Rozhovory

Teo Lachkovič: „V každom dôležitom momente môjho života bola vždy žena.”

Vyštudoval Strednú masmediálnu školu v Rači, no už počas štúdia si uvedomil, že novinárom byť nechce. Dal sa preto na dráhu marketéra, avšak výrazné množstvo času venuje aj projektovému manažmentu. Dobrovoľničiť začal asi od svojich 16-tich rokov; od tej doby prešiel piatimi neziskovými organizáciami, kde pôsobil na rôznych pozíciach. 

Spolu so svojou kamarátkou Petrou Papierníkovou spoluzaložil neziskovú organizáciu EduEra, kde informujú mladých ľudí a učiteľov o vzdelávacích príležitostiach, pomáhajú im budovať a zlepšovať ich kompetencie (komunikáciu v cudzom jazyku, kultúrne kompetencie). Okrem iného podporujú ich aktívnu participáciu a iniciatívu a zameriavajú sa na profesijný a personálny rozvoj.

Druhou časťou Teovho pracovného života je svet co-workingov – pracoval pre Nádvorie v Trnave, kde viedol celý co-working, momentálne pracuje pre HubHub a venuje sa aj rôznym iným co-workingovým aktivitám a spoluprácam. 

Predstavujeme ti Teodora Lachkoviča (23). 

Čo sa v rozhovore dozvieš:

  • prečo je dôležité budovať si zdravé vzťahy v kolektíve,
  • prečo je oddych po namáhavých chvíľach naozaj veľmi dôležitý,
  • ako byť úprimný tak, aby to druhú stranu “nebolelo”,
  • ako ti projekt AdultLife dokáže zmeniť život a nastaviť ťa na správne rozhodnutia,
  • že byť moderátorom diskusie je niekedy prínosnejšie, ako byť rozdelený na nadriadeného a podriadeného,
  • prečo byť v pozícii “toho zlého” vôbec nemusí byť na škodu

a mnoho ďalšieho. 

Teo, prečo vidíš taký veľký prínos a dôležitosť v dobrovoľníctve?

Vidím v tom zmysel, pretože je to naozaj to, čo robiť chceme. Vychádza to z našej reálnej motivácie. Robíme to vo voľnom čase a preto, lebo nás to baví. Nie pre peniaze, nie pre prácu, nie pre rodinu či priateľov. Iba sami pre seba. 

Popritom mám aj rôzne iné spolupráce s co-workingami, kde robím marketing alebo im pomáham nastavovať chod. Momentálne som tiež členom novovznikajúcej Asociácie coworkingových centier, ktorá sa oficiálne volá Coworking Slovakia. Tento projekt sieťuje lokálne slovenské co-workingy, ktorých zatiaľ máme približne 16 alebo 17. 

Všetky z vyššie spomenutých aktivít ťa aj živia, alebo aj ty do dnešného dňa ešte stále dobrovoľničíš? 

Celú EduEru – a neformálne vzdelávanie, ktorým sa tam zaoberáme – vykonávam zadarmo. Občas dostanem odmenu za nejaký projekt, ale to je iba malá suma a deje sa to naozaj výnimočne. Ak dostaneme nejaké peniaze, snažíme sa ich posúvaťnašim dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam, ktorí na tom reálne najviac pracujú.

Práca, ktorá ma živí, je HubHub, plus ešte sem-tam nejaká bokovka, ako napríklad marketing pre Social Impact Award. Všetko sa to točí okolo marketingu alebo okolo vedenia a procesovania co-workingov.

Prečo si sa zameral práve na oblasť dobrovoľníctva?

Keď som mal asi 17 rokov, stretol som sa s Petrou na jednom vzdelávacom projekte na východe Slovenska. Obaja sme boli zdeprimovaní. Hneď ako si prisadla, dali sme sa do reči a zistili sme, že máme úplne rovnaké záujmy! Obaja sme chceli vytvoriť niečo vlastné, kde by sa dobrovoľníci cítili naozaj dobre, nakoľko hlavným problémom bolo, že sa s nimi často nepracuje vhodne. 

Obaja sme chceli kvalitnú organizáciu, do ktorej dobrovoľník príde a môže bez problémov rásť a vzdelávať sa. A kde nie sú ľudia, ktorí sa tvária ako majstri sveta. Po zadefinovaní si základných záležitostí prišla Petra ihneď s názvom EduEra, ktorý, ako sme už spomenuli, nesie neziskovka dodnes. Nápad mala v hlave dlhšie.

Celý proces sa vyvíjal plynule. Petra prirodzene viedla projektovú časť a ja som videl zase tú marketingovú. Vyzerá to tak, že to robíme aj dobre, pretože máme medzinárodné programy v hodnote tisíciek eur. Tieto programy realizujeme s najlepšími a medzinárodne uznávanými  trénermi v Európe. Vedia trénovať, vedia koučovať, sú facilitátormi, čiže sa reálne stretávajú s mladými ľuďmi a pracujú s nimi.

Okrem toho máme asi 30 dobrovoľníkov po celom Slovensku, s ktorými tieto projekty tvoríme. 

Aké si mal vtedy očakávania? Čo sa ti podarilo verzus aké očakávania máš teraz?

Nikdy sme nemali vyslovene oficiálny plán. Boli sme jednoducho dvaja ľudia, ktorí sa náhodne stretli niekde v Spišskej Belej a každý mal nejakú predstavu, s ktorou do toho išiel. Ja som chcel vzdelávanie pre mladých ľudí, pre stredoškolákov. Bol som vtedy tiež stredoškolákom, takže som chcel pomôcť rovesníkom. 

Petra je staršia a videla veľký zmysel v programe Erasmus+, ktorému som úplne dobre nerozumel. V tomto sme mali trochu odlišné názory, ale aj tak sme bez problémov vždy dokázali spolupracovať a robiť si to svoje. 

Petra bola tá, ktorá mala vždy veľké oči. Ona “to” vždy vymýšľala a ja som bol ,naopak, realista. Bol som ten, ktorý jej hovoril, že si zase trochu uletela a musel som všetko spísať do tabuľky a porozprávať sa o danej veci v reálnej rovine. Na tejto voľnej báze sme dokázali spolupracovať a vytvoriť vzťah pracovných manželov. 🙂 Nikdy sme ale nemali úplný plán. 

zdroj: TL

A čo plány do budúcna? Čo by ste s EduEra ešte chceli dosiahnuť?

Chceli by sme začať robiť projekty aj s krajinami alebo organizáciami, ktoré sú mimo Európy. Táto predstava je stále niekde v pozadí. 

Naším ďalším cieľom je aj začať zamestnávať ľudí, ktorí dokážu v EduEre pracovať na full-time. Je to dôležité, aby sme mohli robiť tie naše aktivity lepšie. Pretože ak máme dobrovoľníkov, je to super, ale oni môžu odpracovať často len krátky čas. Tým pádom je celý proces veľmi pomalý a my ho chceme, práve naopak, zrýchliť. 

Odkiaľ získavate financie, keďže ste neziskovka a máte  plán, že by ste chceli zamestnať ľudí na full-time?

Takmer úplne všetky financie, ktoré na projekty máme, sú z grantov. Väčšinou sú to európske granty, ako Erasmus+. Tento program ti umožňuje robiť rôzne veci na rôznych úrovňach. Mnoho ľudí si myslí, že Erasmus je iba o štúdiu v zahraničí. Avšak tento program je ako skriňa, ktorá  má veľa zásuviek. 

Jeden sa napríklad nazýva mládežnícke výmeny. Každá z nich sa venuje inej téme. Témy sa môžu týkať eko oblasti, rastu násilia a ako ho riešiť a podobne. Všetko sa to zároveň deje neformálnou formou vzdelávania.

Istý čas si musel zvládať povinnosti spojené so školou a povinnosti spojené s prácou zároveň. Ako na toto obdobie spomínaš??

Boli časy, keď som stíhal školu, prácu alebo často aj dve naraz, plus nejakú neziskovku. Je iné, keď prácu pokladáš iba za prácu, ktorá ťa musí uživiť a je iné, keď ťa práca úprimne baví. Ak ťa baví, môžeš ju robiť stále, máš motiváciu vykonávať ju, no je potrebné si dávať pozor, aby to nezašlo za hranice tvojich možností. 

Ako si dokázal zvládať toľko aktivít? 

Všetky svoje aktivity som si vedel vždy veľmi dobre naplánovať. Používam tooly, ako kalendár, diár a podobne. Ja si totiž všetko zapisujem, pretože mám zlú pamäť. Existuje veľmi veľa metód, ako si tieto vlastnosti zlepšiť. Jednou z nich je napríklad Bullet journal method, ktorú som kedysi používal aj ja.

Veľmi mi uľahčuje život Google kalendár, pretože tam je všetko prehľadné a máš to vždy so sebou. Robievam si tiež to-do listy na každý deň. Keď ale príde situácia, že sa strácam vo veciach, dostávam stres a aby som sa ho zbavil, všetko si rozkreslím na papier. 

Vnímal si nejakú situáciu ako “tvoj koniec”, ale teraz, keď sa spätne pozrieš, vieš, že ťa posunula vpred?

Asi raz sa mi to stalo. Mal som asi 19 rokov a riešili sme grant. Prevzal som vedenie organizácie, kde grantová dotácia už bola rozbehnutá a mal ju na starosti človek, ktorého som pokladal za profesionála a myslel som, že sa o tento projekt určite stará, a teda logicky ho aj vyúčtuje. 

Zrazu nastala situácia, kedy to vyzeralo, že budem musieť vrátiť 3 000 eur, čo bolo v tej dobe pre mňa ako 19-ročného chalana, ktorý práve končí strednú, extrémne množstvo peňazí.  Teraz sa na to pozerám inak, lebo robím s úplne inými budgetmi, ale vtedy to bolo veľmi veľa a nevedel som, čo budem robiť. Našťastie som mal kamoša, ktorý bol audítor, čiže presne vedel, čo s tým Nakoniec sme zistili, že nemusím nič vracať a ešte sme boli v pluse. Bez neho by som však vôbec nevedel, čo robiť.

Našťastie som mal vždy v živote ľudí, ktorí pri mne stoja a sú zdatní v mnohých odvetviach. A to je asi dôvod, prečo sa mi podobné situácie viac nestávali. Vždy mám dobrý network, ktorý si budujem, pretože som veľmi komunikatívny, viem si získať ľudí a tí ma veľakrát zachránili. Samozrejme, na druhú stranu sa snažím opätovať im to, takže keď potrebujú zachrániť oni, som tu aj ja pre nich.

Nastala počas tvojej kariéry chvíľa, kedy si mal chuť všetko vzdať a začať sa živiť niečím iným? 

Áno, bola to rovnaká situácia. Prinútila ma uvedomiť si, že jediné, čo som v tom momente potreboval, bol oddych, preto som to prestával zvládať. Je nutné uvedomiť si, že po ťažkých a náročných životných situáciách potrebujeme zresetovať hlavu. Potrebujeme čas, aby sme danú situáciu spracovali a aby sme mali priestor na ňu nemyslieť. Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany a to je naozaj pravda. 

Pretože ak prestaneš robiť niečo na nejakú dobu, oddýchneš si od toho. Je to rovnaké, ako keď píšeš úlohy do školy. Ak si prepracovaný, nechceš ich už viac robiť a kvalita tvojej práce klesá. Ak si oddýchneš a následne sa k tomu vrátiš, zdá sa ti to jednoduchšie. 

Spomenul si, že každý z nás si potrebuje oddýchnuť a načerpať nové sily. Ako často a akým spôsobom zvykneš relaxovať ty? 

V poslednej dobe veľa čítam. Čítam výhradne fantasy, pretože mi do života prinášajú niečo, čo v ňom normálne nie je. Nemám rád knihy, z ktorých sa dané udalosti môžu vyskytnúť aj v reálnom živote – príde mi to nudné. Fantasy žáner ma, naopak, z reality dokáže vytrhnúť – a to je pre mňa dôležité.

Okrem kníh mám rád aj kávu a čaj – to je môj relax počas bežného dňa. Keď si dám kávu, dokážem totálne vypnúť. Keď som veľmi nervózny alebo mám toho veľa, snažím sa hlavu vypnúť aspoň počas kávičkovania  a užiť si danú chvíľu čo najviac. 

Najväčším rituálom oddychu je pre mňa moment, keď začne pršať. Vtedy si sadnem k oknu, pozerám do diaľav a reflektujem si svoj život. Oddychujem ale aj aktívne – chodím s kamarátmi veľa von, športujem, v poslednej dobe hráme napríklad často badminton. 

To boli ale, pravdupovediac, “len” malé momenty oddychu. Väčší moment príde o asi dva týždne – idem pracovne na Azory, ale naplánoval som si to tak, aby som priletel skôr. Booknem si nejaké low-cost ubytovanie, kde sa zložím a budem sa iba vyvaľovať a spoznávať krásy Azorov a Portugalska. 

zdroj: TL

Máš vlastnosť, ktorý sa s tebou vlečie od začiatku tvojej kariéry až do dnešného dňa? 

Som veľmi úprimný a riešim to stále. Od začiatku nemám problém čokoľvek povedať ľuďom na rovinu. Často mám vyslovene potrebu povedať svoj názor, takže som sa naučil vyjadrovať ho slušne. Presne táto vlastnosť ľuďom chýba a robí im to často v živote problémy. 

Myslím, že ak by boli ľudia k sebe úprimnejší, žilo by sa nám oveľa jednoduchšie. Nemuseli by sme riešiť žiadne omáčky, ktoré život prináša. 

Na druhú stranu, presne kvôli tejto vlastnosti si ľudia často ku mne nevytvorili vzťah. Kedysi som sa nad tým vôbec nezamýšľal, no dnes viem, že to bol tiež problém – ľudia ma mali za úplného debila a ja som si uvedomil, že ním byť nechcem. Mnohokrát iba preto, že som k nim bol úprimný. 

Preto som začal v určitom momente svojho života pracovať na tom, aby ma tak  ľudia, na ktorých mi záležalo, nevnímali. Ak som na niekoho takto zapôsobil na prvom stretnutí, zorganizoval som aj druhé a robil všetko pre to, aby som tento “mýtus” vyvrátil. Nakoniec často zistili, že sa mýlili a že nie som taký človek, za akého ma pokladali a že som úplne normálny. 

Čo si robil inak, ako na prvom stretnutí?

Viac som sa pýtal na ich názor, snažil sa pochopiť, ako sa na problém pozerajú oni a feedback podať jemnejšie. Viac som sa držal faktov. Časom som sa naučil byť tvrdý na problém, nie na ľudí.

Ja tento problém vnímam presne rovnako – veľa ľudí si myslí, že byť úprimný hneď musí nevyhnutne znamenať byť hnusný.

Presne tak! A to vôbec nie je pravda! Spätnú väzbu vieš povedať aj pekne. Samozrejme, že niektoré tie veci bolia, ale bolia z nejakého dôvodu a ten dôvod musíme identifikovať a musíme ho vyriešiť.

Pomáhal vám v EduEre na začiatku mentor, prípadne iná skúsená osoba, ktorá by vás usmerňovala?

Nie, ale mali sme podporovateľov, no neboli to mentori. Ja vždy hovorím, že pre mňa v živote sú veľmi dôležité ženy. V každom dôležitom momente môjho života bola vždy žena. Mama a babka mi pomohli v osobnom živote, avšak ten teraz na mysli nemám. 

Mám na mysli učiteľku zo strednej Zoju, s ktorou sme kamaráti doteraz. Je v rovnakom veku ako moja najstaršia sestra a stála pri mne naozaj celú strednú, bola mojou emocionálnou podporou. 

Druhou ženou bola riaditeľka mojej strednej školy, ktorá ma tiež veľakrát podporila vo všetkých mojich iniciatívach.

No a nakoniec prišla Petra, s ktorou sme si navzájom pomáhali rozbehnúť neziskovku. 

Vždy tam bola žena, ktorá ma nejako ovplyvnila.

Za akým pracovným účelom cestuješ na Azory? 

V EduEre pracujeme na novom projekte –  AdultLife. Realizujeme ho s portugalskou organizáciou Collippo a rakúskou organizáciou Coobra. Hlavným cieľom projektu je ukázať mladým, aké je to byť dospelý, pretože to ťa v škole nenaučia. 

Ja všetky tieto náležitosti práve riešim v osobnom živote – sporenie, hypotéka, ubytovanie a tak ďalej. Už len celý proces týkajúci sa bývania je veľmi zdĺhavý – treba si nájsť vhodné miesto a pozisťovať si veľmi veľa vecí, aby sme nekúpili “mačku vo vreci”. 

Projekt sa tiež zaoberá pojmami ako “nájomca”, “nájomník”, “dane” a všetko s nimi spojené. Ja som si napríklad otvoril živnosť a mojím najväčším strachom je, že musím platiť zdravotku a sociálku a dodnes poriadne neviem, ako sa to platí. 😀

Všetky otázniky visiace nad týmito témami ti vysvetlí náš projekt prostredníctvom webu a  podcastov, ktoré nahrávame so slovenskými expertmi. Tieto podcasty sú replikované aj v Portugalsku a Rakúsku. Máme aj animované videá a diár, z čoho som naozaj extrémne šťastný. 

Tento projekt nám už pomaly končí a na Azory ideme, aby sme si aj so všetkými partnermi zreflektovali, čo a ako sme urobili, či má zmysel pokračovať alebo nie, a čo sme sa aj my popri realizácii naučili.

Diáre sú teraz momentálne dostupné?

Diár ide v týchto dňoch do tlače. Veľmi sa z neho teším, pretože diár bude okrem kalendára slúžiť sa pomoc s budgetom a všetkými týmito vecami.

zdroj: TL

Diár bude uvedený 28.5. počas konferenciu v co-workingu v Novej Cvernovke, kde sa budeme o projekte rozprávať. Bude to zároveň festival príležitostí pre mladých ľudí – ukážeme im rôzne príležitosti realizovania sa. Čerešničku na torte zažijú v podobne stand-upu a podobne. Čiže naozaj to nebude typická konferencia, ale skôr oslava ukončenia projektu. 

V čom bude tento diár výnimočný?

Okrem toho, že je to bežný diár, reflektuje tvoje financie, mentálne zdravie, upozorňuje ťa na dôležité dni (napríklad kedy podať daňové priznanie, kedy si máš naplánovať preventívnu prehliadku u lekára a podobne). Plus tam nájdeš relaxačné metódy a infografiky z tém projektu.

Ak by mal niekto z vašich čitateľov o tento diár záujem, nech sa kľudne ozve na môj e-mail

Kto a ako sa môže dostať na konferenciu?

Registrácia je otvorená pre kohokoľvek do 30 rokov alebo pre pracovníkov s mládežou a ľudí z neziskového sektora na facebooku EduEry a aj na webe EduEry. 

Váš projekt ponúka okrem webu aj podcasty. Máš aj ty obľúbené podcasty alebo knihy, ktoré ťa, či už osobnostne alebo profesijne, posúvajú vpred? 

Ja som obrovský “zabŕdač”. Keď niečo neviem, ihneď googlim. Keď mi niekto niečo povie, ja tomu neverím, idem si to radšej overiť (smiech).

Knihy okrem fantasy nečítam žiadne a nepočúvam ani podcasty. Zvykol som ich počúvať veľmi dlho a uvedomil som si, že to veľmi berie čas, nakoľko som sa popri nich nevedel sústrediť na vôbec nič iné. 

Jednu dobu som ale zvykol čítať aj motivačné knihy, no prestal som. Veď – prečo niekto napíše myšlienku cez 250 strán, keď ich môže napísať iba na päť?  Takže tomuto typu kníh sa snažím vyhýbať, ale pokiaľ mi niekto odporučí naozaj dobrú knihu, rozhodne idem do toho.

Pracuješ v tíme. Ako na ostatných kolegov deleguješ konkrétne úlohy? 

V rámci práce som väčšinou v tíme a je to tá bežná kooperácia. Poradíme sa, povieme si a nakoniec z našej komunikácie vyplynú úlohy, ktoré splním.

V rámci EduEry vediem tím, nakoľko som jeden z najstarších členov. Tam je to veľmi jednoduché –  keď máme agendu, ktorú potrebujeme vyriešiť, brainstormujeme a nakoniec si  už len rozdelíme medzi sebou úlohy. Nepôsobím však ako šéf, skôr ako moderátor diskusie. 

Osobne si veľa úloh neberiem, pretože viem, že by som to nedokázal časovo zvládnuť. To vnímam tiež ako problém u ostatných ľudí – veľa z nich často hovorí “áno”, aj keď vedia, že im to bude robiť problémy. Ja sa to naopak snažím delegovať na nových či mladších členov, aby sa aj oni niečo nové priučili. A, samozrejme, ak potrebujú akúkoľvek podporu, som tu stále pre nich. 

zdroj: TL

Ak napríklad niekto potrebuje pomôcť s napísaním e-mailu (pretože niektorí ho u nás píšu naozaj prvýkrát), pred odoslaním mi ho najskôr pošlú. Ja im ho skomentujem, napíšem, čo by mohli urobiť či napísať lepšie a následne ho posielajú adresátovi. Alebo robia marketingovu kampaň v rámci EduEry – vytvoria vizuál, opäť mi ho najskôr pošlú, ja im to skomentujem a poviem im, čo by mohli zlepšiť. 

Keď sa nad tým zamyslím – moja časť je práve poradná a ich časť je tvoriť obsah.  

Myslíš si, že každý mladý človek, ktorý má víziu, má aj silu ísť si za ňou? 

Myslím, že áno. Totiž, nie je to tak, že by sme sa narodili a hneď vedeli, čo budeme robiť. Potrebujeme k tomu set zručností, ktoré musíme nadobudnúť. Dnes je už veľmi veľa príležitostí ako ich nadobudnúť. Ak chceš naozaj za niečím ísť, poraď sa s ľuďmi, ktorí to vedia robiť alebo ktorí to už robia. To je asi prvý krok. Oni ti povedia, čo všetko pre to musíš urobiť a ty si jednotlivé veci potom “už len” naplánuješ. 

Napríklad ideš si založiť firmu na ponožky alebo na dáždniky – to bol aj môj projekt, ktorý nevyšiel – a neviem nič o tom ako robiť dáždniky. Ešte k tomu chcem vyrábať z recyklovaných materiálov, tak oslovím niekoho, kto robí s recyklovanými materiálmi a ideálne niekoho, kto reálne s dáždnikmi aj pracuje. 

Povie mi, čo všetko je potrebné získať na tú danú činnosť a vďaka tomu si viem zreflektovať, čo mám a čo treba získať. Ak neviem dobre prezentovať a viem, že to budem potrebovať, idem sa to naučiť. Mladí ľudia majú tak veľa príležitostí, ktoré sú mnohokrát bezplatné a oni o nich ani nevedia. Stačí len googliť alebo sa prosto niekoho opýtať. Jediná ich chyba je, že im to väčšinou ani nenapadne. Prečo? Lebo im väčšinou ani nenapadne, že to vôbec potrebujú! 

Ak si to nevedia uvedomiť, existujú ľudia, ktorí im dokážu pomôcť – mentori, koučovia, atď. Ja osobne veľmi obdivujem prácu Terezy Lukáčovej a Growni ako takého, pretože to je okrem iného portál, kde si môžeš nájsť mentora. Ja sám som tam ako mentor zaregistrovaný tiež.

Ak by ťa chceli naši čitatelia kontaktovať ako mentora, je to možné?

Jasné! Stačí si ma vyhľadať alebo mi napísať na teo@eduera.sk

Ako mentor musíš správne odhadnúť aj slabé stránky človeka a dôkladne s nimi pracovať. Ako si pracoval s tými svojimi?

Jedna z mojich veľmi slabých stránok je, že neviem doťahovať veci do konca. To je zároveň najťažšou vecou, ktorá sa so mnou celý život vlečie. Pozitívom pre mňa je, že som si to dokázal uvedomiť, a preto robím všetko preto, aby som našiel ľudí, ktorí to potom dokončia. 😀 Našťastie mám na nich čuch. 

Ďalšou mojou slabou stránkou je fakt, že nikdy nemôžem byť na vrchu pyramídy ľudí. Pretože akonáhle stratím vedenie, začínam si robiť čo chcem a stáva sa zo mňa lenivý človek, ktorý by iba pil kávu a kecal s kolegami. Preto by som v žiadnom prípade nemohol byť napríklad riaditeľom. Potrebujem mať jednoducho niekoho nad sebou

Vďaka tejto slabej stránke som objavil aj jednu svoju silnú stránku – uvedomil som si, že tak veľmi zabŕdam do toho, kto je nado mnou a tak veľmi mu chcem pomôcť, že nakoniec sme super duo. 

To isté platí aj s Petrou a aj vo väčšine prác, ktoré som robil. Môj rast bol veľmi rýchly, no v jednom momente som zastavil a povedal si, že už nechcem ísť vyššie, lebo by som to sám nedával a radšej niekomu budem s danou prácou “iba” pomáhať. 

Petra je napríklad prezidentkou združenia – ona je na tejto pozícii ozaj super, pretože v ňu ľudia veria, a to je to dôležité. Potrebuješ mať v niekom dôveru. Ja som ten, ktorý rieši “zlé” veci, ten zlý policajt, o ktorom, keď niekto povie, že príde na call, tak všetci sa spytujú, že čo zlé urobili (smiech). 

Nevadí mi byť v tejto zlej pozícii. Dokázal som sa tak naučiť pracovať a teraz viem, že byť v pozícii toho zlého je niekedy dobré – ak napríklad niekomu naozaj chceš odovzdať pozitívny feedback, tak si ho oveľa viac váži.

Keď sa tak nad tým zamyslím, naozaj si myslím, že nie som zlý. Som len priamy. 

Chcel by si odkázať niečo našim mladým čitateľom – ľuďom, ktorí možno majú nápad, ale majú nízke sebavedomie a nevedia urobiť krok vpred?

Nech sa neboja zdvihnúť ruku! Ja som sa napríklad vždy v škole veľmi bál zdvihnúť ruku a  niečo sa opýtať. Alebo som sa bál zdvihnúť ruku, keď padla otázka, kto chce byť predseda triedy . 

Ja som to hrozne chcel, ako aj veľa ostatných, no myslel som, že bude trápne, ak sa sám na túto pozíciu prihlásim. A tento princíp presne rovnako funguje aj v iných momentoch života. 

Bola to síce iba metafora, no uchopiteľná v akomkoľvek význame. Ľudia sa nehlásia sa pozície, na ktoré chcú, lebo si myslia, že na to nemajú. Myslia si, že ak spĺňajú iba 70% z požiadaviek na uchádzača, že nemajú žiadnu šancu. Myslia si to, no vôbec to nevyskúšajú. Veď za skúšku nič nedáš!

“Zdvihnutie ruky” trvá iba pár sekúnd, no v drvivej väčšine to dopadne veľmi dobre. Pretože ak to naozaj chceš, robíš všetko preto, aby si to robil dobre. To je veľmi dôležité si uvedomiť – treba vyskúšať  veci, ktoré chceš. Lebo keď to naozaj chceš, tak to väčšinou aj vyjde! Naozaj sa netreba hanbiť.

zdroj: TL

Ako ťa v prípade záujmu môžu naši čitatelia kontaktovať?

Vaši čitatelia ma môžu kontaktovať na tento mail

Ak sa Ti článok páčil, zdieľaj a odporuč ho, prosím, tvojim kamarátom. Ďakujeme.

Čítať ďalej

Sme hrdý partner akceleračného programu Rozbiehátor. Ako hovorí zakladateľ Juraj Kováč: "Ukážeme ti ako si overiť, či je tvoj nápad dostatočne dobrý na to, aby z neho mohol byť fungujúci biznis."

Klikaj na Rozbehni sa!

Podporili nás