uvedomte si, že čokoľvek, čo zostane na vašom laboratórnom stole, je nanič. Ak niečo vymyslíte, musíte to dať na trh a umožniť miliónom ľudí na svete využívať to. Lebo čokoľvek, čo vymyslíš a ostane to u teba na stole, je zbytočné“. A z môjho pohľadu je doslova sebecké nekomercionalizovať inžiniersky výskum.

Ako tam funguje proces komercionalizácie?
Napríklad na Imperiali akademici majú Technology Transfer Office (TTO), ktorý sa za určité množstvo podielu vo firme postará o celý proces, o patentovanie, formality s business case (projektový zámer, pozn. editorky) a podobne. To ale nie je úplne výhodné.
Keď som sedel na Imperiali na rôznych výboroch, videl som, že akademici nie sú spokojní s tým, ako TTO funguje. U študentov je výhodou fakt, že sme vlastníkmi nášho vynálezu (intelektuálne vlastníctvo – pozn. autorky).

Ako by si svoj výsledok komercionalizoval ty?
Išiel by som za profesorom a spýtal by som sa, či to dáva zmysel. Zašiel by som do školského startup inkubátora. Máme napríklad Imperial Enterprise Lab, ktorý robí súťaže a poskytuje grantové projekty. Majú „probusiness attitude“. Na druhej strane, priznám, že ja osobne som ešte nič plne nekomercionalizoval. Je však veľmi dôležité presvedčiť človeka s plnou peňaženkou, že to, čo robím, má zmysel. Je to zodpovednosť daného inžiniera.

Čo považuješ za dôležité zo sveta biznisu, čo si sa naučil od druhých?
Prísť s niečím novým, zaujímavým. Vedieť zodpovedať na otázky, aký je problém, ako ho môj výskum vie vyriešiť a aká je ekonomická výhodnosť. Ďalej je veľmi dôležité určiť, kto budú moji zákazníci, čo je môj trh, mať šikovnejší tím ako som ja sám. A vedieť to všetko povedať stručne. To som sa naučil od kamoša Dhasha z Y Combinator a je to fakt kľúčové.

Je niečo, čo ťa počas výskumov prekvapilo?
Keď som prišiel na Stanford, mal som pripravený perfektný 9-stranový plán výskumu a tri potenciálne výskumné projekty. Drew Endy ma zobral na prechádzku okolo inštitútu a nechal ma porozprávať mu moje výskumné plány. Roztrhal ma však dvoma otázkami.

Akými?
Prvá otázka znela „Prečo na tom robíš?“ Aká je Tvoja motivácia? Je to preto, lebo to považuješ za neskutočne dôležitý problém? A druhá otázka bola „Prečo to má zmysel?“ Komu to pomôže? Prečo je to dôležité? Prečo by to malo zaujímať mňa, Tvoju babku, alebo neznámeho človeka z Dolného
Hrozenkova? Odvtedy sa snažím pýtať tieto otázky, keď sa rozhodujem, čo budem robiť ďalej.

Viem o tebe, že si posledných pár rokov nemal ani voľné leto. Mal si ho niekedy vôbec?
Od šestnástich nie. Priznám sa, že mi chýbala možnosť čítať, rozmýšľať, stretávať sa s ľuďmi, rozprávať sa, venovať sa môjmu podcastu. A tak som sa toto leto rozhodol mať viac voľna a takto sa pripraviť na doktorát.

Kľúčové slová: , , , , , ,

Čítať ďalej

Inšpirovali ťa naši heroes, ale nevieš spraviť prvý krok?

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás